Branislav Štěpánek

Festival: La Gacilly-Baden / kurátori: Cyril a Florence Drouhet / vystavujúci umelci a umelkyne: Emmanuel Honorato Vázquez, Sebastião Salgado, Marcos López, Luisa Dörr, Cássio Vasconcellos, Carolina Arantes, Pablo Corral Vega, Tomás Munita, Carl de Souza, Pedro Pardo, Martin Bernetti, Greg Lecoeur, Nadia Shira Cohen, Emmanuel Berthier, David Bart, Coline Jourdan, Sébastien Leban, Ulla Lohmann, Catalina Martin-Chico, Pascal Maitre, Éric Valli and Lois Lammerhuber / miesto: Baden, Rakúsko / trvanie festivalu: 18.6.2021 – 17.10.2021

Výstava: Ozveny festivalu La Gacilly-Baden na Mesiaci fotografie v Bratislave / kurátori: Lois Lammerhuber, Florence Drouhet / vystavujúci umelci a umelkyne: Sebastião Salgado, Carol Arantes, Marcos López, Luisa Dörr, Cássio Vasconcellos, Pablo Corral Vega, Emmanuel Honorato Vázquez, Tomás Munita, Martin Bernetti, Pedro Pardo, Carl de Souza / miesto: Zoya Gallery a Michalská ulica / trvanie festivalu: 02.11.2021 – 30.11.2021

Kúpeľné mestečko Baden pri Viedni hostilo tento rok už po štvrtýkrát fotografický open-air festival v nádhernom prostredí svojich záhrad, parkov a malebných uličiek. Podujatie zamerané na prezentáciu fotografií s tematikou prírodnej, krajinnej a sociálnej udržateľnosti má korene v bretónskom mestečku La Gacilly. Organizuje a financuje ho od začiatku milénia tamojší starosta, zelený politik, biznis magnát a filantrop v jednej osobe, Jacques Rocher. Z iniciatívy fotoreportéra a vydavateľa Loisa Lammerhubera, badenského rodáka, ktorý pred štyrmi rokmi s La Gacilly nadviazal spoluprácu, sa festivalový program vždy s ročným oneskorením presúva z La Gacilly do Badenu (odtiaľ aj názov festivalu). Hoci festival v čase písania tohto textu už v Badene skončil, menšia časť z jeho programu je reprízovaná v rámci novembrového 31. ročníka Mesiaca fotografie v Bratislave, čím má aj stredoeurópsky divák o.i. príležitosť pozdvihnúť svoje environmentálne povedomie.

V pôvodnej koncepcii festivalu sú veľkoformátové fotografie vystavené na verejnom priestranstve a zadarmo prístupné návštevníkom (poznámka – v Bratislave je verejne prístupných len pár fotografií vo výklade nad Michalskou bránou, zvyšok sa dá pozrieť za poplatok v opulentných – a inak na tento účel úplne nevhodných – priestoroch galérie Zoya na Ventúrskej ulici). Tomu je prispôsobená aj dramaturgia a kurátorská selekcia fotografií. Keďže v Badene fotografickí nadšenci tvoria len časť publika a väčšinoví návštevníci sú kúpeľní hostia a dovolenkári, veľký dôraz sa kladie na vizuálnu pútavosť vystavených fotografií. Mohlo by sa zdať, že pre kultivovaného diváka či fotografického odborníka, ktorý dianie na scéne sleduje pravidelne, pôjde o určitý hendikep; len „estetické obrázky“ predsa nestačia. Práve v tomto bode treba vyzdvihnúť prácu kurátorov. Napriek neskrývanej strednoprúdovosti dokážu do výstavného výberu zaradiť kvalitných autorov a vystaviť diela, medzi ktorými si nájdu uspokojenie i tí informovanejší. Samozrejme, stále sa pohybujeme prevažne v rámci žánru reportážnej a dokumentárnej fotografie. Preto až na pár výnimiek nečakajme žiadne ideovo prevratné koncepty, ani práce, ktoré by sme dnes zaradili pod zastrešujúci termín vizuálne umenie v médiu fotografie.

Fakt, že hranica medzi esteticky príťažlivým obrazom a gýčom môže byť tenká, ilustruje nasledovné porovnanie. Francúzsky fotoreportér Pascal Maitre zhotovil fotografie zachytávajúce obrovské kŕdle migrujúcich motýľov Monarchov zo Severnej Ameriky do mexických lesov, kde prezimovávajú. Ich biotop však narúša systematické odlesňovanie. Pri pohľade na zábery stromov, obvešaných do posledného miestečka oddychujúcimi motýľmi, sa nemožno ubrániť pocitu veľkolepého ohromenia. Priam ukážkový príklad na prvý pohľad ľúbivej, ale pritom vkusnej a environmentálne uvedomelej fotografickej práce. Opačným príkladom, kedy je „esteticky podmienená“ fotografia skôr na škodu, sú fotografie stromov, po jednej od každého vystavujúceho. Dobrý úmysel upozorniť na skutočný i symbolický význam stromu (a tiež na úspešnú realizáciu projektu výsadby 100 miliónov stromov, financovaného zakladateľom festivalu) sa stretol s realitou, kde jednotlivé snímky vystavené vedľa seba vizuálne nekorešpondujú a namiesto proklamovanej oslavy rozmanitosti ilustrujú skôr technické schopnosti autorov snímok.

Obdobne pôsobia aj niektoré víťazné fotografie minuloročnej ceny CEWE Photo Award, ako napríklad Rozbúrené more 12 od Giovanniho Allieviho – sebastredná exhibícia autora, ktorej najväčším „umeleckým“ prínosom je azda použitá paleta neprirodzene presaturovaných farieb a obrovské rozmery plátna, na ktorom je fotografia vytlačená. Snáď raz svitne deň, keď takéto nočné mory vymiznú z verejného priestoru. K hranici vkusu sa blížia aj fotografie morských zvieratiek, tradične inštalované na plávajúcich podstavcoch na jazierku v kúpeľnom parku. Tu však použitá technika i netradičné vizuálne spracovanie robia zo série oceánskeho fotografa Grega Lecoeura chytľavé dielko, ktoré si v rámci wildlife žánru svoje miesto na festivale bez problémov obháji.

Do kategórie pologýčov, pri ktorých sa citlivejší divák autoreflexne pozastaví, prečo ich vlastne zaradili na festival, spadá i fotografia zatmenia slnka nad observatóriom v Čile. Vysokohorský ráz a dlhé periódy dobrého počasia túto juhoamerickú krajinu na stavbu observatórií predurčujú - tie najväčšie a najdôležitejšie na svete sa nachádzajú práve tu. V poriadku, „pocta astrofyzike“ má svoje opodstatnenie, a napokon ide o kompozične a technicky dokonalý snímok, ktorý by nebolo možné zhotoviť bez zodpovedajúcej prípravy. Vedeli by sme si ho ale skôr predstaviť niekde v časopise alebo inštalovaný na veľkom formáte vo foyeri inštitúcie, ktorá sa astrofyzikou zaoberá. Festival, ktorý chce prinášať obsahové posolstvá, by mal na seba klásť vyššie nároky. (Mimochodom, séria Martina Bernettiho, ktorej súčasťou je aj táto fotografia, reaguje na problematiku toxického znečistenia krajiny v dôsledku globálneho biznisu s nerastnými surovinami. Nie som si istý, do akej miery, a či vôbec k uvedenému fenoménu prispievajú observatóriá, alebo išlo len o neodolateľnú príležitosť vystaviť pekný obrázok).

Za milé spestrenie, nad ktorým nejeden divák isto bude krútiť hlavou, možno považovať i cyklus Cássia Vasconselossa tematizujúci globálnu dopravu. Ilustračná fotografia v tejto recenzii zobrazuje len malý výsek z gigantického niekoľkometrového originálu, ktorý je vlastne montážou kompletne vytvorenou v počítači. Napriek obrovským rozmerom sú na každej fotografii zblízka vidieť tie najmenšie detaily. Hoci nejde o žiadne hlbokomyseľné dielo, cyklus treba vidieť naživo v origináli. Ak pre nič iné, už len pre ten pocit ohromenia autorovou niekoľko stohodinovou mravenčou prácou.

– – –

Takýchto i iných kuriozít sa na festivale nájde ešte niekoľko, ale v tomto bode by som ich predstavenie ukončil a venoval sa jadru programu. Hlavnou témou festivalu, ako napovedá jeho názov, je Latinská Amerika. Ponuka je doplnená aj nelatinskoamerickými autormi a prácami pod zastrešujúcou témou biodiverzita. Celkovo pôsobí festivalová dramaturgia kompaktne a jednotlivé vystavené fotografické cykly sa dobre dopĺňajú, a to nielen obsahovo, ale nadväzujú i v celkovom architektonickom usporiadaní na priečeliach budov i v badenskom parku.

Najväčšou hviezdou tohto festivalového ročníka je bezpochyby Sebastião Salgado. Dramaturgia sa rozhodla zaradiť jeden z jeho najznámejších dokumentárnych cyklov a zároveň i jeden z najznámejších cyklov fotografickej histórie vôbec. Autor objektívom svojej Leicy zachytil nepredstaviteľne strašné pracovné podmienky v zlatej bani Serra Pellada v brazílskom štáte Pará. Takto nejako by bol režisér Fritz Lang nakrútil Metropolis, ak by žil v roku 1986, kedy cyklus vznikol. Salgadove fotografie ani po rokoch nepôsobia dojmom nefalšovanej reality – pripomínajú skôr gigantickú scénu z dystopického filmu. Každý, kto niekedy zavadil o históriu fotoreportáže, tieto fotografie pozná; napriek tomu však cyklus nebýva na výstavách ani v knihách prezentovaný v takej šírke ako v Badene. Preto i znalý divák má jedinečnú možnosť vidieť množstvo menej známych snímok.

Ohliadnutím sa za návštevou Jána Pavla II. v Dominikánskej republike roku 1992 sa autorsky predstavil riaditeľ festivalu, Lois Lammerhuber. V dobovej reportáži zachytil atmosféru návštevy pápeža, ktorej bolo v hosťovskej krajine podriadené úplne všetko – od veľkolepej, výpravnej organizácie bohoslužieb vrátane gigantického svetelného kríža, cez graffiti na stenách až po merch na tie najnemožnejšie spôsoby, ako napríklad plastové party taniere s portrétom Svätého Otca.

Niekoľko vystavených cyklov sa venuje vzťahu pôvodného domorodého obyvateľstva k svojmu prostrediu a prírode, ako aj ich nekončiacemu (a často vopred prehratému) boju proti všadeprítomnému tlaku na ekonomické využívanie prírodnej krajiny, spojené s jej postupným a nenávratným ničením. Nájdeme tu viac polôh. Dominujú síce typické fotoreportážne cykly v štýle pokrývania politickej aktuality, ale nájdu sa medzi nimi aj veľmi citlivé dokumentárne spracovania, kde je industrializácia naznačená len nepriamo, tušená akoby za dverami. Napríklad v cykle Ekvádorský les od Cataliny Martin-Chico, či sonda čilského autora Tomása Munitu do sveta krotiteľov koní v Patagónii.

Pozoruhodný je dokumentárny cyklus Boží med Nadie Shiry Cohen, ocenený o.i. grantom na festivale v Perpignane. Autorka dokumentovala tradičné Mayské spoločenstvá výrobcov medu na Yucatáne, postupne vytláčané zo svojich pôsobísk farmármi premieňajúcimi prírodnú pôdu a lesy na monokultúrne veľkostatky, využívajúc pritom geneticky modifikované plodiny, pesticídy a poľnohospodárske stroje. Tým nielen znečisťujú životné prostredie, ale predovšetkým spôsobujú zmenšovanie domorodej populácie a ich postupné kultúrne vykorenenie. Pointou príbehu je fakt, že farmárske skupiny sú Mennoniti, tradičné kresťanské spoločenstvá podobné Amišom (ale nie tak radikálne), presadzujúce v porovnaní s majoritnou populáciou tradičný, historizujúci spôsob života s minimom technických výdobytkov.

Zaujal taktiež cyklus z ostrova Tangier ležiaceho na pobreží americkej Virgínie, ktorý postupne zaplavuje zvyšujúca sa hladina oceánu v dôsledku klimatických zmien. Stále sa zmenšujúce konzervatívne obyvateľstvo (v súčasnosti okolo 700 ľudí) však napriek zhoršujúcim sa životným podmienkam zanovito podporuje Donalda Trumpa a republikánov, pritom klimaticky slepé politiky tejto strany priamo spôsobujú zánik ostrova. Takto aspoň rámcuje tamojší naratív autor fotografií Sébastien Leban.

Ak sa na prezentované fotografické cykly pozeráme samostatne, ide o vynikajúce práce. Mnohé z nich získali popredné ocenenia na World Press Photo či v iných súťažiach. Pri celkovom pohľade však prevláda istá jednostrannosť, či už sociálna alebo politická: pôvodní obyvatelia sú zásadne vykresľovaní ako tí dobrí, tí v práve, tí vykorisťovaní a nespravodlivo utláčaní; moderní obyvatelia či predstavitelia hospodárskej činnosti sú zlí. Podobne aj v politickej rovine – miestne komunity sú dobré, predstavitelia vlád či úradov zlí. Daný čiernobiely vzorec sa tak nástojčivo a neustále opakuje, až sa vnímavejší návštevník festivalu môže cítiť dotknutý, za koho ho vlastne tvorcovia festivalu považujú a či skutočne nebolo možné poskytnúť viac priestoru pre samostatné premýšľanie. Žiada sa dodať, že táto kritická poznámka smeruje skôr na ultraľavicovo orientované vedenie francúzskeho festivalu a nijako nechce znevážiť protagonistov vystupujúcich v reportážach, ani kauzy, za ktoré sa zasadzujú.

– – –

Na záver spomeniem troch autorov a jednu autorku, ktorých práce považujem za najzaujímavejšie. Skutočným objavom je ekvádorský fotograf Emmanuel Honorato Vázquez. Žil a pracoval v Quite začiatkom minulého storočia. Zomrel veľmi mladý v roku 1924, mal iba tridsaťjeden rokov. Stihol však vytvoriť pôsobivé dielo, ktoré postupne zostalo zabudnuté. Vďaka jeho znovuobjaveniu v archívoch vyšla v roku 2018 monografia mapujúca Vásquezovu tvorbu. Bez nadsázky možno konštatovať, že i Ekvádor má svojho Henriho Lartigua, ktorý bude prepisovať učebnice fotografickej histórie. Či už Vázquez svoje fotografie inscenoval, napríklad ako predlohy pre ilustrácie divadelných hier, alebo zhotovoval reklamné snímky či portréty – sú jeho práce mimoriadne presvedčivé a uveriteľné. Fotografoval dokonca i na uliciach Quita „candid“ štýlom. Samozrejme, berúc do úvahy dobové technické limity vtedajších fotografických prístrojov a svetlocitlivého materiálu na sklenených doskách.

David Bart, francúzsky autor, predstavil na festivale koláže kombinujúce fotografie priehrady Tri rokliny, najväčšieho vodného diela na svete, s dobovými vizuálmi čínskej komunistickej propagandy. Tento satirický cyklus okrem jasnej politickej konotácie nepriamo odkazuje i na obrovskú environmentálnu a sociálnu záťaž, ktorú táto stavba (a s ňou súvisiace presídlenie vyše milióna obyvateľov) spôsobila.

Zvláštnym fenoménom, vymykajúcim sa z festivalovej ponuky, je Pablo Corral Vega z Ekvádora. Na tvorbe tohto profesionálneho fotoreportéra a pravidelného prispievateľa do časopisov National Geographic, Geo a iných by na prvý pohľad nebolo nič zvláštne. Výnimočnou sa stáva až spojením s textami nobelistu Maria Vargasa Llosu, ktoré ju pozdvihujú do spirituálnej, meditatívnej roviny. Reportážne zábery, akých v geočasopisoch bývajú stovky, získavajú v spojení s lyricky ladeným textom nádych magického sprítomnenia miesta, charakteristický pre stredo a latinskoamerickú provenienciu. Rovnako pôsobí i reportážne zobrazenie spoločenských a náboženských rituálov, či dokonca obyčajného života ľudí. Taká latinskoamerická poézia všedného dňa. K magickej energii snímok azda prispieva aj skutočnosť, že Corral Vega je sám spisovateľom a kultúrnym manažérom, čím sa dokáže na rozdiel od čistých fotografov pozerať „za fotografický obraz“.

Za vrchol festivalu možno označiť i prácu brazílskej umelkyne Luisy Dörr, zostavenej z dvoch na prvý pohľad nesúvisiacich fotografických projektov. V sérii Lietajúce Cholity fotografovala portréty kolumbijských zápasníčiek zápasiacich v tradičnom ženskom odeve. Na rozdiel od európskeho vnímania tu v skutočnosti ide o expresívnu (a mimoriadne tvrdú!) formu ekonomickej a spoločenskej emancipácie. Druhá séria Falleras pozostáva z portrétov žien v bohato zdobených kostýmoch, zúčastňujúcich sa na festivale Fallas v španielskej Valencii. Pre doplnenie obrazu odporúčam pozrieť si oba projekty v celej šírke na webovej stránke autorky.

Ich skombinovaním do jednej výstavy autorka predostrela návštevníkom pokrokové zmýšľanie o postavení ženy v dnešnom svete, a zároveň rešpektujúce kultúrne a rodové tradície. Nádherné, silné a citlivé dielo. Už len kvôli nemu sa oplatilo pricestovať do Badenu.