Dávid Gabera

Nicholas Wintzler (1999) je študentom štrvtého ročníka v Ateliéri nových médií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Jeho tvorba je prepojená s pocitmi a neustálym plynutím voľnej reťaze myšlienok. Na základe toho vytvára často surové výstupy v rôznych médiách – fotografiách, hudobných albumoch, performanciách, maľbách – ktoré vystavuje už od roku 2018. V poslednom období sa primárne venuje technike fotogrametrie, pričom časť z tejto tvorby vystavil aj na festivale OFF Academy v Bratislave v novembri 2022.

Keď sa v rámci festivalu OFF na priečelí bývalého obchodného domu Dunaj v centre Bratislavy ocitol plagát s deformovanou postavou, len málokto z okoloidúcich mohol tušiť, že sa v skutočnosti díva na koláž niekoľko stoviek fotografií. Jej autor, študent umenia Nicholas Wintzler, ju totiž vytvoril špecifickou technikou fotogrametrie, ktorá pozostáva z množstva fotografií a náročnej postprodukčnej práce so softvérom.

Výtvarník pripravil pre košickú Galériu Tabačka výstavu, na ktorej prezentoval ucelený fotogrametrický cyklus Ašrotmáš. „Názov som vytvoril spojením slov A-šrot-máš. Vyjadruje to, že rád spájam rôzne, navonok nesúvisiace veci dohromady. Zároveň ním odkazujem na môj osobný umelecký svet, ktorý je malý, uzatvorený, veľmi intímny a možno aj nenápadný,“ hovorí Nicholas Wintzler.

Estetika nedokonalosti

Nicholas Wintzler začal na projekte Ašrotmáš pracovať v októbri 2021, teda približne v období, keď začal vytvárať prvé fotogrametrie. Cesta k nej bola pritom náhodná. „Bolo to približne v období, keď som pociťoval, že sa chcem pohnúť od klasickej fotografie a vyvinúť nový autorský rukopis. Kamarát mal v tom čase nový Iphone so skenerom na zadnej strane. Ukazoval mi, ako to funguje a ako sa mu za chvíľu podarilo vytvoriť digitálny 3D model. Fascinovalo ma to. Bolo to niečo nové pre mňa,“ vraví Nicholas Wintzler. Priznáva však, že už od začiatku prácu so zariadením vylúčil, keďže podľa neho ponúkalo len obmedzené možnosti. Začal sa však zaujímať o podstatu procesu a tá ho priviedla k fotogrametrii. „Nebolo to tak, že by som s fotogrametriou začal automaticky pracovať. Prvé mesiace som najprv veľa čítal a študoval, robil som si rešerše, skúšal rôzne programy a až tak som prešiel k prvým prácam,“ hovorí.

Technika fotogrametrie, ktorá vznikla pred vyše 150 rokmi, je totiž veľmi náročná a jej podstata je dodnes rovnaká. Spočíva na princípe rotácie kamier okolo objektu, pričom množstvo záberov – v mnohých prípadoch aj niekoľko stovák – nasnímaného objektu následne putuje do softvéru, ktorý vygeneruje 3D model.

„Softvér, ktorý vygeneruje surový objekt z fotiek, funguje sčasti automaticky. Fotky tam len nahádžem, nastavím atribúty a ostatné už softvér generuje sám. Potom vzniknú objekty, ktoré mám možnosť v programe ešte trochu upraviť,“ vysvetľuje Nicholas Wintzler s tým, že daným spôsobom generuje a exportuje rôzne objekty, ktoré potom načíta do blendera a tam manuálne ,,stavia“ kompozíciu. Cieľom techniky je čo najpresnejšie odmeranie a zmapovanie reality. Aj preto sa využíva v kartografii, geodézii či v architektúre, pričom slúži najmä na zhromažďovanie údajov pomocou množstva fotografií. V prípade Nicholasa Wintzlera však zásadnú rolu hrá umelecké vyjadrenie. „Medzi umelcami to nie je zrejme veľmi známa technika, pretože ja som zaznamenal len pár ľudí, ktorí s tým pracujú,“ hovorí Nicholas Wintzler, podľa ktorého zároveň sú zväčša ich výstupy „polovičaté“ a chýba im teda autorský zásah, ktorý by výsledným fotogrametriám dodával osobitý výraz.

„Výstupy väčšinou vychádzajú len z toho, čo vzíde z prvotného softvéru, ktorý je určený na generovanie objektov a chýbajú tam atribúty ako šumy, farebnosť, kontrasty. A pre mňa je práve toto dôležité. Celý ten proces mi pripadá zaujímavý, až keď sa s tým začínam hrať – nasvietiť si to a dotvárať farebnosť. Mám rád všetky tie svetelné prechody a rôzne nedokonalosti. Dalo by sa povedať, že čím to pôsobí horšie, tým som s výsledkom spokojnejší,“ dodáva.

DIY v krvi

Fotogrametrie Nicholasa Wintzlera sa vyznačujú výraznými farebnými prechodmi a deformáciami postáv, áut, plechov, odpadkových kontajnerov, a to všetko najmä na pozadí scenérie šrotovísk. Surový výstup, s ním spojená estetika nedokonalostí a zároveň práca s navonok niečím nepotrebným či okrajovým, jeho recyklácia a uvedenie do nových kontextov – všetky tieto faktory vyjadrujú dlhodobú priazeň autora k DIY hudbe. „Som zrastený s outsider music alebo DIY hudbou,“ vraví Nicholas Wintzler. „Vnímam ju ako hudbu, v ktorej až tak nezáleží na technickej kvalite. V rámci experimentálnej, DIY, outsider, či rôznej improvizovanej hudobnej formy je každý zvuk zvukom a podľa mňa dobrý či zlý zvuk neexistuje. Najmä je to hudba, kde ide viac o momentálny výraz, ktorý je nenapodobniteľný. To ma veľmi inšpiruje. John Frusciante a jeho rané albumy z 90 rokov. Toto som schopný dookola počúvať a zakaždým ma to v niečom inšpiruje,“ hovorí Nicholas Wintzler.

Hoci sám nemá hudobné vzdelanie, hudbe sa aktívne venuje od roku 2019. Začal tým, že počúval obľúbené kapely a tie sa snažil napodobniť a mixoval popritom rôzne nástroje – od gitary cez klávesy, elektroniku až po dychové nástroje. Takto Nicholas Wintzler vytvoril aj svoj prvý album Čertové obrázky a zvuky z hrnca (2021).

„Nebolo to cielene tak, že som začal, aby som niečo urobil, ale vznikalo to spontánne. V mojom prípade to vyzerá zväčša tak, že keď ležím v izbe, poťukám na kláves a zrazu zistím, že toto sedí k tomu a toto k tomu a niečo z toho vznikne. Napokon si nahrám základnú melódiu a začnem ju vrstviť. Vo výsledku to môže mať aj tridsať vrstiev a z toho vznikne neurčitá kompozícia, ktorá je pre niekoho možno nepochopiteľná, ale ja sa v nej dokážem orientovať,“ hovorí.

Album vznikol v roku 2021, keď Nicholas Wintzler končil prvý ročník štúdia na fakulte umení. Priznáva, že školské prostredie mu neotvorilo len dvere do umeleckého sveta, ale rozšírilo mu aj hudobné obzory.

Práve na fakulte sa mu totiž prehĺbil kontakt s miestnou DIY hudobnou scénou. Jeho pedagógom je výtvarník a pesničkár Erik Sikora, s ktorým Nicholas aj spolupracoval na niekoľkých projektoch, pričom v tomto období sa dostal aj k Samuelovi Szabóovi alias Samčovi, bratovi dážďoviek. „Som fanúšikom veci, ktoré Samčo robí. Nesnažím sa ich však kopírovať, ale na základe toho prísť s niečím vlastným, pridať k môjmu vlastnému výrazu niečo nové. Inšpiruje ma totiž chaos, bordel, špina. Je v tom niečo náhodné, čo mi v umení všeobecne veľmi imponuje. Nejaké lacné, outsiderské formy, neorganizovanosť. V takýchto veciach často nachádzam kúzlo,“ vraví Nicholas Wintzler, ktorému Samčo v rámci aktuálnej výstavy vytvoril videoklip k jednej z piesní.

Nachádzanie poriadku

Hľadanie poriadku v zjavnom chaose je pritom alfou a omegou v tvorbe Nicholasa Wintzlera. Sám tento proces prirovnáva k tomu, čo nachádza vo vlastnej izbe. „Je to ako bordel, ktorý mám v izbe. Ten pre mňa predstavuje poriadok, no pre niekoho nie. Ukazuje to, že veci môžu fungovať aj inak, než len tak, ako by štandardne mali fungovať. Poriadok sa nedá zadefinovať,“ hovorí.

O tom, že veci môžu fungovať aj inak, vypovedá autorova cesta k umeniu. „K umeniu som sa dostal, keď som mal deväť. Bola to taká klasika, že rodičia mi kúpili kompaktný foťák. Hoci som si kadečo fotil, nemal som žiadne tvorivé tendencie,“ vraví. „Nemal som chtíč, nič také. Na výtvarnú som si ani nevedel doniesť papier. Nebavilo ma to. Na škole som bol lajdákom, dokonca som prepadal z matematiky,“ vraví. Všetko sa zmenilo, keď neskôr dostal nový kompakt, na ktorom začal nakrúcať videá. Druhým impulzom bolo, keď ho rodičia dali na strednú školu, kde mal hodiny Photoshopu. „Keď som chodil na strednú, prepadol som dvakrát a rodičia ma preto dali na inú školu, lebo pochopili, že inak to nemá zmysel. Vtedy ma to tam nadchlo, bavilo ma pracovať s Photoshopom, strihal som si prvé videá. Cítil som sa v tom doma, bavilo ma vrstviť, skúšať si nové kombinácie, experimentovať,“ vraví.

Hoci spomínaná výstava ukázala Nicholasa Wintzlera ako fotografa či hudobného improvizátora, autor dnes používa na vyjadrenie aj ďalšie médiá. Prejavuje sa to napríklad v práci s textom, v rámci ktorého vytvára automatické zápisky, či v insitných maľbách, ktoré farebnosťou aj rukopisom pripomínajú obrazy štýlu Art brut zo 40. rokov minulého storočia.

„Spätne si uvedomujem, že lajdáctvo mi síce mnohokrát sťažovalo život, no paradoxne mi pomohlo byť nekomfortný v rámci umenia. Snažím sa totiž vyhýbať zaužívaným pravidlám, normám, štýlom. Umenie je pre mňa výrazová a pocitová reflexia, je o vnútornom prežívaní, o tom, čo dokážem zo seba vydať. Aj preto sa nepovažujem za umelca, ale skôr za človeka, ktorý sa potrebuje vyjadriť. To, že je to formou výtvarného umenia, považujem za náhodu,“ hovorí Nicholas Wintzler.

Umenie povzniesť sa

Zámer vyjadriť sám seba cez umenie napokon vystihuje aj fotogrametria, ktorá sa v roku 2022 ocitla na plagáte v rámci festivalu OFF. Tvorí ju totiž približne štyristo fotiek, ktoré zachytávajú samotného autora, pričom vo výsledku vytvárajú jeho deformovaný portrét.

„Na fotogrametriách som často ja sám. Stáva sa mi totiž, že keď niekoho stvárňujem, čaká, že bude vyzerať úplne inak a nie tak výrazne zdeformovane. Potom mám z toho zlé pocity, že som niečo prehnal a že som ako výtvarník nemohol byť prirodzený. Preto som na nich ja sám, lebo viem, čo si môžem na sebe dovoliť. Môžem sa akokoľvek deformovať a nebude mi to prekážať,“ hovorí Nicholas Wintzler. Schopnosť nebrať sa vážne a povzniesť sa nad vecami – to je hlavný motív autorovej tvorby. Vystihuje to aj jeho odpoveď na otázku, ako by slovom opísal, čomu sa venuje. Používa pri tom pojem „glitch“, ktorý voľne odkazuje na chybu, nesprávne správanie či neočakávaný výsledok.

„V mojej tvorbe sa zväčša nenachádzajú odkazy, ktoré by som chcel s niečím asociovať. Je to skôr len taká irónia či sebairónia. Rád si občas robím srandu sám zo seba, ale aj z umenia a všetkých tých štýlov a trendov,“ vraví. Priznáva, že niekto by podľa toho mohol jeho práce považovať, že nejde o umenie, no je to zakaždým len o názore a uhle pohľadu. „Všetko, s čím človek dokáže pracovať, môže mať umelecký presah. Všetko môže byť médium, záleží len na predstavivosti a na tom, ako sa dokážeme nad vecami povzniesť,“ hovorí Nicholas Wintzler.