Lukáš Bártl

Umelecké dielo je len málokedy možné úplne oddeliť od života samotného umelca. Niekedy je previazanosť tesnejšia, niekedy túto súvislosť takmer úplne zavial čas, ale niekedy je životný príbeh umelca natoľko dôležitý, že spolu s jeho prácou tvorí takpovediac nové a svojbytné umelecké dielo. Silný príbeh sprevádza aj nedávno znovuobjaveného slovenského fotografa Vladimíra Koštiala.

Narodil sa v roku 1912 v neveľkom meste Stará Turá, kde mohol získať svoju celoživotnú lásku k horám. Jeho mama bola krajkárka a iste svojho syna viedla k záujmu o ľudové zvyky a tradície. Oboje potom Vladimír Koštial zúročil vo svojej životnej tvorbe. V Bratislave sa na konci dvadsiatych rokov minulého storočia vyučil za fotografa v ateliéri Richarda Mazoucha a Emanuela Procházku. Následne pôsobil ako fotograf v Nových Zámkoch. Nebol teda vyštudovaný umelec, ale živnostník a profesionál, čo sa prejavilo v určitej pokore, ktorá je v jeho diele veľmi zreteľná, ako aj v záujme o technickú stránku média. Celý život skúšal najrôznejšie fotoaparáty, technické postupy či dokonca filmovú kameru.

V roku 1937 sa tento mladý fotograf presídlil do Tatranskej Lomnice, kde strávil zvyšok života. Miloval tunajší región a jeho obyvateľov a za štyridsať rokov svojej horúčkovitej fotografickej aktivity vytvoril neobyčajne rozsiahlu a pestrú kroniku premeny Tatier, a tým aj celého Slovenska. Až tu mohol úplne skĺbiť svoj výtvarný talent s láskou k ľudovým tradíciám a obdivom k horám. Z podstaty jeho osobnosti sa neuspokojil s rolou provinčného ateliérového fotografa, ale zaujímal ho život "tam vonku". Za svojimi fotografiami vyrážal von a občas musel predviesť extrémne fyzické, ba až horolezecké výkony. Zázemie jeho ateliéru však nejde pri premýšľaní o jeho diele nespomenúť. V ňom si totiž Koštial pestoval napríklad neobyčajný cit pre portrétnu fotografiu.

Vladimír Koštial

Nasledujúcich štyridsať rokov autorovho života je naplnených intenzívnou fotografickou praxou. Z prakticky neznámeho malomestského fotografa sa postupne vypracoval medzi elitu slovenskej fotografie. Aj napriek peripetiám dejín, akými bola druhá svetová vojna, či znárodnenie ateliéru po roku 1948, si Koštial zachoval značnú dávku tvorivej slobody. Starostlivo zaznamenával krajinu Tatier, jej prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo, rýdzosť tamojších obyvateľov, ich zvyky a rituály. Postupne sa jeho pozornosť obrátila k celému dianiu v regióne.

Zdá sa, že svoj vrchol tvorivosti dosiahol v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, kedy bol prijatý do Zväzu československých výtvarných umelcov, čím získal status štátom uznávaného umelca. Jeho fotografický pohľad na svet sa v tejto dobe musel vyrovnať s mnohými výzvami. Prvá bola čisto technická, keďže začal ako jeden z prvých fotografov v Československu používať farebné filmy, dovtedy vyhradené výlučne pre reklamnú produkciu. Pre vtedajších autorov s umeleckou ambíciou nebola farebná fotografia v Československu takmer vôbec používaná až do doby normalizácie, v prípade dokumentárnej fotografie ešte dlhšie. Ďalšia výzva súvisela s nástupom komunizmu po februári 1948, ktorý nastolil oficiálnu doktrínu umenia takzvaného socialistického realizmu. Ten sa síce čiastočne opieral o ľudovosť a ľudové umenie, avšak o ľudovosť zbavenú kresťanskej tradície, čo bolo možné dosiahnuť v podhorských, silne nábožensky založených oblastiach Slovenska, obzvlášť ťažko. V neposlednom rade sa potom musel vyrovnať s rozvojom turistického ruchu, vďaka ktorému sa začali Tatry a ich obyvatelia rýchlo meniť.

Vladimír Koštial vnímal sám seba skôr ako reportéra a krajinára, väčšinou netvoril v cykloch. Keď sa však dnes ohliadneme za jeho dávno uzavretým dielom, nájdeme v ňom tri výrazné autorské polohy. Jedna je zreteľne zakorenená v tradícií etnografickej fotografie. Zaznamenáva život a zvyky v podhorských dedinách, silne prepojených s kresťanstvom a kolobehom prírody. Druhú polohu predstavujú zábery zachytávajúce dynamický rozvoj cestovného ruchu a moderného životného štýlu, na ktorých vidíme plné kempy, hotely, autá a zábavu turistov. Tretí tvoria zábery obdivujúce samotnú krajinu Tatier.

Počas života prezentoval svoje fotografie v knihách, množstve časopisov, v reklamných prospektoch a na pohľadniciach. Bol už relatívne známy umelec, keď jeho aktivita začala postupne slabnúť. Isto v tom zohralo významnú rolu úmrtie milovanej ženy Júlie. V druhej polovici sedemdesiatych rokov prestal Vladimír Koštial fotografovať úplne a náležitú pozornosť nevenoval ani svojmu rozsiahlemu archívu. Za svojho života sa tak dočkal len jedinej samostatnej autorskej výstavy. Jeho práca upadla do zabudnutia. Preto žiaľ nemáme možnosť v dostatočne objemnom kontexte pochopiť jeho autorský pohľad na fotografiu, ktorý sa najčastejšie formuje práve pri veľkých výstavách alebo pri práci na monografii. Ani tá za jeho života nevznikla, čo je pre autorov Koštialovho naturelu typické. A tak zatiaľ čo ich fotografie nájdeme v desiatkach publikácií, nepokladajú vytvorenie vlastnej umeleckej monografie za dôležité.

Napriek tomu však príbeh tohto neobyčajného diela pokračuje. Dnes môžeme kvalitu jeho fotografií oceniť vďaka obetavej práci syna Vladimíra Košťála a fotografky Lucie Petrůjovej, ktorí celý autorov nedatovaný archív spoločne spracovali a snažia sa ho prezentovať v podobe výstav. Zároveň vďaka ich práci vznikla pred dvomi rokmi v spolupráci s brnenskou Galériou Valchařská reprezentatívna monografia Vladimír Koštial - Tatranský pozdrav. Tým nám pootvorili dielo výraznej historickej i umeleckej kvality, ktoré je tesne zviazané s dobou a životom jeho tvorcu.

Lukáš Bártl, Lucia Petrůjová: Vladimír Koštial - Tatranský pozdrav (Vladimír Košťál a Galerie Valchařská; Tiskárna Helbich - Brno, 2019)

Lukáš Bártl, Lucia Petrůjová: Vladimír Koštial - Tatranský pozdrav (Vladimír Košťál a Galerie Valchařská; Tiskárna Helbich - Brno, 2019)