Matej Hakár, Lenka Lindák Lukačovičová

Výstava: (O) miznutí / autori: Lenka L. Lukačovičová & Matej Hakár / kurátor: Adam Macko /miesto: EQO Spišský Hrhov / trvanie výstavy: 05.04. - 07.05.2023

Matej Hakár, Spišský travertín, 2021-2022

Premiérová autorská výstava dvojice fotografov v inštalačnom dialógu kontempluje tému verejného a súkromného priestoru vo vzťahu s (ne)prítomnosťou človeka. Reflektuje (okrem iného) estetiku miznutia francúzskeho architekta, urbanistu a kultúrneho teoretika Paula Virilia, ktorý premeny a vyprázdňovanie intenciálnych priestorov opiera o sociokultúrne pohyby postmodernej spoločnosti. Jeden z hlavných Viriliových argumentov sa odvoláva na rýchlosť, dynamizmus fragmentovaného vnímania, skrze ktoré prebiehame zdieľanými priestormi bez väčšieho povšimnutia. Výstava tento princíp otáča. Vizuálne spojenie je nekonfrontačné, v jemných nuansách individuálnych programov realizmu, v nemelancholickom potenciáli meniaceho sa sveta.

Lukačovičová v dlhodobom cykleLonely Planet Trnávka (2020-2023) subtílne zaznamenáva chátranie a opustenosť bratislavskej mestskej časti so zámerom (možnej) obnovenej komunitnej participácie. Autorka k médiu pristupuje intuitívne, sústredí sa na všedné detaily, vizuálne či hypertextové odkazy, ktoré nachádza a znova zviditeľňuje. Výber je nenáhodný, cielený na vyvolanie reflexie. Fotografiou ako angažovaným prvkom zároveň vstupuje do priestoru, umiestňuje ju do vitrín, čím kriticky odráža exponovanosť reklamného smogu. Núti nás polemizovať nad povahou tzv. škaredosti ako umeleckej stratégie. Zastavenie pri bežnosti je tak aj otázkou verejného scitlivovania, oslovovania lokálnych komunít pre rozvinutie ďalšej pôsobnosti ľudstva.

Hakár v sérii Spišský travertín (2021-2022) skúmal predmetný typ kameňa v mieste jeho pôvodu v Spišskom Podhradí, čím ho prezentačne vracia späť do regiónu. Cyklus kombinuje makro/mikro perspektívy lomu a detailu, priestor tu funguje ako sofistikovaná operácia vzťahov prírody a konštrukčného pôsobenia človeka. Kontext historického využitia na stavbách významných budov (nedávno zbúraný Istropolis, Generálna prokuratúra v Bratislave, Štefánikova mohyla na Bradle a i.) v období architektonického brutalizmu 60. a 70. rokov je v dekonštruovaní mýtu tzv. národného kameňa. Ponúkaná povrchná poetizácia nestáleho povrchu, vnútorne pevného materiálu („ľudu“) ako resentimentálna forma je odideologizovaná autorovou sústredenou dokumentárnou estetikou. Upriamuje nás na realitu dneška. Miznúce stavby, nevyužívaný materiál, zabudnutie a znova zviditeľňovanie.

Podujatie je prvou vizuálnou tematizáciou dramaturgickej koncepcie reflektujúcej 30 rokov samostatnej slovenskej spoločnosti. Ústredným motívom kyvadla (pendulum), ktorý vyjadruje pohyb medzi pólmi, tematizuje stav verejného diškurzu, opakujúcu sa polarizáciu sociálnych, kultúrnych či politických vzorcov. Daná výstava sa venuje vybraným formám dichotómie – mestské vs. urbánne a verejné vs. súkromné. V línii kritickej teórie a inštitucionálnej fragmentácie sú navrhované formáty otvorené a hybridné, predstavuje sa výber diel v nových inštalačných vzťahoch.

Lenka L. Lukačovičová, Lonely Planet Trnávka, 2020-2023

Matej Hakár, Spišský travertín, 2021-2022

Fotoreport výstavy nájdete tu.