Rozhovor / Zuzana Fajta

Janka Blaško Križanová

Historické fotografie žijú s nami

Keď sa dnes opäť pozeráme na prvú zachovanú fotografiu, mnoho z nás v nej na prvý pohľad len ťažko rozozná pohľad z okna. Nenápadný obrázok, ktorého autorom bol okolo roku 1826 Niécephore Niépce, je však vskutku revolučným počinom. Technologický proces, ktorý neskôr sprístupnil svojmu kolegovi Daguerrovi, odštartoval cestu fotografie. Za necelých 200 rokov sa toho mnoho zmenilo. Skrátili sa expozičné časy, pribudli farby, zmizlo fyzické médium. Jedno však ostáva stále rovnaké – schopnosť fotografie zachytiť prítomný okamih. Tomu, ako ich uchovať, sa venuje Janka Blaško Križanová, vedúca Laboratória reštaurovania fotografie na VŠVU. Keď počas prednášky vyťahuje z kartónových krabíc starostlivo zabalené originály, človek zatajuje dych nad technickou dokonalosťou, no najmä živosťou portrétov. Historické daguerotypie či ambrotypie majú totiž výnimočnú danosť vyzerať, akoby človeka na nich zobrazeného niekto len uväznil v rámiku.

Janka Blaško Križanová

Reštaurovanie je špecifická disciplína. Ty si s ním začala už v celkom mladom veku. Čo ťa pritiahlo k tejto profesii?

Už v siedmom ročníku základnej školy som sa začala pripravovať na prijímačky na ŠUV, odbor reštaurovanie. Vďaka mojej tete sa ma ujal reštaurátor Michal Štaut, ktorý v súčasnosti vedie odbor konzervátorstvo a reštaurátorstvo na ŠUP Josefa Vydru. Príprava na prijímacie skúšky trvala dva roky, no reštaurovanie som si vlastne vybrala najmä kvôli tomu, že sa mu venoval on. Vždy som však mala pocit, respektíve zo začiatku hlavne moji rodičia, že mám výtvarný talent. Najskôr mi nešlo kreslenie zátiší, portrétov a podobné úlohy potrebné na zdolanie prijímacích skúšok, preto som začala s prípravami na prijímačky už tak skoro. Na strednej škole som sa venovala reštaurovaniu plastiky, čo ma bavilo aj ma veľa naučilo, len som v tom nebola úplne doma. Inklinovala som totiž skôr k maľbe alebo plošným veciam. Po strednej škole som sa prihlásila na VŠVU, čo sa mi na prvý pokus nepodarilo. Nasledujúci rok som preto venovala príprave na prijímačky a štúdiu jazykov.

Prezentacia fotografií typu carte de visite

Karol Divald, referenčná fotografická zbierka Katedry reštaurovania (KR) a Katedry fotografie a nových médií (KFaNM) Vysokej školy výtvarných umení, Bratislava (VŠVU)

Na vysokú školu si sa nakoniec dostala, pri reštaurovaní maľby si však nezostala.

Venovala som sa jej počas bakalárskeho stupňa, na magisterské štúdium som sa už prihlásila do Ateliéru reštaurovania diel na papierovej podložke pod vedením prof. Borisa Kvasnicu. Práve v tomto období sa u nás začalo rozvíjať reštaurovanie fotografie a bola som medzi prvými študentkami, ktoré sa tomu začali venovať. V roku 2005 ateliér zmenil názov na Ateliér reštaurovania diel na papieri a fotografie. V tých rokoch sa počas letných prázdnin konalo viacero workshopov, ktoré organizovala americká inštitúcia NEDCC (Northeast Document Conservation Center, pozn.). Letné školy boli zamerané na účastníkov zo strednej (či bývalej východnej) Európy, s cieľom priniesť reštaurovanie fotografie do nášho regiónu. Keďže som ovládala anglický jazyk, bola som jednou zo študentiek, ktoré pomáhali pri organizovaní týchto letných škôl. Najskôr som na ich podujatiach varila kávu, pomáhala, kde bolo treba. Často som ani nemala čas dostať sa na workshop. Američania si však všímajú ľudí, ktorí robia niečo navyše, majú entuziazmus a chcú do práce vložiť maximum. Aj preto sa mi naskytla príležitosť stráviť tri týždne na stáži v NEDCC v Andoveri, Massachusetts, kde som študovala pod vedením reštaurátorky fotografií Monique Fisher, ktorá ma naučila základy reštaurovania fotky. A práve tam mi veľmi pomohlo mať aj základy z reštaurovania papiera. Na jednom z ďalších workshopov si ma všimol Dušan Štulík z Getty Conservation Institute. Slovo dalo slovo a po prijatí som odišla na ročnú stáž do Getty v Los Angeles. Tento študijný pobyt síce nebol zameraný na reštaurovanie, keďže sme spolu pracovali na oddelení Getty Science, ale naučila som sa tam okrem iného aj veľmi dobre identifikovať jednotlivé fotografické techniky, z čoho ťažím doteraz. Po dokončení magisterského štúdia na VŠVU som bola prijatá ako asistentka pána prof. Kvasnicu so zámerom vyučovať reštaurovanie fotografie. Rok na to som tiež začala študovať ako externá doktorandka. Počas tohto obdobia, keďže Dušan Štulík bol mojim externým školiteľom, sa mi podarilo vďaka Národnému štipendijnému fondu ešte na tri mesiace vrátiť do Getty na ďalšiu stáž. Po ukončení doktorandského štúdia v roku 2013 sa mi však podarila pre mňa doteraz najzásadnejšia vec, ktorá mi dala asi najviac vedomostí o reštaurovaní fotografie a otvorila nové obzory. Dostala som sa na trojročný fellowship do The Metropolitan Museum of Art (The MET) v New Yorku. Tam som pracovala pod vedením reštaurátorky Nory Kennedy, ktorá bola o.i. aj iniciátorkou vzniku magisterského stupňa reštaurovania fotografie na našej škole.

Američania do mňa vložili veľa vedomostí, vzdelanie a v konečnom dôsledku len kvitovali moje rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko.

V New Yorku si strávila tri roky v jednej z najvýznamnejších umeleckých inštitúcií. Čo ti život a práca v Amerike dala? Prečo si nakoniec nezostala v Spojených štátoch?

Pobyt v New Yorku mi dosť otvoril oči. Uvedomila som si, že na Slovensku ma bude viac treba. Predsa len v Amerike majú veľa reštaurátoriek a reštaurátorov fotografie, ktorí majú vyštudované ich školy, stopercentnú angličtinu a vďaka tomu inú štartovaciu čiaru. Ak by som tam ostala, určite by som si našla prácu vo svojom odbore, ale bola by som jednou z mnohých. Na Slovensku som cítila omnoho väčšiu potrebu ľudí, ako som ja. Američania do mňa vložili veľa vedomostí, vzdelanie a v konečnom dôsledku len kvitovali moje rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko a rozširovať myšlienku reštaurovania fotografie aj u nás.

Reštaurovanie fotografie je na VŠVU, ako si spomínala, veľmi mladý odbor. Ako teda vznikol a čo mu predchádzalo? Reštaurovala sa fotografia na Slovensku vôbec?

Jeho začiatky siahajú do roku 2005, keď sa pán profesor Kvasnica rozhodol, že reštaurovanie fotografie pridruží k odboru a nájde niekoho, kto ho bude viesť. Na začiatku ho viedla Barbara Mikuláš Burianová, ktorú som potom po ukončení môjho magisterského štúdia vystriedala. Keďže som sa v podstate učila o histórii fotografie, jej technikách a spôsoboch reštaurovania zároveň s tým, ako som ju vyučovala, vyžadovalo si to veľkú mieru sebadisciplíny a samoštúdia. Veľmi mi pomohli už spomínané stáže v zahraničí a najväčší pokrok v svojej osobnej kariére som cítila po návrate z fellowshipu v The MET, kedy vzniklo aj Laboratórium reštaurovania fotografie (2016).

Testy gélového čistenia

Testy gélového čistenia

Retuš želatínovej fotografie

Retuš želatínovej fotografie

Akú máš víziu pre tento odbor do budúcnosti a čo je podľa teba pri jeho štúdiu najdôležitejšie?

Osobne si myslím, že najdôležitejšie je byť stále informovaný o tom, čo sa deje v oblasti reštaurovania fotografie na celom svete. Či je človek študentom, čerstvým absolventom alebo už skúseným reštaurátorom. Obzvlášť, keď je v pozícii pedagóga. Zlepšovanie štúdia vidím v neustálom sebavzdelávaní a prenášaní tejto zvyklosti aj na študentov. Podporovať ich, aby sa zúčastňovali (pasívne, ale najlepšie aj aktívne) na konferenciách, workshopoch a iných vzdelávacích podujatiach v oblasti reštaurovania fotografie doma a v zahraničí. Najmä v tom ich chcem podporovať, lebo viem veľmi dobre podľa seba, ako ma to posunulo a motivovalo. Dôležitou, a v podstate nenahraditeľnou súčasťou správneho vývoja a napredovania Laboratória reštaurovania fotografie na VŠVU, je získavanie finančných prostriedkov. Z toho sa potom odvíjajú lepšie možnosti vzdelávania pre študentov v podobe pozývania odborníkov k nám, skvalitňovania ich pracovných podmienok a nákupu aktuálnych publikácii či pracovného materiálu. V neposlednom rade je to aktívna spolupráca s domácimi zbierkotvornými inštitúciami v podobe identifikácie, ošetrovania, konzerovania, či reštaurovania ich fotografických zbierok. Bola by som taktiež veľmi rada, aby sme stále viac prezentovali a publikovali naše výsledky, aby sa nám postupne podarilo stať uznávanou vysokou školou, ktorá sa špecializuje aj na reštaurovanie fotografie. Sme v regióne totiž jednou z mála škôl s odborom štúdia reštaurovania fotografie. Zároveň je mojím snom, aby sme v budúcnosti boli inštitúciou, ktorá bude lákať zahraničných študentov a bude pre nich zaujímavá.

Aký je tvoj prístup k reštaurovaniu fotografie? Je vôbec možné im prinavrátiť ich pôvodný lesk?

Narozdiel napríklad od maľby, reštaurovanie fotografie často postráda „wow efekt“. Reštaurujem fotky pre rôzne inštitúcie a stretla som sa už aj s reakciou, že sme s tým veľa nespravili a nenavrátili jej tonálnu intenzitu. Chemické reštaurovanie pri tak starom papieri je však risk a hrozí, že celý obraz vo výsledku zmizne. Z etického hľadiska je to taktiež problematické, lebo nevieme úplne povedať, ako tá fotografia vyzerala pôvodne, akú mala tonalitu, lesk, hĺbku. Nedá sa však ísť len formou ochrany fotografií bez akéhokoľvek zásahu do ich hmotnej podstaty. Preto vediem študentov k uvedomeniu si dôležitosti správnej identifikácie fotografickej techniky, detailného nedeštruktívneho výskumu diela a následného navrhnutia správneho reštaurátorského postupu.

Kitti Baráthová, reštaurovanie albumínovej fotografie od Karola Divalda (súkromný majiteľ)

Kitti Baráthová, reštaurovanie albumu typu carte de visite

Akú má historická fotografia aktuálne pozíciu v zbierkach a inštitúciách?

Historickej fotografii sa z hľadiska identifikácie techniky, ochrany, konzervovania, či reštaurovania na Slovensku donedávna (cca do roku 2000) nevenovala v rámci zbierok, archívov a knižníc až taká pozornosť. Problémom tiež je, že sa takéto fotografie ešte stále objavujú alebo znova nachádzajú. Niekedy v období 80. rokov 20. storočia sa s historickou fotografiou v zbierkach narábalo skôr ako s dokumentom ako umeleckým objektom. Nevideli v nich takú hodnotu, akú jej prisudzujeme dnes. Preto sa fotografia nebrala ako predmet kultúrneho dedičstva, niečo, o čo sa treba starať, a prípadne to reštaurovať. Nemala takú váhu a stále ju hľadá. Koniec koncov, aj samotné štúdium umeleckej fotografie u nás na VŠVU má len niekoľko desiatok rokov. V súčasnosti sa na Slovensku situácia v tomto odbore celkovo zlepšuje.Vyprofilovalo sa nielen viacero dobrých historikov umenia, ale už aj archivárov, či reštaurátorov, ktorí sa zaoberajú celkovou ochranou fotografických zbierok u nás. Preto sme aj s doc. Janu Hojstričovou a doc. Bohunkou Koklesovou zorganizovali v roku 2018 konferenciu „Hľadanie v prameňoch. Fotografia na Slovensku v rokoch 1839 — 1918“, kde sa spojili rôzne inštitúcie, kurátori a archivári zo Slovenska a Česka. Boli odprednášané série prednášok, kde sme sa postupne viac dozvedali o jednotlivých zbierkach Slovenska.

Krabicu s fotografiami po predkoch už našlo asi množstvo z nás. Ako sa k nim zachovať?

Mojím prvým odporúčaním je zobrať fotografie z pivnice alebo z povaly. Tam im určite nie je dobre. Nechala by som ich pokojne v krabiciach od topánok, ale nemali by byť v prílišnom teple, ani v chlade. Ak ich chce človek vystavovať, môže – fotografie s nami predsa žijú. Ideálne by bolo umiestniť ich pod UV sklo. Pokiaľ k nemu nemáte prístup alebo si ho nemôžete dovoliť, určite odporúčam fotografie nedávať na priame slnko. Jednou z ďalších možností je vytvoriť si digitálnu kópiu a vystaviť si tú.

Čiernobiele fotografie, ak sú dobre ustálené a nie sú polámané, vydržia v albumoch alebo uložené v spomínaných krabiciach veľmi dlho. Striebro je naozaj stále. Inak sú na tom však farebné fotografie, ktoré majú z detstva alebo z mladosti mnohí z nás. Záleží od výrobcu, ale časom sa farbivá strácajú a fotka začne blednúť. Ideálne by teda bolo držať ich v chlade, ale bežný človek má doma dostupnú iba chladničku, či mrazničku. Sami viete, že keď dáte niečo do chladničky a následne vec vyberiete do izbovej teploty, kondenzuje na nej vlhkosť. Fotografiu by ste tým pádom úplne zničili. Preto musí byť na takýto typ skladovania špeciálne ošetrená, ale to je úloha pre odborníkov. Preto laikovi, resp. bežnému užívateľovi rodinných fotografií odporúčam buď sa obrátiť na odborníka alebo ich teda skladovať najmä v tme, suchu a stálej teplote. Týmto problémom však bude trpieť celé 20. storočie a jeho fotografický materiál. Stojíme totiž pred dilemou, čo uchovávať a čo nie. Bežné fotografie s veľkou pravdepodobnosťou zaniknú a v zbierkach ostatnú poväčšine len umelecké diela. Ako som spomínala, pri farebnej fotografii to je ešte o čosi horšie, ako pri čiernobielej.

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU, ilustračný záber: tintypia hnedej tonality

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU, ilustračný záber: tintypia hnedej tonality

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU,ilustračný záber:  tintypia v kazete

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU,ilustračný záber: tintypia v kazete

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU, ilustračný záber: albumínová kolorovaná fotografia typu vizitka

Referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU, ilustračný záber: albumínová kolorovaná fotografia typu vizitka

Svoje fotografie sme teda už uchovali pre ďalšie generácie. Ako medzi nimi prípadne odhaliť hodnotné kúsky?

Čo sa týka potencionálnej hodnoty historickej fotografie – finančnú má len máloktorá z nich. Predsa len, trh je, aký je a stále je dosť saturovaný. Aj v našich zbierkach sa však nájdu významní autori. Omnoho zaujímavejšia je však hodnota historická, a tú takéto fotografie určite majú - aj pre nás ako odborníkov. Popísať však slovne postup, ako identifikovať techniku historickej fotografie, je veľmi ťažké. Čo by som však poradila je všímať si napríklad typ oblečenia. Podľa neho sa dá častokrát odhadnúť aspoň približne desaťročie daného storočia a podľa toho aj trochu zúžiť okruh fotografickej techniky.

Ak by som pred teba položila krabicu plnú fotiek z rôznych kútov sveta, podľa čoho by si ich identifikovala? Existuje nejaký výrazný rozdiel napríklad medzi našou slovenskou, respektíve rakúsko-uhorskou a americkou historickou fotografiou?

V 19. storočí a ešte aj na prelome 19. a 20. storočia si fotografické štúdia na zadné strany lepili etikety, vizitky a názvy. To je asi najjednoduchšia cesta, ako ich zaradiť. Podľa techniky je to však ťažšie. Ako som už spomenula, dá sa to podľa oblečenia, štylizácie a samozrejme podľa miery degradácie fotografickej vrstvy, ale to sú všetko znaky, ktoré rozpozná výlučne oko odborníka. Ak by si predo mňa však postavila krabicu fotografií z rôznych regiónov, po technickej stránke je ich veľmi ťažké rozlíšiť. Odlišnosti možno vypozorovať napríklad v adjustácii a formátoch. Na ďalšiu podrobnejšiu identifikáciu techniky by som potrebovala mikroskop a prípadne aj zložitejšie formy nedeštruktívnych metód výskumu.

Stav diela pred reštaurovaním, Ambrotyp, Podobizeň rytiera Boynu (1953/01059), datovanie 1856-1857, Slovenské národné múzeum – Múzeum Betliar

Stav diela po reštaurovaní, Ambrotyp, Podobizeň rytiera Boynu (1953/01059), datovanie 1856-1857, Slovenské národné múzeum – Múzeum Betliar

Tvojimi rukami prešlo už množstvo hodnotných fotografických snímok. Nájdu sa také, ktoré považuješ za naozaj výnimočné?

Môj najčerstvejší a veľmi významný zážitok je s reštaurovaním abrotypov európskeho typu (sú adjustované v ráme, nie kazete) pochádzajúcich zo zachránených zbierok hradu Krásna Hôrka. V súčasnosti sú deponované v zbierke historickej fotografie SNM-Múzea Betliar. Priebeh reštaurovania som tento rok prezentovala v Múzeu fotografie Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave výstavou: Ambrotypy z Krásnej Hôrky (výskum, identifikácia, reštaurovanie).

Je to jedna z tém, o ktorej môžem s istotou povedať, že sa s ňou budem zaoberať celý zvyšok svojho aktívneho života.

Fotografie predstavujú portréty známeho filantropa a umelca grófa Dionýza Andrássyho a jeho spolužiakov z právnických štúdií v Bonne. Sú doposiaľ jediným známym súborom svojho charakteru a rozsahu v slovenských národných zbierkach.

Ďalšou výnimočnou slovenskou zbierkou je séria chromofotografií deponovaných v Múzeu mesta Bratislavy. Na jej identifikácii, konzervovaní a reštaurovaní pracujem kontinuálne už od roku 2013. Ich autorstvo sa prisudzuje slovenskému významnému fotografovi Eduardovi Nepomukovi Kozicsovi. Ako jeden z mála dobových autor používal techniku chromofotografie. Počas dlhoročného neustáleho zoznamovania sa s povahou tejto zbierky sa postupne dopracovávam k vyhodnoteniu jemných nuancí technického prevedenia ich kolorovania. Podrobný článok k tejto technike bude čoskoro publikovaný v zborníku, ktorý je reakciou na našu konferenciu Hľadanie v Prameňoch. Témou chromofotografie som sa podrobne zaoberala už v svojej dizertačnej práci na VŠVU pod názvom Kolorovanie fotografie: idenfikácia, konzervovanie, reštaurovanie. Čiastočné poznatky boli odprezentované na viacerých domácich, ale aj zahraničných platformách. Je to jedna z tém, o ktorej môžem s istotou povedať, že sa s ňou budem zaoberať celý zvyšok svojho aktívneho života. Osobne sa mi podarilo už aj pár viac či menej poškodených chromofotografií kúpiť a stále sa o nich rôznymi cestami dozvedám viac. Historická fotografia ma veľmi zaujíma - hlavne z technologické hľadiska, a preto ma moja práca tak baví.

Venuješ sa aj ty sama fotografii? Fotíš?

Vôbec! S fotografiu nemám vlastne nič spoločné a fotím maximálne na iPhone. Ak sa venujem nejakej tvorbe, je to skôr maľba. Dokonca som sa určitý čas snažila pochopiť, ako funguje analógová fotografia, ale ostáva to také moje mínus. Preto však spolupracujem s fotografmi, napríklad s Janou Hojstričovou a Petrom Ančicom, ktorí sa v tom vyznajú. Chcem, aby študentov učili technickú stránku zachytenia fotografie a ja im potom ukážem tú chemicko-technologickú - ako natrieť papier, akú chemikáliu použiť, ako to budeme exponovať. Chemickú stránku taktiež konzultujem so Zuzkou Machatovou - chemičkou na našej Katedre reštaurovania. To výtvarné však nechávam na profesionálov a nemontujem sa do toho. Samozrejme, výtvarné cítenie mám, ale do tejto sféry sa neťahám. Som hlavne reštaurátorka.

Kolorovaná albumínová stereofotografia vsadená do stereoskopu, ilustračný záber, referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU

Albumínová stereofotografia vsadená do stereoskopu, ilustračný záber, referenčná fotografická zbierka KR a KFaNM VŠVU

Povedala si, že prácu, ktorej sa venuješ, musí mať človek naozaj rád. Čo máš na nej najradšej ty?

To, že zachraňujem určitú časť nášho kultúrneho dedičstva, ktorá doteraz nemala toľko pozornosti. To, že môžem v tomto odbore vzdelávať iných a svoje poznatky odovzdávať ďalej. Aj keď mám stále pocit, že toho veľa neviem a mám sa čo učiť. Je to jedna z vecí, ktorú som si uvedomila v Metropolitnom múzeu v New Yorku. Mnohokrát som sa stretla s otázkou, prečo mám ambíciu svoje vedomosti šíriť, keď som v tomto odvetví u nás v podstate pionierkou. Ohrozená by som sa práveže cítila, ak by som tie znalosti ďalej nešírila a keby som nemala študentky a študentov, ktorí by ma vedeli nahradiť. Budem len rada, ak sa nájde niekto, kto bude pracovať popri mne. Momentálne je takou Kitti Baráthová, ktorá je mojou absolventkou a v čase, keď som bola na materskej, perfektne odučila moje predmety. Priala by som si, aby pokračovala a bola naďalej taká motivovaná, ako je doteraz.Veľmi ma to teší. Rovnako aj fakt, že historické techniky zaujímajú nielen študentov reštaurovania, ale aj fotografie. Preto mám pocit, že to má celé zmysel.

Janka Blaško Križanová

Mgr. art. Janka Blaško Križanová, Art.D.(1982), pôsobí ako odborná asistentka Katedry reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Vedie Laboratórium reštaurovania fotografie a vyučuje históriu, technológiu a identifikáciu fotografických techník. Na tejto škole získala bakalársky (2005), magisterský (2008) a doktorský (2013) titul v reštaurovaní maľby, papiera a fotografie. Niekoľko rokov pracovala ako stážistka v Getty Conservation Institute a v The Metropolitan Museum of Art (New York, USA).