Lucia Tallová

Výstava: Krehkosť karyatídy / autorka: Lucia Tallová / kurátorka: Lucia Gregorová Stach / miesto: Rosenfeldov palác, Žilina / trvanie výstavy: 12. 10. 2023 - 16. 02. 2024

Dychtivě si přála zvědět, jaká byla příčina mé tak hořké a bouřlivé úzkosti, a s něžným utišováním mě uklidňovala patřičnými přesvědčivými slovy a mírnou řečí, a taková mluva byla tím nejlepším, co bylo možné udělat, abych zase přišel k sobě a mé tělo, které se již začínalo hroutit a rozpadat, bylo znovu vzkříšeno. Francesco Colonna, Hypnerotomachia Poliphili aneb Poliphilův boj o lásku ve snu

…isto-iste bude ďalej žiť v uliciach Londýna, v prílive a odlive všednosti… Bude aj čiastočkou stromov pri dome, kde býva, i čiastočkou tamtoho domu, hoci je škaredý a rozpadáva sa, aj ľuďmi, ktorých v živote nestretla; a medzi ľuďmi, ktorých pozná najlepšie, sa bude stlať sťa prízemná hmla a oni ju budú niesť na svojich konároch, ako vídava stromy niesť hmlu, a bude sa šíriť ďaleko – doďaleka, jej život, ona sama… Virginia Woolf, Pani Dallowayová

Lucia Tallová, Zo série Unstable Monument, 2023, Foto - Adam Šakový

Samostatná výstava Lucie Tallovej Krehkosť karyatídy premieta v totálnej site-specific inštalácii do priestorov Rosenfeldovho paláca v Žiline obrazy ženy ako krehkej hybridnej bytosti, skamenenej do priečelia či fasády. Karyatídy sú sochárske prvky architektúry, ktoré slúžili ako piliere antických stavieb. Zvyčajne sa zobrazovali ako stojace figúry a polfigúry, nesúce na svojich hlavách alebo ramenách váhu celej stavby. Podľa Vitruvia karyatídy predstavovali ženy z Karye, ktoré boli odsúdené na ťažkú prácu, pretože mesto sa v roku 480 pred n. l. postavilo na stranu Peržanov počas ich druhej invázie do Grécka. Najslávnejším príkladom je veranda karyatíd so šiestimi postavami (420 – 415 pred n. l.) na Erechteióne aténskej Akropoly (1).

Karyatída je dnes univerzálnou metaforou ženy, ktorá sa cíti zaťažená alebo unavená očakávaniami. Tie na ňu kladú spoločnosť, rodina, vzťahy a zložitosť súčasného života. Tallovej výstavný projekt vychádza predovšetkým zo série Unstable Monuments a zároveň je aj historizujúcou poctou ženám ako karyatídam. Na svojich pleciach nesú niekedy až príliš náročnú váhu zodpovednosti nielen za úlohy vo vlastnom okolí v perspektíve extrémne nestáleho, rýchlo sa meniaceho sveta, ohrozovaného najmä klimatickou katastrofou a vojnovými konfliktmi. Ženy z Karye boli podľa gréckej legendy potrestané za neprávosť a zradu celého svojho národa, takže karyatídy obrazne nesú bremeno hriechu za ostatných. Ako mnohé ženské hrdinky minulosti sú istým spôsobom živé aj mŕtve. Tallová vytvorila akúsi procesiu pamätníkov v sochárskych objektoch, maľbách, kolážach a asamblážach, transcendujúcich istý hagiografický erotizmus svojou amorfnou monštuóznou hybriditou, ktorej miestami až hrozivá krása je vzývaním ako Eróta, tak aj Thanata.

Do značnej miery je autorkin projekt aj osobným vyznaním, vyjadrujúcim jej hlbokú vnútornú prítomnosť v kontemplácii jej obrazových štruktúr. Ak je každá ženská existencia v skutočnosti existenciou traumatizovanou, ako tvrdí Shoshana Feldman, aj kryptoautobiografická expresia ženy môže byť jedine svedectvom o prežití, ktorá sa „snaží svedčiť ako o živote, tak o smrti – umieraní – ktoré prežitie obnáša.“ (2)

Sebareflexívny charakter výstavy ako takej sa prejavuje aj v jej žánri, keďže okrem patriárchálnej hierarchie je tu spochybnená aj autorita kánonu dejín umenia, spochybnená ako irelevantná vzhľadom na súčasné problémy a témy. Keďže kánon je nevyhnutne exkluzívny, požiadavky na jeho revíziu majú často podobu výzvy, aby sa rozšíril o iných/iné, v tomto prípade o ženy nielen ako objekty, ale aj ako subjekty umeleckých diel. Preto majú ikonoklastické destabilizujúce operácie s nájdenými obrazmi a predmetmi v autorkiných metódach práce hlbší význam. Rozrušujú vánkom zmeny sedimenty materiálov ako vrstvy pamäti. Veď ako píše Virginia Burrus, niektoré výpary minulosti sa ukázali ako jedovaté, „rozpútali sa v mnohých zločinoch z vášne, homofóbnych, sexistických, rasistických, etnocentrických, nacionalistických, náboženských. Iné, o niečo posvätnejšie vánky môžu fúkať naším smerom – a tie nám môžu aj vyraziť dych.“ (3)

Poznámky:

(1) „A tak bolo mesto dobyté, mužov zabili a Karyanský štát bol verejne zneuctený. Víťazi odviedli do zajatia ženy, ale nedovolili im, aby odložili svoje rúcha alebo matrónske ozdoby… Chceli, aby ich bolo vidno, ako pykajú za svoje mesto. Vtedajší architekti preto navrhli ich podoby umiestnené, ako podopierajú náklad, aby sa mohla vedomosť o treste karyánskeho previnenia odovzdať aj potomstvu.“ Vitruvius

(2) Shoshana Feldman, What Does Woman Want?, Johns Hopkins University, USA, 1993

(3) Virginia Burrus, The Sex Lives of Saints – An Erotics of Ancient Hagiography, University of Pennsylvania Press, USA, 2003

Lucia Tallová, Zo série Mountain, 2023, Foto - Adam Šakový

Lucia Tallová, Zo série Unstable Monument, 2023, Foto - Archív autorky

Lucia Tallová, Zo série Paris Diary, 2020, Foto - Adam Šakový

Lucia Tallová, Zo série Mountain, detailný pohľad na dielo, Foto - Adam Šakový

Fotoreport výstavy nájdete tu.