Andrea Kalinová

Tskaltubo - ešte pred 30 rokmi najvýznamnejšie kúpele Sovietskeho zväzu sa po jeho kolapse a následnej vojne medzi Abcházskom a Gruzínskom zmenili na najväčší utečenecký tábor v krajine, kde do 22 sanatórií ubytovali približne 6000 ľudí. Celé rozvetvené rodiny, ktoré v Abcházsku prosperovali vďaka sovietskemu turizmu a úrodným plantážam citrusových plodov a čaju, sa náhle ocitli v uzavretom svete jednej hotelovej izby. Jeden hotel ako jedna dedina. Výhľad na more či mandarinkové plantáže v tropickom Abcházsku sa zmenili na výhľad z okna na šiestom poschodí. Miesta, ktoré mali slúžiť na oddych či ozdravovanie boli nedobrovoľne obývané vyše štvrťstoročie. Dnes je väčšina sanatórii prázdna. Z Gruzínska je čoraz obľúbenejšia turistická destinácia. Pompézne kúpeľné domy v stalinistickom štýle priťahujú developerov, ktorí ich plánujú zrekonštruovať na luxusné hotely a spraviť z Tskaltuba znovu top rezort. Výstava v jednom v sanatóriu Medea zachytáva týchto nedobrovoľných obyvateľov kúpeľného mesta a prostredie, v ktorom žijú ako aj ich spomienky.

"Najpríjemnejšou spomienkou na toto miesto sú ľudia, s ktorými som tu žil. Často na nich spomínam - spolu sme sa zabávali, rozprávali, prešli sme tisíckami ťažkostí a niektorí zomreli. Spomínam si na všetkých. Ale aj tak sa mi každú noc sníva o Abcházsku."

"Keď sme sa presťahovali do tohto sanatória, mal som pocit, že som vo väzení. Bola som zvyknutá na otvorený priestor, keď máte svoj dom, všetko je vaše a zrazu musíte žiť v jednej miestnosti, ktorá vám slúži ako obývačka, spálňa, kuchyňa. Keď som si uvedomil, že sme tu všetci jednotní, všetci sme v problémoch, už pre mňa nebolo ťažké sa prispôsobiť."

"Hoci sme trpeli bolesťami, z nášho sanatória sa vždy ozýval spev. Miestni o nás hovorili - tí utečenci sú blázni, ako môžu spievať! Spoločné státie nás zachránilo. Keby nie to, tak by sme neprežili."

"Vojna sa začala 19. augusta a my sme sa sem presťahovali približne v polovici novembra. V Suchumi sa diala hrôza. Jedinou možnosťou bolo odísť vlakom až do Zugdidi. Vlak bol preplnený, so zhasnutými svetlami. Ležali sme pod sedadlami a nad hlavami nám lietali zbrane. Trvalo osem hodín, kým sme sa dostali do Ingiri. Trochu sme sa pohli, potom vlak zastavil a čakal, kedy sa hluk rozplynie, a potom pokračoval. Bola to cesta, ktorá sa nikdy neskončila."

"Je pre mňa ťažké hovoriť. Je veľmi ťažké hovoriť o minulosti. Čo som mal, čo mám. Za posledných 30 rokov som videl len ničenie."

"Bolo veľmi ťažké prijímať ľudí v núdzi. Robili sme všetko, čo sme mohli. Dňa 9. októbra 1992 prišiel prvý prúd vnútorne vysídlených osôb z Gagra-Gudauty a potom nasledovali ďalší. Rozdelili sme pre nich izby, vytvorili sme im podmienky, ako najlepšie sme vedeli."

"Keď sa začne vojna, je ťažké hovoriť o jej konci. Mali sme veľmi veľa práce. Teraz je Ukrajina pre mňa rovnakou bolesťou ako Abcházsko a Tskaltubo. Ak vás bolí pravá ruka, bolí vás celé telo."