Dávid Gabera

Fotografka Lena Jakubčáková veľkú časť života venovala dokumentovaniu Kataríny Kiovskej, ženy žijúcej na samote v lese. Aktuálne pracuje na knihe, v ktorej sa cez archívny výskum vracia do jej minulosti. „Kniha nie je len o nej samej, ale aj o dobe a výzve, ako si zachovať svoj názor,“ hovorí Jakubčáková.

Keď tam doviedla známych, zväčša sa vraj čudovali, ako v takých podmienkach dokáže fungovať, no ona sama to tak nikdy nevnímala. „Cítila som, že všetko je tak, ako má byť. Bolo to jej kráľovstvo, do ktorého ona dokonale zapadala.“

Fotografka Lena Jakubčáková dvadsať rokov fotografovala Katarínu Kiovskú, ktorá žila so svojimi zvieratami, maštaľou a poľom na samote v lese pri Ružíne a ktorú všetci poznali pod prezývkou Baba z lesa.

Dlhoročný projekt, ktorý pôvodne vytvárala iba do šuplíka, zverejnila prvýkrát pred niekoľkými rokmi v podobe výstavy a krátkeho filmu, ktorý silnou dokumentárnou výpoveďou zaujal verejnosť.

Po Kiovskej smrti v roku 2017 sa Lena Jakubčáková k projektu opäť vracia a vo vydavateľstve Absynt pripravuje fotografickú knihu. Jej súčasťou jej aj archívny výskum, v ktorom o svojej hrdinke podáva nový obraz.

„Nikdy predtým som sa nezaoberala tým, čo sa v jej živote udialo v minulosti. Až teraz. A vidím, aké je to dôležité. Keby som túto fázu nespravila, mám pocit, že by to nedávalo zmysel. Bola by to len moja fascinácia,“ hovorí Lena Jakubčáková.

V trinástej komnate

Lena Jakubčáková mala prvý kontakt s Babou z lesa už v detstve a znamenal pre ňu veľmi veľa. Neďaleko Babinho domu mal totiž chatu jej dedo, ktorý ju ako riaditeľ okresnej správy cestovného ruchu zamestnával kosením trávy, vyrábaním bójí na vodu a inými, často mužskými prácami.

„Dedo si s ňou rozumel. Brával tam môjho otca aj mňa a boli sme jedni z mála, čo sa s ňou priatelili, pretože väčšina ľudí ju považovala za čudáčku. Ja sama som z nej však cítila nehu, zvláštnu múdrosť a už v detstve ma k nej niečo veľmi priťahovalo,“ hovorí Lena Jakubčáková.

Keď jej dedo koncom 90. rokov zomrel, mala sedemnásť. Zdedila po ňom tri foťáky, ktorých fungovanie začala rýchlo objavovať. Okrem uzávierky, clony a citlivosti filmov však súčasne prostredníctvom nich začala skúmať aj svet okolo seba. Dokumentovala dianie na ulici, na obľúbených vandroch či počas stretnutí s ľuďmi, ktorí ju skrátka niečím zaujali.

Prirodzene tak jedného dňa zavítala aj k Babe. „Keď som tam prišla prvýkrát, Baba len tak sama sedela na poli. Mala som obavy, ako to dopadne, keďže na mnohých ľudí pôsobila temne. Spočiatku som možno mala aj divný pocit, no keď som sa s ňou zarozprávala, bolo mi fajn. Už to bolo o niečom inom. Lákalo ma prísť k nej znova,“ vraví.

Lenine ďalšie návštevy už neostali len pri letmom spoznávaní. Čoskoro jej začala pomáhať s prácami na dvore. Vynášala hnoj, kopala zemiaky, pestovala zeleninu na kúsku poľa, ktoré jej Baba neskôr dala, a časom u nej aj prespávala. Baba jej dokonca dovolila vstúpiť aj do svojej kuchyne, teda trinástej komnaty, kam vraj skoro nikoho nevpúšťala. S Lenou tam po večeroch a nociach, popri pečení a varení, viedli dlhé rozhovory.

„Je pravdou, že bol medzi nami veľký vekový rozdiel, ale rozumeli sme si. Priťahovalo ma na nej to, že bola drsniačka, silná žena. Uvedomila som si, ako dobre sa pri nej cítim. Niečo také mi predtým chýbalo, lebo nikdy som nemala babku na vidieku,“ vraví Lena Jakubčáková.

Vzbura jednej rodiny

Z návštev sa napokon vykľulo silné priateľstvo, čo sa u Leny prejavilo aj tým, že ako 22-ročná si Babu z lesa, Katarínu Kiovskú, vybrala za krstnú mamu.

Oslovenie „Baba z lesa“ si Katarína vymyslela sama. Začala sa tak predstavovať pred mníškami, ktoré jej toto meno neskôr písali aj na obálky listov. Dôvodom bolo, že si nepamätali jej presnú adresu, len to, že býva na samote uprostred lesa kdesi pri Ružíne.

Nebolo to tak vždy. „Katarína pochádzala z dediny Košické Hámre a vyrastala vo veľkej rodine. Mala rodičov a troch súrodencov. Otec však rodinu opustil, čo znamenalo, že Katarína, ktorá bola z nich najstaršia, nemohla ísť študovať a spolu s matkou sa musela starať o zvieratá, domácnosť a mladších súrodencov,“ hovorí Lena Jakubčáková.

Veľkou zmenou bolo obdobie 60. rokov, ktoré boli pre rodinu aj obyvateľov dediny náročné. Rozhodlo sa totiž o výstavbe vodnej nádrže Ružín, ktorá mala slúžiť ako rezervoár vody pre košické železiarne a zároveň ako rekreačná zóna. Vzniknúť mala na území Košických Hámrov a ďalších okolitých dedín.

„Zhora sa rozhodlo, že obyvateľov z týchto dedín presťahujú do Košíc a okolitých dedín. Samozrejme, takmer nikomu sa myšlienka nepáčila, viacerí si aj povedali, že odtiaľ neodídu. Niektorí starí ľudia dokonca zomreli od žiaľu,“ vraví Lena Jakubčáková.

Ľudia sa však napokon podvolili. V roku 1963 začali odchádzať prví obyvatelia a do roku 1965 bola dedina takmer prázdna. Až na dom Kiovských. „Plán rátal s tým, že v polovici šesťdesiatych rokov bude priehrada naplnená. To sa však nepodarilo, keďže Katarína a jej matka trvali na tom, že v dome zostanú,“ hovorí Lena Jakubčáková.

Čierna ovca spoločnosti

O tom, čo sa stalo v 60. rokoch, vraj Baba zvykla hovoriť, no nie úplne často. „Občas spomínala, aké to bolo náročné. Zhovárali sme sa skôr o živote, bežných problémoch, k minulosti sme sa veľmi nevracali,“ hovorí Lena Jakubčáková.

V roku 2017 však Katarína Kiovská vo veku 82 rokov zomrela. Pre Lenu išlo o stratu blízkeho človeka a znamenalo to koniec jednej etapy života. So smrťou Baby zanikol aj kus histórie a množstvo otázok, na ktoré Lena nemala odpoveď.

„Bolo veľa vecí, čo som si, žiaľ, už nemohla od nej dať vysvetliť. Stále mi pritom v hlave rezonoval obraz, v ktorom som ju videla na kopčeku v lese, medzi chatami, kde bol len málokedy niekto, a kládla som si otázku, čo všetko je za tým. Čo ju ovplyvnilo? Prečo tak žila, prečo bola osamelá?“ hovorí Lena Jakubčáková.

Po odpovediach sa Lena Jakubčáková rozhodla pátrať listovaním v knižniciach, prehrabávaním sa v archívoch. Podarilo sa jej získať dobové fotografie pôvodnej dediny, fotografie z obdobia výstavby vodnej nádrže, ale aj zmienky v novinách o celej situácii. Na stránkach týždenníka Zora Východu dokonca objavila text, ktorý sa týkal priamo rodiny Kiovských.

„Bola som zhrozená, keď som časopis čítala. Keďže odmietli odísť, Katarína a jej matka boli vnímané ako neprispôsobivé občianky. Vtedy sa menovite hovorilo, kto je neprispôsobivý. Redaktor ich otvorene prirovnal k čiernym ovciam spoločnosti,“ vraví Jakubčáková. „Ony pritom nebojovali proti spoločnosti, proti režimu, chceli len zostať v dedine a jednoducho sa nedali. Nemali vyslovene ďalší zámer,“ hovorí Lena Jakubčáková.

V archívoch Lena objavila aj listy, ktoré matka s dcérou zasielali na ministerstvo financií a do kancelárie prezidenta. Objavila však aj výhražné dokumenty zo strany miestneho či okresného národného výboru. „Stále jej posielali listy a chodili za ňou úradníci,“ hovorí Lena Jakubčáková s tým, že obťažovanie zo strany úradov potvrdili aj svedectvá pôvodných obyvateľov, s ktorými sa zhovárala. „Dvaja komunisti za ňou vraj chodili dlhodobo. Pravidelne jej búchali na dvere, posielali jej výhražné listy. Chodili ju vydierať. Nevedeli si s nimi poradiť, chceli ju dokonca poslať do gulagov,“ hovorí.

Kiovské aj napriek vzbure dom museli opustiť. Keďže si s nimi štát nevedel dať rady, začal napĺňať priehradu. Až po tom, čo voda tiekla do ich záhrady, Katarína s matkou začali vlastnoručne zbierať tehly, škridly či okná, ktoré ostali na ruinách ostatných domov. O pár desiatok metrov vyššie v lese si postavili nový dom.

Keďže ostatní súrodenci sa rozpŕchli a matka v 80. rokoch umrela, Katarína v ňom až do smrti bývala sama, len s občasnými návštevami syna, farára, poštárky, Leny a jej deda či chatárov, ktorí k nej prišli po vajíčka, maslo či mlieko.

Nadčasový príbeh

Osamotený dom so zarastenou záhradou, s padajúcou šopou, so starou jabloňou a s Babou v galošiach so šatkou na hlave sa tak na dlhé roky stal predmetom záujmu Leny Jakubčákovej.

Hoci fotografie, ktoré tam vytvárala, nemala v pláne nikdy zverejniť, zmena nastala v roku 2014. Počas štúdia na opavskom Inštitúte tvorivej fotografie jej fotograf a pedagóg Jindřich Štreit odporučil, aby s fotografiami ďalej pracovala. Na základe toho o tri roky neskôr vytvorila o Babe výstavu, krátky film a svojpomocne aj knihu, ktorá vyšla dva týždne pred jej smrťou.

Najnovšia kniha, ktorou vo vydavateľstve Absynt štartuje nová fotografická séria, však už predstavuje zo strany autorky posun vpred. Fotografie doplnené o monológy hlavnej hrdinky a najmä historický kontext totiž nehovoria len o Babe samotnej, ale odkazujú aj na bežných ľudí žijúcich v totalitnom režime; približujú každodenný boj jednotlivca s mocou.

„Už v minulosti som na niekoľkých riadkoch písala, aká silná žena bola a ako vzdorovala. Až teraz som si však uvedomila, čo to všetko znamená. Keď človek pochádza z jednej dediny a nakoniec zostane na všetko úplne sám, ale zároveň chce život taký, aký si predstavuje – toto bolo nadľudsky ťažké si vybojovať. Baba sa pri tom všetkom nedala zmanipulovať, bojovala, mala svoj vlastný názor,“ vraví.

A čo znamená niekoľkoročný proces premeny osobného zaujatia na verejný projekt? Podľa autorky potrebu zanechať niečo o Babe, no zároveň ukázať, že jej príbeh je nadčasový.

„Motív individuálnej vzbury vnímam ako nadčasový a aj dnes aktuálny. Ľudia sa boja, že sami niečo nevybojujú. Myslia si, že bojovať a vzdorovať nemá význam. A Babin príbeh je práve o takýchto ľuďoch a zároveň o tom, že je to relatívne, ako sa pozeráme na prehru a výhru. V očiach niekoho iného možno prehrala, v mojich vyhrala. Áno, bolo to za cenu, že ostala žiť sama, ale niekedy je to viac než mať napoly spokojný život,“ hovorí Lena Jakubčáková.

Vnútorné spojenie

Lena Jakubčáková za roky fotografovania vytvorila o Babe komplexný obraz a zároveň silný dokument, v ktorom s citom prepojila obsah s formou, minulosť s prítomnosťou – Babu v jej milovanom domove. Jej prácu v roku 2014 ocenila aj porota Slovak Press Photo.

Lena Jakubčáková v minulosti za svoju prácu získala ešte jednu významnú cenu – v roku 2018 jej kniha Spis 44 (na ktorej pracovala v spolupráci s grafickým dizajnérom a typografom Samuelom Čarnokým) vyhrala Národnú cenu za dizajn.

Kniha obsahovala výber fotiek z projektu V odlúčení, ktorý zahŕňal portréty odsúdených v mužských väzniciach. Téma ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, ich osudy, príbehy, pocity, sa však v jej tvorbe objavia aj v ďalších projektoch, napríklad keď fotila bezdomovcov, starcov alebo ľudí rôznych národností, tradícií a náboženského vyznania vo francúzskom Marseille.

„Vždy ma zaujímal človek. Ako žije, premýšľa, na akých princípoch funguje, aké má hodnoty, čomu verí. Tento proces kladenia otázok je pre mňa dôležitý,“ vraví Lena Jakubčáková.

Priznáva, že prácu na fotografických cykloch jej uľahčuje súčasne to, že aj ona sama je pre svojich protagonistov a hrdinov niečím zaujímavá. „Niekedy ich ani nemusím hľadať, často sa mi skrátka podarí na niekoho natrafiť. Ľudia vycítia, že mám záujem, že sa na nich nejdem pozerať ako na atrakciu a urobiť pri tom pár dobrých fotiek. Pre mňa bola vždy na prvom mieste ľudská stránka a fotoaparát vnímam len ako prostriedok,“ hovorí Lena Jakubčáková.

Lena Jakubčáková (1980)

Vyštudovala francúzsku filológiu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a fotografiu na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. V roku 2016 vydala knihu z prostredia slovenskej väznice pod názvom Spis 44 (grafická úprava Samuela Čarnokého), ktorá sa dostala medzi finalistov súťaže Kassel Dummy Award, J Book Show v írskom Corku, na Bienále grafického dizajnu v Brne a v roku 2018 bola ocenená Národnou cenou za dizajn.

Za výber fotografií z dlhoročného projektu Baba z lesa v roku 2014 v súťaži Slovak Press Photo obsadila v kategórii každodenný život prvé miesto. V súčasnosti vyučuje fotografiu na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Žije v obci Opátka pri priehrade Ružín.