Boris Németh

Výstava: Slovakia Im Lovin It / autor: Boris Németh / kurátor: Václav Macek / miesto: Slovenský Inštitút v Prahe, Česká republika / trvanie výstavy: 16.11. – 20.12. 2023

Boris Németh, Zo série Homeland, 2016

Keby ste sa spýtali Borisa Németha, koľko kilometrov precestoval, aby mohlo vzniknúť dvadsať fotografií výstavy Slovakia Im Lovin It, odpoveďou by bolo, že určite viac ako 100 000 km. Nepochybne aj preto, že prvé fotografie k tomuto projektu vznikli ešte v nultých rokoch 21. storočia. Teda v časoch, keď Slovensko po predchádzajúcom historickom zlome vo svojich dejinách v roku 1993 sa osamostatnilo od Česka, rozhodlo sa pre ďalší zásadný zvrat a v roku 2004 sa vzdalo časti svojej nezávislosti a vstúpilo do Európskej únie. Identita visela vo vzduchu. Akí sme? Kam patríme? O čo sa usilujeme?

V rokoch 2001 – 2005 päť autorov pripravilo každoročne jednu obrazovú správu o Slovensku. Už ich netrápilo ako v 90. rokoch objavovanie za komunizmu zakázaných tém – katolícke púte, Rómovia, etnické/názorové menšiny atď. – ale sa skôr sústredili na hľadanie nových znakov, symbolov, rituálov postkomunistickej slovenskej spoločnosti. Vtedy sa najviac skloňovalo vedomie toho, že sme boli akoby na križovatke už v kapitalizme, ale ešte s mnohými stopami po komunistickej minulosti. Až z toho sa sformoval čudesný, takmer surrealistický mix u Martina Kollára, ktorý ho nachádzal nielen na Slovensku, ale v celej strednej/východnej postkomunistickej Európe.

Némethov názov cyklu Slovakia – Im Loving It akoby pokračoval v stopách ironického/sarkastického komentára k eufórii z kapitalistickej záplavy konzumného blahobytu. Po desaťročiach štátom nariadenej striedmosti, či priam chudoby (v dobovom slangu sa tomu hovorilo „reálny socializmus“). Avšak to by sme pristali len na jednu vrstvu interpretácie, takú, ktorá síce tvorí jednu z tém fotografií, ale ich úplne nevystihuje.

Musíme zvoliť paradox ako kľúč, ktorý môže otvoriť pochopenie autorových diel. Keď Aurel Hrabušický píše o Borisovej metóde ako ceste, ktorá hovorí „jasne a presvedčivo“, musíme zároveň dodať, že týmto spôsobom rozpráva o nejasnom, neviditeľnom, tajomnom. Prekonáva tým obmedzenia lokálne, je jedno, či sú jeho snímky z hlavného mesta Bratislava, alebo z takmer anonymnej dediny niekde na východnom Slovensku. Ale aj obmedzenia časové, pretože nehrá rolu, či je z konkrétneho volebného roku, v ktorom zvíťazila oná politická strana, a nie, nie je podstatné, či sa práve dostavala alebo nie ďalšia jadrová elektráreň. V jeho obraze je identita ťažko uchopiteľná, je postavená na mozaike rozporov, ktoré spája jediné – vitalita. Akoby sa za všetkým, čo Boris Németh objavuje na Slovensku, skrývalo presvedčenie, že koniec nikdy nepríde. Tento zostup do hlbín, aj keď s dobovými znakmi, pripomína čosi z mágie – je to kúzlenie, ktoré ťaží zo sily mnohoznačných vizuálnych obrazov.

Németh stojí v opozícii k premene fotografie na jeden z občiansky angažovaných nástrojov premeny spoločnosti. Jeho diela nechcú zmeniť zákony v parlamente, ale sledujú meandre vnútorných pohybov jedinca či spoločnosti. Keď sa pozrieme na fotografiu rozostavanej stavby na opustenom vidieku, tak nevieme, či je to príznak bankrotu ambiciózneho podnikateľa, ktorý nezvládol svoj biznis plán, alebo je to čudná rozprávková stavba, ktorú v noci zabývajú víly, škriatkovia, čarodejnice, či je to ready-made nejakého umelca, ktorý posúva hranice umenia (medzi úspešné nedávne projekty v súčasnom umení u nás patrila stavba drevenice na streche desaťposchodového sídliskového paneláku v malom okresnom meste). Áno, je to aj surreálne, ale aj slobodné, pretože autor sa necháva niesť rozpormi namiesto toho, aby im určoval nejaký smer. Németh nemá jasnú odpoveď na to, aké je Slovensko, ale zato mu s radosťou nastavuje zázračné fotografické zrkadlo.

Némethova mágia pramení v tom, čo Le Clézio, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nazval darom počuť šumenie vlastnej krvi počas pokojnej noci. Je to aj zmyslové, ale aj univerzálne, prekračuje všetky hranice – osobné, politické, národné. Na záver nemožno nespomenúť, že Németh je profesionálnym reportérom najvýznamnejšieho slovenského obrazového týždenníka. Jeho štýl nekladie dôraz na kompozičnú, takmer laboratórnu kompozičnú precíznosť, je svojím spôsobom fotograf-výtržník, ktorý uprednostní zmysel pred dokonalosťou tvaru. Aj preto je jeho dielo tak fascinujúce, znepokojujúce a krásne zároveň.

Fotoreport výstavy nájdete tu.