Zuzana Gogová

Zuzana Gogová (1990) je dokumentárna fotografka a fotoreportérka. Narodila sa v Čiernom nad Topľou, žije v Prešove. Počas štúdia environmentálnych štúdií na Masarykovej univerzite v Brne (2015) uskutočnila niekoľko terénnych výskumov, čo ju priblížilo k dokumentárnej fotografii a spôsobu, akým pracuje. Zaujímajú ju témy spájajúce osobnú skúsenosť tých, ktorých fotografuje, s väčším spektrom spoločenských zmien, ktorým čelia v priestore a čase. Pravidelne fotografuje na východnom Slovensku, v Zakarpatskej Ukrajine či v Bosne a Hercegovine. Od roku 2019 zachytáva aktuálne témy ako fotoreportérka pre Getty Images, Anadolu Agency (2023) a sporadicky prispieva aj vlastnými reportážami do médií, ako napríklad Fair Plant, Aktuality.sk, Geo, Lidé a Země. Úspešne prešla výberom a absolvovala viaceré významné medzinárodné školenia pre reportážnych a dokumentárnych fotografov – NOOR Masterclass (2018), VII Academy (2020), The Eddie Adams Workshop XXXIII (2020). Jej fotografie aktuálne ilustrujú knižnú publikáciu HRANICA (Ringier Axel Springer Slovakia, 2023), ktorej autorkou je novinárka Stanka Harkotová z Aktuality.sk.

Čo máš na fotografii rada? Prečo je pre teba dôležitá?

Pozerať si fotografie ma bavilo už od detstva. Starí rodičia mali v obývačke klasickú socialistickú skriňovú zostavu. Pod televízorom boli štyri „šuflíky“ a minimálne dva boli plné negatívov. Často som si ich ako dieťa tajne pozerala, a rovnako aj tradičnú krabicu od topánok plnú starých fotografií v babkinej skrini. V spálni mal dedko zavesený analógový fotoaparát. Stará mama z otcovej strany mala modlitebnú knižku a v nej niekoľko fotografií. Pravidelne som sa k nim vracala. Na fotografiách ma vždy zaujímali príbehy. Paradoxne som si nikdy nepredstavovala, že by som mohla fotografovať len tak pre radosť, nieto ešte profesionálne. Myslím si, že mám šťastie na ľudí, ktorí ma v zlomových momentoch vedeli povzbudiť a poradiť mi. Na vysokej škole to bol môj brat, ktorý mi dal svoju zrkadlovku a odporučil mi, aby som fotila na film, vraj tak získam lepší cit. Po vyvolaní každého filmu som mu fotky ukazovala, niektoré filmy mi skenoval. Sám fotil na digitál aj analóg. Odporučil mi prečítať si Gombricha a jeho Dejiny umenia. Mal cit pre kompozíciu aj vďaka štúdiu dejín umenia (študoval na strednej škole dizajn a tvarovanie dreva, a následne dizajn na vysokej škole) a jeho kritický pohľad mi veľmi pomohol. A pomohol mi aj samotný fakt, že som mohla svoje nadšenie s niekým zdieľať. Veľa sme sa rozprávali o obrazoch a umelcoch. Bolo to pred 15 rokmi a odvtedy som neprestala fotiť. V istom momente som si uvedomila, že ma to baví natoľko, že si neviem predstaviť robiť niečo iné. Ak by som však vtedy vedela, koľko energie, času a investícií si táto práca bude vyžadovať, tak sa to možno ani neodvážim skúsiť.

Definuj spojenie fotografia a ty.

Fotografia sa pre mňa spája s ľuďmi, ktorých príbehy môžem vďaka nej spoznať, taktiež so spomienkami, s objavovaním a odvahou, ktorú som v sebe musela častokrát vďaka tejto práci „dolovať“. Baví ma zachytiť moment, znovu ho vidieť na fotografii a uvedomiť si, že ak by som ho nezaznamenala, tak naň zabudnem. Fotografovanie je pre mňa v istom zmysle zázemím, je časťou mňa. Svet a ľudí vidím v momentoch, ktoré sa dejú.

O čom bola tvoja prvá fotografická esej, prípadne prvá fotografia, ktorú si mala zverejnenú v médiách? Ako vyzerala tvoja cesta za fotografickým snom?

Ak sa nemýlim, boli to dve reportáže z Bosny a Hercegoviny, ktoré som nafotila počas storytelling workshopu so Ziyahom Gafićom a Paulom Loweom z Agentúry VII. Jedna reportáž bola z najvyššie položenej dediny Lukomir a druhá vznikla na 23. výročie Srebrenice. To bolo v lete 2018. S týmito reportážami som sa prihlásila na Nikon-NOOR Masterclass na jeseň v tom istom roku, na ktorý som bola vybraná. To ma posmelilo a súčasne mi ukázalo, aká dlhá cesta je predo mnou. V Bosne som si intenzívne uvedomovala, že toto je spôsob, ako chcem s fotografiou pracovať, a čo, respektíve akým spôsobom chcem fotiť. Na oboch workshopoch som stretla zaujímavú skupinu ľudí, s niektorými som v kontakte doteraz a mnohokrát som sa na skúsenejších z nich obracala s prosbou o radu. Byť medzi ľuďmi, s ktorými sa môžem rozprávať o fotografii, o práci v tejto oblasti ma prirodzene nabíja, povzbudzuje, pretože táto práca vie byť veľmi solitérna. Fotiť dokumentárne bolo od istého momentu mojím snom a s odstupom času si uvedomujem, že okrem vlastnej determinácie som mala okolo seba stále niekoho, kto mi pomohol na mojej ceste zostať.

Vo vzdelávaní som pokračovala. Po Nikon-NOOR Masterclass nasledoval workshop s editorkou Maral Deghati (2019), počas pandémie covidu ma vybrali na Masterclass Agentúry VII s Maciekom Nabrdalikom a Stefanom De Luigim, a o niekoľko týždňov neskôr na Eddie Adams Workshop XXXIII. Možno to bola len zhoda okolností, ale deň po tom, čo som informáciu o mojom prijatí na Eddie Adams Workshop uverejnila na Facebooku, mi zavolala Maral Deghati, vďaka ktorej sa mi otvorila možnosť fotiť pre Getty Images. Paradoxne som si v tom čase nebola istá, či sa budem fotografii venovať aj naďalej, nevidela som v tom viac zmysel, pretože som prechádzala ťažkým obdobím v osobnom živote. Možno aj vďaka tomu som zostala pri fotke.

Kto, prípadne čo ti najviac v tvojej fotožurnalistickej práci a v tvojom smerovaní pomohlo?

Z praktického hľadiska to bola Maral Deghati. Práca pre Getty Images ma zásadne posunula vpred, pretože reálne fotím viac. Musela som sa naučiť pracovať pod väčším časovým tlakom, stále sa to učím. V agentúre som spoznala ďalších staff fotografov Seana Gallupa a Chrisa Furlonga, na ktorých som mohla obrátiť, keď som potrebovala feedback. To je ďalší rozmer, ktorý som touto skúsenosťou získala. So Seanom sme sa prvýkrát stretli v Košiciach počas návštevy pápeža Františka, ktorú sme pre Getty fotograficky pokrývali. Chrisa som stretla na našej hranici krátko po invázii Ruska na Ukrajinu. Práca pre Getty Images mi priniesla finančnú stabilitu, bez ktorej sa vo svete fotografie nedá dlhodobo fungovať. Nikdy nezabudnem na deň, keď som sa do Lukomiru v Bosne vrátila s fotografom Matthieuom Chazalom, ktorého som spoznala vďaka spoločnej priateľke, tiež fotografke, Isabelle Merminod. Bolo to v lete v roku 2019. Do Lukomiru, ktorý leží vysoko v horách, sme šli Matthieuovým starým Mercedesom. Celou cestou sme sa rozprávali o fotografii, príbehoch, živote na ceste a pre mňa, niekoho, kto vyrastal vo svete malej dediny, to bolo niečo veľmi magické a hodnotné, čo ma uistilo, že fotografovanie má pre mňa zmysel. Matthieu fotí zásadne na film a aj v tomto smere ma jeden deň fotenia s ním posunul dopredu. V istom zmysle je to pre mňa veľké šťastie zažívať takéto momenty a je to jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré fotím – ľudskosť, ktorú vďaka fotke spoznávam.

Tvoja pôvodná fotografická tvorba a projekty, na ktorých si pracovala ešte pred začiatkom spolupráce s Getty Images, sú však odlišné. Dokumentárna tvorba a fotožurnalistická práca sa dosť odlišujú. Čo je tvojmu srdcu bližšie a prečo?

Ak mám byť úprimná, najviac ma baví pracovať na dlhodobých projektoch, nebyť pod časovým tlakom a mať dostatok priestoru na to, aby sa spojenie medzi mnou a ľuďmi, ktorých fotím, vytvorilo prirodzene. Tak, aby medzi nami vznikla dôvera. Autentickosť a dôvera sú pre mňa základom. Práve to ľudské spojenie, ktoré je náročné pri rýchlej fotožurnalistike dosiahnuť, je pre mňa bytostne dôležité. Zaujímajú ma príbehy ľudí, chcem sa pýtať, počúvať, rozumieť kontextu, vidieť nuansy, zachytiť ľudskosť, nechať ju pôsobiť. Keď nad tým premýšľam, fotoaparát je pre mňa skôr prostriedok, ako sa dozvedieť viac, resp. ako uchopiť vizuálne to, čo ma zaujíma. Fotka je pre mňa výsledkom toho, že sa niečo ľudské prepojí. Keď som napríklad fotila pravoslávne Vianoce v Karpatoch na Ukrajine, strávila som tam asi dva týždne. Fotoreportáž som realizovala pre Getty Images, no ďalšie dni som sa venovala tomu, že som sa stretávala s ľuďmi, chodila s miestnou skupinou koledníkov niekoľko dní po dedine. Jeden večer navštívili koledníci vdovu po koledníkovi, ktorý bol súčasťou ich skupiny. S vdovou a jej rodinou sme strávili asi dve hodiny. Koledníci spomínali na svojho priatela, spievali špecifické koledy, ktoré sa pri takejto príležitosti spievajú. Nakoniec nasledovala spoločná modlitba, po ktorej sme sa všetci napili vody z jedného pohára, na ktorom bola pripevnená sviečka. Anatolij, jeden z koledníkov, mi celý večer vysvetľoval detaily tejto špecifickej koledy a tiež ďalšie detaily počas koledovania. Ťažko sa niečo podobné zažíva, keď potrebuješ ešte v ten deň spracovať fotky a odoslať ich do agentúry.

Zoznámila si sa počas workshopu s Maral Degati. Čo bolo to najdôležitejšie, čo si sa na jej workshope naučila?

Maral mi vtedy povedala niečo v zmysle, že musím nechať fotografie hovoriť viac samé za seba. Neustále sa k tomu vraciam. Niekedy fotografia nie je dostatočne silná, no mám k nej vzťah, pretože poznám jej príbeh. Fotografie by nás mali vtiahnuť, zastaviť. Mali by byť natoľko silné, že chceme vedieť viac, alebo naopak, že v nás evokujú niečo, čo sa v nás samotných spojí s vlastnou skúsenosťou.

Aká by podľa teba mala byť fotografia, ktorá je dostatočne silná? Čo by v sebe mala mať? Aký druh informácie, emócie?

Osobne sa nevymedzujem, že fotka je iba vtedy silná, ak nepotrebuje sprievodný text alebo vysvetlenie. U mňa to často býva naopak, pozriem sa na silnú fotku a chcem poznať viac detailov, ktoré sa v jej kontexte skrývajú. Napríklad teraz mi na stole leží kniha Podkarpatská Rus od fotografky Dany Kyndrovej (2007, Kant). Kniha má iba úvodný text, inak je plná fotografií, ktoré ťa v momente vtiahnu. Región mi je blízky a možno aj preto nepotrebujem ďalšie detaily. Potom tu mám knihu fotografií od Martina Martinčeka Ako sa krúti svet (1995, Slovart). Fotografie sú doplnené myšlienkami, opisom ľudí a miest a v Martinčekových textoch je toľko ľudskosti a múdrosti, že to približuje svet fotografa a ľudí, ktorých fotil. Za fotografiami vidíš niečo hlbšie, čo v každom evokuje niečo iné. Silu fotografie vidím, keď niekto zachytí ľudskosť, intimitu, hĺbku napr. v očiach človeka, keď vo fotografii vidíš, že došlo k vzájomnej dôvere, keď máš na moment pocit, že svet na fotografii je ti o niečo bližší alebo si v nej nájdeš niečo zo svojho sveta. Toto je ale veľmi subjektívne. Pred pár mesiacmi (1. 4. 2023) som mala finisáž výstavy fotografií zo slovensko-ukrajinskej hranice v Galérii Svätoplukova 29, knižného projektu, do ktorého ma prizvala novinárka Stanka Harkotová. Vystavovala som tam aj jednu fotografiu, ktorá vznikla počas návštevy u pani Any na ukrajinskej strane hranice, v dedine Kňahyňa. Fotografia je vlastne takým zátiším, kde na stole leží krajec chleba, fazuľa v sklenenej nádobe, vysušené kúsky jablka a šálka. Jeden kamarát mi pri pohľade na túto fotografiu povedal, že mu to pripomenulo kuchyňu jeho starých rodičov. Pre mňa to bola dovtedy iba fotka, ktorá dotvárala príbeh. Neviem, či to robí tu fotografiu silnou, ale k niekomu prehovorila a to je asi podstatou tohto celého magického procesu fotografovania.

Pamätám si, ako si na tomto workshope hovorila o multigeneračnom projekte, išlo o príbeh tvojej babičky, mamy a prenesene aj o tvoj príbeh. Ako tento projekt pokračuje? Ešte na ňom pracuješ?

Máš pravdu, spomenula som tam môj medzigeneračný projekt. Cítila som, že sa potrebujem pozrieť viac na to, čo mi je najbližšie, osobne aj fyzicky. Až teraz s odstupom času vidím, že to išlo introspektívne aj do môjho vnútra. Začalo to fotením a nahrávaním rozhovorov s mojou starou mamou a v tom najobyčajnejšom kontakte som de facto lepšie spoznávala ženy v mojej rodine, to, čo ich formovalo, čo ich trápilo, čo ich robilo silnými a šťastnými, v čom sme sa v každej generácii jedna od druhej akoby emancipovali ďalej, oslobodzovali od vzorcov, ktoré tej ďalšej už neslúžili. Tieto súvislosti vidím až s odstupom, ale k tej reflexii by asi nedošlo, keby som nezačala fotiť.

Niektoré témy, na ktoré som sa pýtala babky, som otvárala aj s mojou mamkou, jej dcérou. Fotila som ich spoločne aj v momentoch, keď babka zomierala. Tento projekt (i keď ho projektom nechcem nazývať) vo mne niečo vyliečil a navždy bude pre mňa najdôležitejším, pretože tieto dve ženy v krátkom časovom období odišli z môjho života a ja som si uvedomila, že hoci si múdrosť, skúsenosti, niečo veľmi osobné zobrali so sebou, stihla som veľa zachytiť, nacítiť, lepšie porozumieť aj odpustiť. Fotka je pre mňa vlastne akousi terapiou. Po ich smrti som pokračovala najmä v zachytávaní momentov, toho, ako sme sa ja a moji súrodenci vyrovnávali so smrťou našej mamy. Zapisovala som si veľa myšlienok a raz sa k tomu chcem vrátiť, editovať. Momentálne nemám priestor, ktorý by som tomu chcela venovať a stále je pre mňa náročné otvárať túto tému, ísť do hĺbky, akú si to žiada. Všetko dôležité si neustále zapisujem, veci spojené s mojím životom, čo ma formuje, trápi, teší, ktoré vzorce opúšťam. Matrica teda zostala, len na tom pracujem inak, než som pôvodne začala.

Spomenula si ťažké životné obdobie, ktorým si prešla. Z vlastnej skúsenosti viem, že smútok, utrpenie nás robia vnímavejšími a citlivejšími. Čo si myslíš, že je dôvodom, príčinou? Vnímaš to rovnako?

Mňa smrť, jej precítenie, keď zomierala stará mama, určite zmenila. Pri starej mame mi to však pripadalo prirodzené. Som rada, že som mohla byť pri nej, keď postupne odchádzala, keď som videla, že si uvedomuje, že zomiera. Vnímala som aj akýsi iný druh pokory pred životom, ktorá z nej vychádzala. Neodohráva sa to na rozumovej úrovni, ale iba na úrovni toho, čo vnímaš ako cítiaca bytosť. Nie som si istá, či to viem opísať, ale je to rozmer života, ktorý zažiješ v prítomnosti smrti, niečoho, čo je neoddeliteľnou súčasťou života. Ak dáš priestor tejto skúsenosti, nemôžeš vnímať svet okolo cez nezmenenú prizmu. Smrť mamky bola nečakaná a keďže mama bola pre mňa bezpečným zázemím, rozhodilo to celý môj svet. Budem sa asi opakovať, ale to, že ťa utrpenie a strata milovanej osoby premieňa, je len dôkazom toho, že stále cítiš, že si nezatrpkla. Osobne som si po tejto skúsenosti nanovo nastavila a stále nastavujem svoje hodnoty a postoje k životu, k rodine, priateľom, aj k práci. Všetko vidím viac cez skúsenosť na ľudskej úrovni a pomohlo mi to oslobodiť sa od mojich ambícií vo fotografii. Život je veľmi krehká a krásna záležitosť na to, aby som sa naň chcela dívať cez to, či som niečo dokázala v tom, čo robím. Skôr ma zaujíma to, či to, čo robím, je to, čo mám ako človek v tomto niekedy nepochopiteľnom a zložitom ekosystéme robiť.

Je podľa teba ženská senzibilita v reportážnej fotografii výhodou? Pýtam sa preto, lebo v našich končinách je to stále výsostne mužská záležitosť. Aké sú tvoje skúsenosti?

Podľa mňa senzibilita ako taká je dôležitá. U každého je iná, aj naprieč ženami – fotografkami. Každá z nás prináša do fotografie vlastnú skúsenosť, či chceme alebo nie. Do mňa sa zapísali iné veci, než do teba a aj preto alebo vďaka tomu vidíme ľudí cez inú prizmu. Úprimne neviem, či je to výhodou, asi záleží na tom, čo chceš ako fotograf/fotografka vo fotografii dokázať. Ak chceš silné fotky, niekedy prekročíš aj pomyselné hranice ľudskosti.

Aké pomyselné hranice máš na mysli?

Myslím tým to, že niekedy vieš, že si narušila dôstojnosť a osobný priestor niekoho, kto je v situácii, keď potrebuje pomoc, a preto sa nemôže brániť. Ja som to v niektorých momentoch cítila aj na slovensko-ukrajinskej hranici počas prvých dní ruskej invázie na Ukrajinu. Mnohé fotografky a fotografi urobili dôležitú prácu počas rôznych kríz a mnohí ľudia v takejto situácii chcú, aby ich utrpenie niekto zdokumentoval. Pravdou je ale aj to, že tá hranica je veľmi tenká. Niekedy vzniknú silné fotky, aj keď rešpektujeme tých, ktorých fotografujeme. Niekedy ti senzibilita nedovolí fotiť lepšie, pretože ťa paralyzujú emócie. Sama si hľadám vlastnú cestu, učím sa balansovať svoje emócie. Rada fotím s inými fotografmi a fotografkami v teréne. Učím sa od nich, že sa nemusím báť podísť bližšie. Verím, že fotograf/fotografka musí najprv vidieť ľudí a až potom fotografiu, teda u mňa to tak funguje.

Myslíš si, že ako žena fotografka/fotožurnalistka/dokumentárna fotografka vnášaš do fotografie niečo iné ako tvoji mužskí kolegovia? Ak áno, čo to podľa teba je?

Budem sa opakovať, ale všetci máme vlastnú skúsenosť, ktorá nás formovala, a logicky v nás rezonujú iné témy a inak k nim pristupujeme. Takže vnášam niečo iné nielen ako mužskí kolegovia, ale aj kolegyne. Bolo by lepšie, ak by to zhodnotil niekto iný, no keď som pred dvoma rokmi fotila Malanku na Ukrajine, stretla som sa tam s fotožurnalistom Ethanom Swapom z USA. Spolu sme fotili túto slávnosť viac ako dva dni a bola to veľmi príjemná skúsenosť. Keď sme spolu editovali fotky, povedal mi niečo v zmysle, že si všímam také subtílne ľudské momenty, niečo, čo sa deje mimo „hlavného deja“. Ukázal mi to na niekoľkých fotkách. Napríklad na jednej z nich je žena so svojimi štyrmi deťmi, pričom jej syn hladí svoju najmladšiu sestru, ktorá je v kočári, po líci. Angličtina má na to pekné slovo – tenderness, čiže neha, jemnosť, citlivosť, krehkosť, ľahkosť. Podvedome to stále hľadám v ľudských interakciách.

Čo ťa najviac naučilo?

Bude to znieť ako klišé, ale v období, v ktorom sa momentálne nachádzam, cítim, že ma najviac posunul život sám, naberanie odvahy cez nové skúsenosti a stretnutia, bez čoho fotenie nejde. Fotenie a nové terény sú pre mňa vždy výzvou. Akokoľvek ma vie fotografovanie napĺňať, vždy v sebe potrebujem prekonať strach z neznáma. Veľa ma naučili workshopy, ale aj rozhovory s fotografkami a fotografmi. Pred asi 4 rokmi som stretla v Sarajeve fotografku Lauru Boushnak, ktorá okrem toho, že fotí primárne pre The New York Times, má za sebou krásny projekt I read, I write (2009). Azda ju teraz parafrázujem správne, ale Laura mi vtedy povedala, že ona ide vlastnou cestou vo fotografii, chce fotiť, ako to cíti, a nemá potrebu prispôsobovať sa tomu, čo jej niekto odporučí na workshope. Bol to pre mňa prínosný pohľad. Ja som absolvovala niekoľko workshopov. Niektoré som bola motivovaná skúsiť najmä preto, že tam bol aspekt, že ťa naň musia vybrať, a že to možno nejaký editor/editorka v budúcnosti ocení. V každom prípade fotograf musí predovšetkým veriť v to, čo a ako fotí. Zlepšovať sa. Deje sa to prirodzene, keď fotíš veľa, ale porovnávanie alebo pochybnosti sú podľa mňa na škodu, a to sa ti môže stať aj na workshopoch. Každý si potrebuje nájsť vlastnú cestu. Mňa posunula dôvera a podpora najbližších a dôvera samej v seba. Pamätám si taký obyčajný moment, keď ma moja v tom čase asi 6-ročná neter nazvala fotografkou. Vnútorne ma povzbudilo, že ma takto videla práve ona.

Je vôbec možné sa na prácu fotožurnalistu vopred pripraviť? Spomínala si strach z neznáma, ako tento strach prekonávaš? Ako sa pripravuješ na jednotlivé fotenia?

Učí ma terén, spätná väzba, napr. aj od Maral Deghati, fotografi a fotografky, ktorých sledujem, alebo osobná interakcia priamo s nimi. Na moje prvé zadanie pre Getty Images ma nikto nepripravil, v zásade sa učím za pochodu. Pred každým fotením si robím prieskum toho, kto a ako fotil podobné témy, a uvažujem, čo by som prípadne chcela zachytiť ja. Pravdou ale je aj to, že v teréne nemôžeš veľa vecí ovplyvniť a mnohokrát sa dejú veci mimo línie, ktorú som si naplánovala. Strach prekonávam tým, že jednoducho do toho idem aj cez strach (smiech). Nemám na to žiadnu formulu. Možno len to, že záujem je pre mňa silnejším impulzom ako strach.

Kto je tvojím vzorom? Čo ťa ženie ísť ďalej aj napriek neľahkej situácii na trhu? Mám na mysli konkurenciu, náš malý trh a mediálnu situáciu, keď už tlačené médiá nedávajú taký dôraz na kvalitnú fotografiu ako kedysi. Všetko je dostupné na internete, svet je obrazovo presaturovaný. Ako sa dá napriek tomu presadiť?

Iných fotografov a fotografky vnímam skôr ako inšpiráciu. Čítam si teraz Deníky od Josefa Koudelku, ktoré mi pripomínajú moje prvé zamilovanie sa do fotografie. Lebo áno, uživiť sa s fotkou je náročné. Vždy ma inšpiruje stretnutie s fotografom Matthieuom Chazalom. Matthieu nepracuje ako fotoreportér, vidieť to na jeho fotografiách aj tempe práce v teréne. Ľudsky je jedným z tých fotografov, v ktorého prítomnosti máš pocit, že sa vzájomne inšpirujete. Zvykla som počúvať podcast A Small Voice: Conversations With Photographers, kde sa mi obzvlášť páčil rozhovor s Vanessou Winship o jej ceste vo fotografii. Zhrnula by som to tak, že ma vnútorne podporí vypočuť si, prečítať, či porozprávať sa s človekom – fotografom, ktorý pracuje podobne ako ja, alebo má podobnú skúsenosť, a cíti veci podobne. Mám potom pocit, že na tejto ceste nie som sama a to ma motivuje pokračovať. Neexistuje recept na to, ako sa presadiť, resp. uživiť fotografiou. U mňa je to kombinácia toho, že som najskôr veľmi chcela, venovala som tomu náležitú energiu a od istého momentu so vedela, že chcem, aby bola fotografia moja cesta. Nedávno som prijala možnosť, že to nemusí byť cesta na celý život a dodalo mi to viac slobody. Ďalším faktorom, ktorý súvisí s mojím pohľadom na život, je to, že vnútorne verím, že vždy budem mať toľko práce, koľko v danom momente potrebujem.

Okrem fotografovania aj píšeš reportáže. Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a prečo?

Reportáže sa mi spájajú s pocitom objavovania a typom zvedavosti, ktoré som ako dieťa, vyrastajúce na dedine mala, vediac, že za jej hranicami je veľký svet. Odvtedy s každou cestou vo mne akoby niečo ožilo. Reportáže, ktoré píšem, sú však okrajová záležitosť, pretože v našich končinách ich nikto nevie adekvátne zaplatiť a zahraničných editorov a editorky som zatiaľ nepresvedčila (smiech). Rada sa vraciam na miesta, kde už mám zázemie, kde sa viem aj dohovoriť, takže chodím pravidelne do Bosny a Hercegoviny a na Ukrajinu. Pred takmer 4 rokmi som bola v Iráne medzi Bachtijári nomádmi. Zaujímajú ma komunity a ľudia, ktorí idú proti konvenciám a majú v sebe prežitú múdrosť. Tými boli pre mňa určite nomádi.

V Karpatoch na Ukrajine som bližšie spoznala kultúru Huculov a ich malý svet, na ktorom ma fascinuje veľmi veľa osobitostí, takže sa tam chcem opäť vrátiť. Nehľadám veľké témy, páči sa mi dokumentovať ľudí a život v ich každodennej intímnosti. Určite by ma bavilo dokumentovať človeka, ktorý verí tomu, čo žije aj napriek tomu, že ho to oddeľuje od väčšinovej spoločnosti. Takýchto ľudí mám rada, sú zväčša otvorení a bezprostrední. V mojich predstavách je to niekto starší, kto už niečo prežil a aj napriek všetkému ho životná skúsenosť nezlomila. Asi chcem fotiť niekoho v tomto smere inšpiratívneho. Ako príklad mi napadá časozberná reportáž Baba z lesa (od 1998) Leny Jakubčákovej. Okrem toho mám tému, ktorú chcem fotiť v budúcnosti, vlastne to už fotím, ale nechám si to ešte pre seba.

Vyberáš si témy sama, alebo ich máš pridelené? Čo fotíš najradšej?

V prípade fotenia pre agentúry je to kombinácia. Zväčša témy navrhujem ja, na základe toho, o čom viem, že by o to mohol byť záujem. V rámci reportáží je to stopercentne v mojich rukách. Bavia ma rôzne typy slávností, ktoré majú zväčša pohanský pôvod. Sú často silne vizuálne a to ma baví, ale musí v tom byť autentickosť a ľudskosť. Rada som fotila moju starú mamu, pretože vznikla medzi nami silná dôvera. Ona mi dala priestor a to je cenná skúsenosť, potom už nechceš fotiť inak, chceš byť pri najosobnejších momentoch. To sa mi darí aj so sestrou a jej deťmi, lebo ma pustia k sebe, doslova až do spálne. Páči sa mi blízkosť, ktorú môžeš fotografiami zachytiť.

Aké prepojenie vidíš medzi fotografiou a textom vo svojej dokumentárnej práci?

Často sa mi stáva, že mi ľudia povedia veci, ktoré by som rada posunula ostatným. Alebo jednoducho cítim, že to, čo so mnou zdieľajú, môže obohatiť nielen mňa, ale aj iných. Preto sa urputne snažím kombinovať text s fotkou, hoci písanie pre mňa nie je vždy ľahké. V škole som neobľubovala slohové práce, ale na vysokej škole v Brne som mala skvelú vyučujúcu Naďu Johanisovú, ktorá ma presvedčila o tom, že viem dobre formulovať myšlienky. Konzultovala som s ňou moju diplomovú prácu z terénu, z viacerých oblastí Srbska. Verila mi, že aj z neznámeho terénu niečo prinesiem. Bola pre mňa silným impulzom, dala mi dôveru a ponechala mi priestor. Vtedy som si reálne prvýkrát uvedomila, že toto je moje miesto. Potom som už len hľadala cesty, ako to robiť vo väčšej miere.

Veľa výpovedí si nahrávam, keďže je to autentickejšie a sugestívnejšie, presne podľa vnútorného jazyka a skúseností konkrétneho človeka. Akékoľvek parafrázovanie uberá na sile. Text je pre mňa však aj naďalej stále neznáme pole. Som na začiatku cesty, tak ako som bola s fotografiou pred 15 rokmi. Fotka je pre mňa stále prioritou, lebo ma živí. Ale text je niečím, čomu nechávam priestor, hoc len v mojich poznámkach. Možno sa to raz zhmotní do niečoho kompaktnejšieho. Aktuálne ma veľmi teší kniha Hranica, v ktorej sú reportáže Stanky Harkotovej doplnené mojimi fotografiami. Verím, že moje fotografie robia jej text osobnejším.

Často pracuješ a fotografuješ v zahraničí. Je to preto, že na Slovensku nemáme dostatok tém? Môžeš porovnať, aké je to pracovať u nás a mimo Slovenska?

Posledných niekoľko rokov fotím najmä na Slovensku, predovšetkým keď hovoríme o práci pre agentúry. Tém je tu dostatok, dokonca aj naznačený projekt, ktorému som pripravená venovať sa v budúcnosti, bude vznikať primárne na Slovensku. Myslím si však, že niečo na prísloví „doma nikto nie je prorokom“ je pravdivé, neznámo ťa mení a nabije dôležitou energiou. Ľudia mimo známeho priestoru ťa tiež vnímajú inak. Niekedy mám pocit, že sa mi otvoria skôr práve preto, že aj oni vo mne ako „cudzinke“ vidia niekoho zaujímavého.

Vďaka práci pre Getty Images si sa dostala na zaujímavé miesta, ako napríklad do priestorov rafinérie Slovnaft, ktoré sú pre médiá často nedostupné, alebo si mala možnosť fotografovať manželku amerického prezidenta Jill Biden počas jej návštevy Slovenska. Ktoré momenty ti najviac utkveli v pamäti a prečo?

Najväčší zmysel pre mňa majú tie reportáže, kde sa dostanem bližšie k človeku, čo sa v prípade spomenutých momentov veľmi nedialo. Minulý rok som trávila leto v Sarajeve, ale nedalo mi nezúčastniť sa kosenia Kopaneckých lúk v Slovenskom raji, druhovo najbohatších lúk na svete na 0,25 m². Na takýchto miestach stretávam veľmi autentické osobnosti. Rozprávala som sa tam so starším pánom, možno najstarším, ktorý sa kosenia zúčastnil. Krásne mi rozprával o pôde, o jej ochrane, ako si ju naši predkovia vážili. Posledný deň kosenia sa Zemi poďakoval. To sú ľudia, ktorí mi navždy zostanú v pamäti.

Máš nejaký fotografický sen?

Ako dieťa som chcela ísť do Antarktídy, ale nie ako fotografka. Rodičia mi raz z kúpeľov priniesli plyšového tučniaka. Keď som zistila, že tučniaci žijú v Antarktíde, dlho ma tá myšlienka nechcela opustiť. Bol to môj veľký sen. Na niekoľko rokov som to nechala tak, ale teraz si vravím, že tú myšlienku nechám opäť pôsobiť. Rada by som sa tam dostala ako fotografka s nejakým výskumným tímom.