O fotoknihách

Tretie pokračovanie rubriky o fotografických knihách, ktorá prináša krátke rozhovory s fotografmi a fotografkami, grafickými dizajnérmi a dizajnérkami, študentmi a študentkami fotografie a dizajnu a mnohými ďalšími na tému fotografických kníh. Dnes vám prinášam rozhovor s grafickou dizajnérkou a fotografkou Ivanou Palečkovou.

Ivana Palečková (1989) je grafická dizajnérka a art directorka. Špecializuje sa na tvorbu vizuálnych identít, branding, grafický dizajn výstav, ilustrácie, lettering a print design. Jej snahou je vytváranie identít „na mieru“, ktoré majú silný koncept, variabilný systém a hravosť. Tieto elementy sa naplno rozvíjajú aj v rámci jej (foto) knižnej praxe. Palečková vyštudovala ŠUP Vydru v Bratislave (2009) a Vizuálnu komunikáciu na VŠVU v Bratislave (2015) . Súčasťou jej portfólia sú identity pre podujatia, ako Urban Market alebo Fest Anča, pre Slovenskú národnú galériu graficky zastrešila výstavy François Kollár (2016) a Fotograf Bazovský (2017 — 2018). Okrem toho stojí za identitami lokálnych značiek ako Modrá púpava, Botanical Lab a mnohé ďalšie. V roku 2020 získala Národnú cenu za dizajn za kampaň pre festival Fest Anča. Ivana fotí na 35 mm film. Vlastnú fotografickú prácu prezentuje najmä prostredníctvom autorských publikácií.

Si grafickou dizajnérkou, venuješ sa najmä vizuálnym identitám, knižnému dizajnu, ilustráciám či tvorbe grafík pre Čierne diery a v rámci voľnej tvorby sa často venuješ fotografickým publikáciám. Ako vnímaš výhody a nevýhody spojenia týchto dvoch profesií?

Nevýhody nedokážem zadefinovat. Výhodou pre mňa ako grafickú dizajnérku je, že mám obsah, s ktorým môžem v rámci publikácie pracovať a vytvoriť tak totálne autorské dielo. Pri tvorbe nie som podriadená potrebám klienta, ale, naopak, napĺňam potrebu prezentácie a ucelenia vlastného vizuálneho obsahu. Vďaka tejto kombinácii môžem ako grafická/knižná dizajnérka pracovať celkom slobodne. Výhodou pre mňa ako fotografku je, že si materiál dokážem sama spracovať a uzavrieť ho do hmatateľného výstupu. Sama mu veľmi dobre rozumiem a forma publikácie je pre mňa zároveň akousi barličkou, ktorá mi pomáha dopovedať tému sérií. Pri grafickom dizajne pracujem prevažne v ateliéri, sedím za svojím pracovným stolom a aj keď reagujem na vopred daný obsah, tému, zadanie, klienta, tvorím viac od podlahy. Oproti tomu rada fotím mimo ateliéru, prechádzam sa ulicami, som v úlohe pozorovateľa, akéhosi flanera, a hľadám už hotové situácie, vytvorené inými ľuďmi. Buď ich zaznamenám v nájdenej podobe, alebo ich „upravujem“ nasnímaním z atypického uhla. Mám pocit, že fotografia mi priamo pri tvorbe prináša väčšiu interakciu s okolitým svetom ako dizajn a určitým spôsobom ho tak dopĺňa.

Aká bola tvoja cesta ku grafickému dizajnu a fotografii? Ako by si definovala svoj vizuálny jazyk? Aké témy sú ti blízke?

Absolvovala som rozsiahle štúdium vizuálneho umenia, od ZUŠ-iek, bratislavskej ŠUP-ky až po VŠVU. Prešla som si školením v kresbe, grafike, maľbe a najmä v grafickom dizajne. No zhodou okolností sa mi nikdy nepodarilo absolvovať žiaden fotografický kurz ani školenie, hoci ma fotografia vždy zaujímala. Fotím už od základnej školy, pracujem intuitívne, aj keď istotne do práce vkladám aj skúsenosti z dizajnu, kresby... Spočiatku som s fotografiou voľne experimentovala. Požičala som si rodinný fotoaparát, vybrala som sa s ním za bytový dom, do parku... Neskôr sa fotografia pre mňa stala akýmsi denníkovým prostriedkom a skrz ňu som zaznamenávala, ale aj pozorovala okolitý svet, situácie, v ktorých som sa ocitla, alebo pri ktorých som bola svedkom. Knihu Rareness of Everyday Being (2016) som vydala najmä z takéhoto „denníkového“ materiálu. Ide o fotografie, ktoré som snímala pre seba a nemala som v pláne ich publikovať. V ostatných sériách sa venujem najmä verejnému priestoru, snímam „hotové“ situácie, rôzne zátišia. Zaujímam sa o to, ako ľudia svoje prostredie „dizajnujú“. Vnímam, že formálne je v mojich fotografiách cítiť vplyv dizajnérskej práce, mnohé zábery sú plošné, majú výraznú, až geometrickú kompozíciu, často sú na nich patterny či výrazné farebné kombinácie. Ťažko sa mi vzťah k fotografii uchopuje a pomenováva. Dalo by sa povedať, že používam fotografiu ako prostriedok, cez ktorý pozorujem okolitý svet a kladiem (si) otázky, na ktoré možno ani nie sú odpovede.

Nie je samozrejmé, že fotografický projekt vyústi do knižnej publikácie. Mnoho fotografov dospeje ku knižnej publikácii počas procesu vzniku série, alebo až v jej závere či ex-post. Môže to byť jednak podnietené množstvom fotografií, ktoré nie je možné vtesnať do výstavného priestoru, alebo má potenciál dobre komunikovať i v knižnej podobe. Ako je to v tvojom prípade? Vieš už na začiatku, že bude výsledkom fotografická publikácia? Máš predstavu o forme a dizajne publikácie a následne hľadáš vhodnú fotografickú tému, alebo je to štandardný proces – najprv vznikne fotografická séria a tú následne spracuješ do finálnej podoby?

Pri Rareness of Everyday Being som snímala fotografie bez zámeru vytvoriť publikáciu. Pri ostatných sériách som vedela už na začiatku, že ich chcem publikovať vo forme knihy. Prvotná je pre mňa vždy téma fotografií, vytvorenie série a až následne forma publikácie. Pri dizajnovaní vždy vychádzam z témy obsahu, snažím sa obsah fotografií podporiť alebo dopovedať práve voľbou formy, materiálu, rozmeru… Skúšam si vytlačiť fotografie a hľadám veľkosť, ktorá im „sedí“. Prikladám si k fotografiám rôzne farby, uvažujem o papieroch, písmo vyberám tak, aby korešpondovalo s témou. Pri knihe Public Species (2019) som použila rôzne fonty, z rôznych časových období, citovala som tak vrstvy typografie vo verejnom priestore. Názov je vytlačený transparentným lakom, pretože na mnohých fotografovaných objektoch boli lesklé materiály. Ružová obálka vychádza z pár konkrétnych fotografií a zároveň dopĺňa na fotografiách prevažujúcu zelenú. Reverzná forma publikácie, obálka skrytá vo vnútri, sa pohráva s témou verejných priestorov a tým, čo ukazujeme navonok, a čo si, naopak, nechávame pre seba. Publikáciami uzatváram série fotografií práve preto, že sú mi ako grafickej dizajnérke bližšie ako formát výstavy, a cítim sa pri ich tvorbe oveľa viac „doma“. Zároveň je to pre mňa taká malá trvalá prenosná výstava, ktorú môžem ľahko ukázať alebo darovať.

Všetky tvoje autorské knihy majú mäkkú väzbu. Je to programové riešenie/prístup?

Vôbec som si to neuvedomila, ďakujem za postreh. Zrejme je to aj tým, že sú moje publikácie interaktívne, a preto mi viac vyhovuje mäkšia obálka. Zároveň zvyknem pracovať s veľmi obmedzeným rozpočtom, čo môže byť tiež dôvodom. Nie je to programové riešenie.

Tvoje publikácie vynikajú určitou hravosťou a vyzývajú diváka/čitateľa, aby priamo vstupoval do ich čítania. Rareness of Everyday Being vychádza z leporela a spája v sebe akoby tri publikácie, Public Species ponecháva na divákovi, či odhalí celé fotografie do horizontálnej podoby, alebo sa bude pozerať iba na ich fragmenty, Mestská knižnica Ruda Morica Stupava (2013) a Man Made (2017) zasa priamo vťahujú čitateľa do prezerania si akéhosi archívu. Čo ťa vedie k takýmto interaktívnym dizajnom?

Knihy sú pre mňa zaujímavé práve preto, že sú objektom. Dajú sa prezerať z rôznych uhlov, iný dojem vzbudzujú, keď sú zatvorené, iný pri letmom prelistovaní, iný pri pozornom čítaní. Forma knihy je sama osebe pre mňa veľmi interaktívna, senzorická. Mám rada interaktívne a modulárne dizajny aj mimo média knihy, napríklad pri vizuálnych identitách. Myslím, že sú vykročením bližšie k čitateľovi/divákovi, a spôsobom, ako ho vtiahnuť do deja, tým, že ho zapájajú do tvorby. Pri knihe Rareness of Everyday Being si divák sám môže vytvárať vlastné diptychy, triptychy, kniha ostáva hravá, otvorená. Keď som hľadala formu pre sériu, zistila som, že je zábavné vytvárať rôzne kombinácie fotografií a tú časť, ktorá pre mňa bola zaujímavá, som prirodzene chcela sprostredkovať aj čitateľovi/divákovi. Pri knihe Public Species ponúkam divákovi dve úrovne listovania. Jednu povrchnejšiu, rýchlejšiu, ktorá odhaľuje niektoré fotografie len vo fragmentoch, niektoré ponecháva celkom skryté. Druhá (plné otvorenie knihy) si vyžaduje fyzicky väčší priestor a reprezentuje akési pomalšie, pozornejšie skúmanie, pomalú prechádzku mestom či krajinou. Určite však neortodoxnú formu mojich fotokníh vyprovokoval práve ten pocit slobody, ktorý mi prináša práca na vlastných autorských projektoch.

Aké typy fotografických publikácií ťa priťahujú? S akým slovenským a zahraničným fotografom/fotografkou by si chcela spolupracovať na tvorbe jeho/jej knihy?

Pri fotografických publikáciách určite preferujem, keď spájajú fotografie, ktoré sú pre mňa nejakým spôsobom atraktívne, s dizajnérskou formou, ktorá spĺňa moje vizuálne štandardy a očakávania. Mám rada prácu a osobnosť knižnej dizajnérky Irmy Boom. Pri tvorbe publikácií uvažuje veľmi koncepčne, snaží sa vyzdvihnúť ich obsah. Ľudsky ma oslovila jej prednáška na DAAD, kde bez obalu pomenovala aj tie menej atraktívne časti povolania. Páčil sa mi jej nadhľad, úprimnosť a zmysel pre humor. Vysnívaného konkrétneho autora, s ktorým by som chcela spolupracovať, nemám. Ak by som mala spolupracovať s fotografkou/fotografom, určite by to mal byť niekto, kto je otvorený zaujímavejšej dizajnérskej forme. Páčia sa mi napríklad knihy a série fotografky Dominiky Jackuliakovej. S fotografiou pracujem aj pri publikáciách, ktoré nie sú vyslovene „fotografické“. Vlastnými zábermi som ilustrovala beletriu Maličkosti od spisovateľky Dominiky Elizabeth Hladíkovej.

Veľmi ma bavila práca na katalógu k výstave Fotograf Bazovský (SNG), kde som kombinovala Bazovského fotografie, kresby a maľby. Tento rok by som mala graficky spracovať publikáciu venovanú móde z obdobia Slovenského štátu od kurátorky a autorky Zuzany Dedík Šidlikovej. Jej súčasťou budú aj rôzne dobové materiály a fotografie. Často prepájam skúsenosti z tvorby vlastných publikácií so skúsenosťami z dizajnérskej práce na publikáciách pre iné autorky/autorov.

Aká fotografická kniha Tebou zarezonovala v poslednom období?

Naposledy ma potešila knižná výmena s Liborom Fojtikom. Získala som jeho knihu Trampové v dizajne od Milana Nedvěda. Ako darček z výstavy v rakúskej galérii Fotohof som si priniesla knihu od autorky Elfie Semotan All Personal. Knihu som si vybrala z ich portfólia práve preto, že je plná intímnejších fotografií autorky, ktoré ma oslovili. Zároveň je zaodená do nenápadného, no kvalitného dizajnu.

Viac o projektoch Ivany Palečkovej nájdete tu.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!