Mária Mišková

Irena Blühová (1904 – 1991) patrí k najvýznamnejším osobnostiam v dejinách slovenskej fotografie. Jej dielo je zastúpené v mnohých zahraničných muzeálnych zbierkach i vo svetových encyklopédiách. Fotografka, spätá s medzivojnovou stredoeurópskou avantgardou, študovala na Bauhause v Dessau (1931 – 1932). Dielo predstavuje jej snahu o pravdivé zaznamenávanie skutočnosti v spoločnosti a vedie k morálne účinnej a zároveň výtvarno-poetickej fotografii.

Zastavenie prvé: Život pred príchodom do Humenného

Zdroj: Dušan Škvarna Príbeh Ireny Blühovej v knihe: Irena Blühová (Dušan Škvarna, Václav Macek, Iva Mojžišová, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1991), str. 8,10 (úryvky), Wikipédia

Narodila sa roku 1904 v Považskej Bystrici. Otec Móric mal obchod s miešaným tovarom. V rodine sa tradovalo, že bol potomkom Lea Frankela, komisára Parížskej komúny a významného predstaviteľa robotníckeho hnutia v Uhorsku. Matka pochádzala z Oravy, hornatého a chudobného kraja na severe Slovenska.

V roku 1914 odišla Irena študovať do Trenčína. Obdobie 1. sv. vojny zanechalo v nej trpké zážitky. Na prahu dospievania na ňu hlboko zapôsobil jej strýko Emil Balázs, známy ako „sudca chudobných“ v Budapešti. V roku 1919 ho za účasť v Maďarskej republike rád odsúdili na trest smrti. Bez jeho prítomnosti. Útočisko si hľadal v mladom demokratickom Československu, v kraji, odkiaľ pochádzal. Práve od neho mladá Irena počula jasne a so zápalom vyslovené myšlienky o boji za ideály rovnosti a sociálnej spravodlivosti.

Pre utváranie Blühovej osobnosti boli ešte dôležité dve skutočnosti. Prvou bola skutočnosť, že v jej domove prevládali ženy (mala štyri sestry a jedného brata). Irena sa odmalička nevedela stotožniť so ženským svetom. Priťahovalo ju všetko to, čo predtým bolo výsadou mužov: vzdelanie, verejná aktivita, šport. Tou druhou skutočnosťou bol jej priateľ a neskôr manžel Imro Weiner. Spoločné čítanie, potulky v prírode, turistika, horolezectvo, tvorba. Zatiaľ, čo Imro kreslil, Irena fotografovala a niektoré jej snímky sa stali predlohami jeho obrazov. (Imro Weiner-Kráľ, 1901 – 1978, slovenský maliar a grafik, najvýraznejší predstaviteľ slovenského výtvarného nadrealizmu a expresionizmu. Študoval v Prahe, Düsseldorfe, Berlíne a Paríži. V roku 1938 emigroval do Paríža, kde sa zapojil do protifašistického odboja pod krycím menom Kráľ, ktoré si neskôr osvojil k svojmu pôvodnému priezvisku.)

Spoločenský život i život jednotlivca po 1. svetovej vojne sa dynamizoval, ale mnohé sociálne problémy sa ukazovali ešte vypuklejšie. Keď v roku 1921 vstúpila sedemnásťročná Irena Blühová do práve založenej komunistickej strany, väčšina jej členov bola vo veku 20 – 25 rokov. Jej verejná aktivita mala dve polohy: agitačnú a sociografickú. Prvá spočívala v príprave a kolportovaní predvolebných letákov a v pomoci pri organizovaní verejných zhromaždení a štrajkov. Fotoaparát bol jej stálym spoločníkom a zohral rozhodujúcu úlohu pri jej účasti na sociografických výskumoch.

V roku 1931 sa splnila jej túžba študovať na Bauhause. Po roku sa vrátila do Bratislavy, kde ju komunistická strana poverila vedením kníhkupectva, ktoré malo zoskupiť spoľahlivých ľudí pre prípad tajných politických akcií. Po zaškolení v Prahe a v Liberci u vydavateľov Boreckého, Fromeka a Levej fronty otvorila začiatkom roka 1933 pod menom Blüh kníhkupectvo. Okolo predajne sa sústredili novinári, spisovatelia, umelci, študenti i robotníci, vznikali debatné krúžky, realizovali sa malé výstavy pod názvom „Umenie za tovar“. Politické poslanie kníhkupectva zostalo verejnosti utajené. Stalo sa jedným z centier medzinárodnej antifašistickej solidarity, ktorej pozadie siahalo až do Berlína k Internazionale Arbeitshilfe. Táto medzinárodná organizácia zastrešovala vydavateľstvo Neue Deutsche Verlag, mnohé časopisy (napr. aj Arbeiter Illustrierte Zeitung, kde boli uverejňované aj Blühovej fotografie), viaceré divadlá a politické kabarety, filmovú firmu a sieť kníhkupectiev. Po nástupe Hitlera k moci, keď Československo ostalo v strednej Európe jediným ostrovom demokracie a stalo sa útočiskom mnohých intelektuálov a umelcov, ktorí utekali pred politickým prenasledovaním z Nemecka, Rakúska, Maďarska a Poľska, bolo Blühovej kníhkupectvo jedným z centier medzinárodného protifašistického odboja. Pod zámienkou nákupu kníh prevážala v špeciálne upravenom aute politickú literatúru z Bratislavy a Brna do Viedne a Budapešti. Po pripojení Rakúska k Nemeckej ríši zabezpečovala Blühová utečencom a aktivistom protifašistického hnutia ilegálne prechody z rakúskeho brehu Dunaja na bratislavský, zaobstarávala im úkryt, stravu a ošatenie. S jej pomocou sa viackrát v Bratislave zdržiavali László Rajk, ktorý sa v roku 1949 ako maďarský minister zahraničia stal prvou obeťou komunistických monsterprocesov v strednej Európe, a jeden z vodcov rakúskeho odboja Erwin Puschmann. (Erwin Puschmann, 1905 Viedeň – 1943, vedúca osobnosť ilegálneho vedenia KPÖ, krycím menom Gerber, sa s pomocou Ireny Blühovej počas bratislavského pobytu schovával v byte Jozefa Gregora Tajovského.) Začiatkom roka 1941 sa táto medzinárodná konšpiračná činnosť skončila, keď nasadený agent viedenského gestapa „Ossi“ (občianskym menom Kurt Koppel) odhalil sieť kontaktov, siahajúcu až do Záhrebu a Istanbulu. Puschmanna odsúdili na trest smrti a viacerých jeho spolupracovníkov (medzi nimi i významnú rakúsku architektku Grete Schütte-Lihotzky) na mnohoročné väzenie. (Margarete Schütte-Lihotzky, 1897 – 2000, prvá ženská architektka v Rakúsku a protifašistická aktivistka.) Na Blühovú bol vydaný zatykač, pred ktorým sa jej vďaka varovaniu priateľov podarilo v poslednej chvíli utiecť. Najprv sa skrývala v horských chatách a kolibách Malej Fatry. Po získaní falošných dokladov na meno Elena Fischerová našla zamestnanie vo výrobni pohonných hmôt v Humennom.

Zastavenie druhé: Humenné a život v utajenej identite 1941 – 1943

Zdroj: Prepis spomienok a rozprávania Ireny Blühovej pri jej autorskej výstave v Humennom v roku 1987 (Mária Mišková: katalóg k výstave a zvukový záznam – výber), Wikipédia

„Stará pravda je, že čím dlhšie človek kráča svojou životnou cestou od narodenia, tým častejšie sa vracia k svojej minulosti. V myšlienkach, tvorbe, v rozprávaní. Ba vracia sa aj na miesta svojich niekdajších činov. Preto pokladajte moju prítomnosť tu, jednak výstavou, ako aj osobne, za jeden z takýchto návratov. Nie je náhoda, že práve v Humennom sa uskutočňuje moja výstava. Je to totiž bezmála už polstoročie, čo ma dnes už historické okolnosti ‚zahnali‘ až sem k vám (1941). Znie to paradoxne, ale pravda je, že osoba, ktorá sem došla, som nebola ja, ale ‚niekto iný‘, a to Elena Fischerová (napoly Nemka), správkyňa malej, ale vojensky dôležitej výrobne náhradných pohonných hmôt firmy ‚BZ‘ v Humennom. Na Slovensku vtedy Irena Blühová nejestvovala právnicky, len ‚ilegálne‘. Cesta do ilegality je v zásade jednoduchá. Dnes ešte si, v najbližších chvíľach už ‚nesmieš byť‘. Odkaz strany bol vo varovaní: ‚Na teba je vydaný ostrý zatykač, ihneď sa vyber na miesto, dohovorené pre takýto prípad!‘ Vybrala som sa a čakala niekoľko dní. Bezmenná, nejestvujúca, ‚kým som sa znovu narodila‘ v dielni súdruha Jána Osohu, vtedy člena ilegálneho ÚV KSS aj s určením pracoviska. (Ján Osoha, 1901 – 1945, člen KSS, zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen.)

Ilegalita? Je to, ako som kdesi čítala peknú definíciu, ‚odvážny a nebezpečný tanec na hranici života a smrti, na ostrí noža, na visutej hrazde nad morom nepriateľov‘. Tak sa človek stal ohnivkom v reťazi tých, čo mali vyhrať tú najprekliatejšiu vojnu storočia.

Chcem vám sprítomniť Humenné, ako som ho poznala ja. Koľko malo vtedy obyvateľov? Asi do 8 000. Väčšina ľudí už nepozná výrobňu, ktorá bola za rampami železničného priechodu v časti zvanej Kolónia. Žiaľ, z mnohých fotografií, ktoré sa vtedy rodili, zostalo málo. Zhoreli aj s výrobňou a s mojím verným Rolleiflexom, keď ich po mojom opäť nútenom odchode zhltol oheň.

Na niekoľkých záberoch bola zvečnená dlhá žiariaca cesta, obrúbená stovkami slnečníc nadživotnej výšky, vedúca až k bráne. A na nej pri západe slnka prichádzajúci nočný vrátnik Pavlikovský z Kudloviec so svojím psom, široko-ďaleko obávaným strážcom skladu.

Na iných boli desiatky furmanov voziacich na volských záprahoch siahy dreva. Nezachovali sa však ani fotografie, ktoré nezničil oheň, ale my. Kto? Humenčanom dobre známa historická postava, náš obľúbený Laci Szabó, jedna zo spojok protifašistického odboja. Stolár-umelec. Bol to on, ktorý už vtedy mal v rukách prípravu partizánskeho hnutia. V dielni mal skrýšu, ktorá bola cez deň založená trámami a rámami. V nej sa prechodne skrývali sovietski, francúzski a iní utečenci zo zajateckých a iných táborov. Tu dostali všetko, čo potrebovali na prechod do hôr. Aj rôzne ‚originálne legitimácie‘, na ktoré bola potrebná fotografia. V tom zohral pomocnú ruku môj verný fotoaparát. Tieto portréty sa mohli stať ‚zradcami‘, preto sme ich zničili. Škoda, lebo takto sa nezachovala celá galéria bezmenných hrdinov vojny. Pomôžem vašej predstavivosti aspoň popisom jedného hrdinu, stalingradského profesora Dimitrija Osnovina, ktorý si pred šťuknutím fotoaparátu musel odstrániť svoje buďonnovské fúzy (Semion Michajlovič Buďonnyj, 1883 Kozlurin – 1973 Moskva, bol maršál Sovietskeho zväzu, účastník prvej svetovej vojny i ruskej občianskej vojny. Počas druhej svetovej vojny zastával rôzne veliteľské funkcie. Bol trojnásobným držiteľom vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu.), čo vyzerali ako volské špicaté rohy, aby sa nepodobal sám sebe. A potom sa obliekol do popskej reverendy. V tomto prestrojení odišiel na rebriňáku do Oľky, jednej z obcí, kde boli partizáni.

Priblížim niekoľko postáv a situácií zo samotnej výrobne. Najmarkantnejšou postavou bol starý Olex Morek s veľmi zvráskavenou tvárou, so skúpym slovníkom, s rukou silnou ako najťažšie kladivo. Štiepal tie najhrčovitejšie kláty, ktoré sa už nedali píliť. Jeho jednoslabičnú ‚reč‘ som sa naučila rozumieť lepšie ako dlhé reči iných. Najmä to slovko ‚hm‘ malo nespočetné varianty podľa prízvuku a počtu hlások ‚m‘. Tou svojou ‚kladivovou‘ rukou vedel však aj neuveriteľne jemne pohladiť mačičku, ktorá sa k nám zatúlala. Fotografia ‚Olex Morek s mačičkou‘ bola počas ilegality vystavená na celoslovenskej výstave amatérskej fotografie práve tu v Humennom koncom roku 1943 pod menom Elena Fischerová. Dve snímky krajín (Jarné hmly v Malej Fatre a Mraky-predjarie v Malej Fatre z roku 1941) boli ocenené a ich originály s pečiatkou humenského klubu (KSTL – Klub slovenských turistov a lyžiarov), ktorý organizoval celoslovenskú výstavu, sú tu vystavené.

Z ďalších zachránených humenských záberov uvidíte aspoň niekoľko fotografií z výrobne. Napr. ako sa siahy dreva ukladali, aby tvorili dlhé a rovnobežné ulice, ako sa drevo vozíkmi presunovalo do výrobne na sekanie, ako hotové polienka vytvárali vysoké kopce, ako robotníci pripravovali elevátor, ktorý ich mal presypať do vagónov. A tá trojica pred švédskym domom, honosne zvaným administratívna budova, to sú účtovník, manipulant firmy BZ s pánom správcom susednej píly. Spomeniem iba jedného. Súdruh Dobša, učiteľ nemeckej národnosti, Humenčan, robil v tom čase vo výrobni účtovníka. Prečo účtovník, keď bol učiteľ? Vynútila si to doba fašistického besnenia. Mal ženu Židovku a postavili ho pred rozhodnutie: buď – alebo! Vzdal sa pedagogickej činnosti, rodinu ukryl do bezpečia a zapojil sa do odboja. Ich osud, ako jeden z mála, skončil dobre. Po vojne sa rodina k nemu vrátila a on nastúpil do svojej obľúbenej školy...“

Zastavenie tretie: Príbeh fotografie z obálky katalógu

Zdroj: Prepis spomienok a rozprávania Ireny Blühovej pri jej autorskej výstave v Humennom v roku 1987 (Mária Mišková: katalóg k výstave a zvukový záznam – výber)

„Čo rozpráva fotografia Spievajúce dievčatá? Je to dobový obraz. Zemepisno-etnografický záznam z dedinky Jasenov, ktorá leží na ľavom brehu rieky Laborec oproti mestečku Humenné. Lepšie povedané, ležala, lebo toto prudko sa rozvíjajúce mesto ju medzičasom pohltilo. Aby robotníci z Jasenova, pracujúci v Humennom, nemuseli na ceste do a z roboty obchádzať veľký kus cesty až k mostu, prechádzali cez rieku Laborec na vlastnoručne vyrobených chodúľoch, zvaných tu ‚bocaňe nohi‘. Že sa to zavše, najmä keď rieka bola rozvodnená, neobišlo bez nedobrovoľného vykúpania, bolo celkom prirodzené. Niekedy na hnev, inokedy na veselé pobavenie účastníkov i prizerajúcich sa. Ale fotografia dvoch krojovaných dievčat, sediacich pred domom, nezachytáva nijakú podobnú veselú príhodu.

V duchu sa môžeme započúvať do ich zvonivého hlasu, do ťahavej melódie ich ‚vichodňarskich‘ piesní o radostiach i žiali. Do pamäti sa mi vryl koniec jednej z nich:

‚...plačce, očká, plačce, viĺivajce sĺizi, ńetrebalo pušcic frajira do chiži...‘

Romantická nálada? Iba naoko. Fotografia totiž nevznikla ani na sociologickej, ani na etnografickej výprave. Vznikla v roku 1943 a tento dátum prezrádza všetko. Fotografka sa neprišla do rodiny Veselovských, zobrazených pred svojím domom, veseliť. Hlavnou postavou záberu nie sú tie krojované dievčatá, akoby sa logicky zdalo. Tou hlavnou hrdinkou je žena v mestskom oblečení, sediaca na lavičke pred domom, hľadiaca bokom. Ďalších ‚hlavných predstaviteľov‘ nevidieť, lebo boli skrytí v chyži. Celá scénka bola vlastne kamufláž, aby sa zamaskovalo to, čo sa odohrávalo vnútri domčeka. Bolo to obdobie ilegality, protifašistického odboja a prípravy Povstania. Skrátka, obdobie, o ktorom sa dnešná generácia učí v dejepise. Pravda, nie tak názorne, ako to ukazujú fotografie.

Tá hlavná dejateľka fotografie je dr. Alžbeta (volali sme ju Erža) Göllnerová-Gwerková. Narodila sa v roku 1905 v Čiernom Balogu. Študovala na univerzitách v Prahe i v Bratislave dejiny a literárnu vedu. Stala sa významnou prekladateľkou. Keď ju v septembri 1938 prijali učiť na Univerzitu Komenského v Bratislave, prišiel Mníchov so svojimi smutnými dôsledkami. Erža Göllnerová sa medzičasom vydala za akademického maliara Edmunda Gwerka a odišla s ním do Banskej Bystrice, kde prijala miesto profesorky a učila dejiny. V dobe, keď sa zrodila táto fotografia, bolo už menej času na literatúru. Dejiny sa neštudovali, dejiny sa robili. Spolu s manželom, významným slovenským výtvarníkom, sa zapojili do protifašistického odboja. Ja som v tom čase už žila v ilegalite a Erža pod rúškom návštevy starých priateľov prišla do Jasenova, aby priniesla ilegálny materiál. Fungovala vtedy ako spojka medzi skupinami na strednom a východnom Slovensku. Keď vznikla táto snímka, chlapi v chyži adjustovali a pripravovali materiál na odoslanie. A ženy pred domom spievali…

Keď sme sa vtedy s Eržou lúčili, pevne sme verili, že sa zanedlho opäť zídeme a už za radostnejších podmienok. Žiaľ, ona sa toho nedožila. Nechcela som tomu spočiatku veriť. Došlo však smutné potvrdenie. Medzi exhumovanými obeťami fašistického vraždenia pri obci Kremnička identifikovali aj našu Eržu. Zastrelili ju 18. decembra 1944. Prikrátka bola jej životná púť. Prerušili ju výstrely popravčích čiat skôr, než sa jej dostala možnosť a príležitosť rozvinúť svoj neobyčajný talent. Pri Kremničke je pomník aj s jej menom. Po nej je pomenovaná aj ulica v Bratislave a Štiavnici.“ (Alžbeta Göllnerová-Gwerková, 1905 – 1944, slovenská literárna historička a prekladateľka, pedagogička, aktivistka spolkov a ženského hnutia, účastníčka SNP. Edmund Gwerk, 1895 – 1956, slovenský maliar, študoval v Prahe a Budapešti, dejiny umenia na FF UK v Bratislave, absolvoval študijné pobyty v Paríži, Ríme, vo Florencii, v Mníchove i Berlíne. Bol účastníkom protifašistického odboja a zúčastňoval sa príprav SNP. Po vojne sa zaslúžil o záchranu kultúrnych pamiatok v Banskej Štiavnici, kde žil a pôsobil do svojej smrti.)

Zastavenie štvrté: Memento

Zdroj: Prepis spomienok a rozprávania Ireny Blühovej pri jej autorskej výstave v Humennom v roku 1987 (Mária Mišková: katalóg k výstave a zvukový záznam – výber), Wikipédia

Keď nehoríš aj ty za pravdu, keď nehorím ja za slobodu, keď nehoríme my za humanitu a všetci spolu za skutočný mier, tak kto prinesie svetlo do tejto tmy?

My, čo sme prežili, sme povinní sa prihlásiť k bojovej solidarite, ktorá mne a mnohým iným zachránila život a dala silu a odvahu začať nový život. Musím aj fotografiami vyrozprávať to, čo má byť mementom pre nás i celý svet. Dovoľuje to rokmi zabudnúť na všetko zlé a uchovať si iba dobré, získať bytostný optimizmus a chuť do života aj vtedy, keď sa zdá, že sa už neoddá žiť. Naučilo nás to pozorovať a poznať najrôznejšie stránky života. Veď predsa na svete je toľko krásnych a cenných vecí, pre ktoré hodno žiť!

Po štyroch dlhých rokoch ilegálneho boja bolo moje meno opäť legalizované. Keď sa dívam späť, ani sa mi nechce veriť, čo všetko mám za sebou. Môj život bol ako harmonika: široký, rozohraný pestrými akordmi. Stojím tu pred vami so zlomkom svojej vyše šesťdesiatročnej fotografickej tvorby. Je to veľa? Nie! Je to relatívne málo, aby sa človek mojej generácie vyspovedal zo všetkého toho, z čoho by sa mohol a mal.

Keď sme s fotografickou tvorbou začínali, každý z nás si uvedomoval, že jeho výskumná a sociografická práca bude prvým krokom k analýze skutočného stavu vtedajšej spoločnosti. A po jeho poznaní prvým krokom k uvedomeniu si svojej historickej úlohy. Uvedomovali sme si aj tú dôležitosť, že musí ísť nielen o aktuálnu ideovo-bojovú výpoveď, ale aj o aktuálnu formu prejavu. Naším krédom bolo: „Robiť dokumentárnu fotografiu na umeleckej úrovni ako angažovanú tvorbu.“ Pojem tvoriť znamenal pomáhať človeku! Treba teda zlúčiť umenie so životom a život s umením! Naše hnutie „Sociofoto“ sa stalo čiastkou avantgardného umenia vtedajšieho Slovenska. Splnili sme toto krédo? S dobrým pocitom, že som vtedajší spoločenský stav pomáhala meniť aj ja, obraciam sa na novú generáciu: Robte to lepšie!

Na záver by som rada tlmočila večnú pravdu nás fotografov: Keď si raz človek obľúbi prírodu, už bez nej nevie žiť! Keď si raz človek obľúbi pravdu, už bez nej nemôže žiť! Keď si raz človek obľúbi fotografovanie, táto vášeň ho neopusti do smrti!

Po ukončení mojej odysey sa začal môj druhý život. Život s ešte otvorenejšími očami. Naučil ma lepšie a ostrejšie „vedieť vidieť“ a to je dôkaz, že pre jednu minútu tmy neoslepneme!“

Zastavenie piate – epilóg

Zdroj: Dušan Škvarna Príbeh Ireny Blühovej v knihe: Irena Blühová (Dušan Škvarna, Václav Macek, Iva Mojžišová, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1991), str. 8, 10 (úryvky) Zdroj: Danica Janiaková, článok Fotografky. Irena Blühová, Inšpirujúce čítanie z 11. 4. 2016 (úryvok), Wikipédia

Koniec 2. svetovej vojny bol pre Irenu Blühovú tragický. V Osvienčime a Terezíne jej zahynul otec, štyria súrodenci s rodinami a mnoho priateľov. Sama bez rodinného zázemia sa pustila strmhlav do práce a v nej hľadala útočisko. Verila, že prišiel čas, keď sa naplnia ideály, za ktoré od mladosti bojovala. Stála pri zrode nových inštitúcií: Nakladateľstva Pravda a Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave.

Blühová bola jednou z tých, čo stáli pri zrode komunistického hnutia, no čas ich presvedčil, že ilúzie ich mladosti sa nesplnili. Československú jar 1968 privítala s novou nádejou. Po augustovej okupácii Československa v rámci novej „ilegality“ ukrývala vo svojom byte vysielacie zariadenie. Ako nepohodlná osoba sa dokonca ocitla vo vyšetrovacej väzbe. Aj vydanie monografie o jej fotografickom diele, ktoré už bolo pripravené do tlače, zmaril zásah cenzora. Jej fotografie si však predsa razili cestu k divákovi: doma na výstavách medzivojnovej sociálnej fotografie a ešte častejšie v zahraničí, na výstavách a retrospektívach Bauhausu. Fotografie z jej tvorby sa nachádzajú v mnohých zbierkach galérií a múzeí doma, ale aj v Berlíne, Dessau, Lipsku, vo Vroclave, Weimare, v New Yorku. Jedna zo sociálnych fotografií ju zastupuje v reprezentatívnej encyklopédii z tvorby 5 000 fotografov, vynálezcov, historikov a všetkých, ktorí ovplyvnili vývoj svetovej fotografie. Vyšla pod názvom Encyclopedie Internationale des Photographes de 1839 Nos Jours v Ženeve v roku 1985 a vydali ju Michéle a Michel Auerovci.

„Aké krásne bolo veriť ideálom a zakladať spolu s priateľmi komunistickú stranu. A dnes? Čo mi ostalo z tohto presvedčenia?“ zamýšľala sa Irena Blühová na začiatku 90. rokov, keď padol režim, vedený touto stranou. „Viete, všetko robia ľudia. A tí sú takí aj onakí. Postupne som prestávala veriť všetkému, lebo skutočnosť sa veľmi líšila od proklamovaných hesiel. Procesy v päťdesiatych rokoch, vypočúvanie dcéry, ktorá ako vysokoškoláčka hľadala pravdu. A mňa, čo ma nechytili ani kapitalisti v tridsiatych rokoch, keď som pod svojím menom viedla stranícke kníhkupectvo, ani fašisti, keď na mňa v štyridsiatom prvom vydali ostrý zatykač a s falošnými dokladmi som sa ukrývala, tak títo tzv. „moji“ ma veru zavreli, aby prinútili dcéru vypovedať. Zuzka sa vydala za Jana Šlinga, syna jedného z popravených v Slánskeho procese. (Otto Šling, 1912 Nova Cerekev – 1952 väznica Pankrác, Praha, bol český a československý politik, povojnový vysoký funkcionár Komunistickej strany Československa v Brne, poslanec Dočasného Ústavodarného Národného zhromaždenia a Národného zhromaždenia ČSR. V 50. rokoch obeť politických procesov. V roku 1963 sa posmrtne dočkal rehabilitácie. Jeho britská manželka bola po jeho zatknutí 2 roky vo väzbe a až potom videla svojich synov, ktorí boli medzitým v detskom domove. Z Československa definitívne odišla v roku 1970. Syn Jan bol v Československu zatknutý a v roku 1972 vyhostený do Anglicka, syn Karel podpísal Chartu 77 a emigroval do Anglicka v roku 1984.)

Honzo bol aj v špeciálnom stredisku pre príbuzných ‚zradcov a špiónov‘. Dcéra s ním emigrovala do Anglicka. Niekoľko rokov som nedostala povolenie ju navštíviť. Naozaj sa teším, že som sa dožila týchto zmien, aj keď nie je všetko také, aké by malo byť.“

Humenné, júl 2021