Daniel Harvan

Daniel Harvan (1976) od roku 2008 dodnes študuje na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (odbor muzeológia, odbor história, momentálne odbor historické vedy – PhD). Od roku 2011 pracuje v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, od 2014 ako odborný pracovník oddelenia histórie, kurátor zbierkového fondu Novšia história, v rámci ktorého má na starosti prácu s fotografiou. Tú vníma ako dôležitý prvok a súčasť zbierkového fondu, ale aj ako možnosť poznania minulosti. Vo vedeckovýskumnej, akvizičnej, publikačnej a kultúrno-výchovnej činnosti sa zameriava na obdobie novších dejín (po roku 1848) s dôrazom na región Banskej Štiavnice. Je autorom projektu Hroby významných osobností z banskoštiavnických cintorínov (2018) a projektu Dokumentácia a prezentácia dejín textilného priemyslu v Banskej Štiavnici (2016-2019). S fotografiou pracoval aj na oceňovanom projekte Príbeh značky Pleta (2019) či nedávno publikovanej knihe Kosmopol. Ako sa tvorí imaginárium (2022).

V Slovenskom banskom múzeu máte za sebou viacero projektov. Na čom momentálne pracujete?

V súčasnosti si robím doktorát, ktorý som si spojil s vlastným výskumom v práci. Týka sa témy z hospodárskych dejín, konkrétne ma zaujíma Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici, čo je podnik s dlhou tradíciou, ktorý bol neskôr známy ako Rudné bane. Okrem toho sa venujem dejinám lekárnictva u nás v regióne. Momentálne píšem o lekárnikovi z druhej polovice 19. storočia, dopisujem si práve s jeho pravnučkou, ktorá žije v Taliansku. Hoci má osemdesiatštyri rokov, je veľmi pružná a zásobuje ma zaujímavými materiálmi. Naše múzeum k tejto téme nemalo takmer žiadne fotografie a vďaka nej som sa dostal ku krásnym záberom, napríklad jej prastarých rodičov vo Viedni na svadbe. Sú to úžasné snímky.

Stáva sa vám často, že sa vďaka potomkom dostávate k starým fotografiám?

Pomerne áno. Veľa zaujímavých fotografií máme z rodinných archívov. Je to však skôr o tom, že ľudia nám ich poskytnú na vedecké účely. Väčšinou nám pošlú sken a ten sa odprezentuje v knihe, v štúdii alebo na výstave. Ale ojedinele nám ich aj podarujú. Sú to uvedomelí ľudia, ktorí sú zorientovaní. Vedia, aký význam majú staré fotografie, a vedia, že je potrebné niečo s nimi robiť. Zároveň je pochopiteľné, že mnohí si ich nechajú doma, lebo pre nich predstavujú veľkú hodnotu a tradujú sa v ich rodinách. Takých ľudí je však stále málo, pretože vo väčšine prípadov staré fotografie nachádzame na povalách domov či v antikvariátoch.

Prekvapuje vás to?

Áno, veľmi. Sú prípady, keď človek k tomu nemá vzťah – napríklad kúpi si dom a nájde tam staré rodinné albumy. Pre neho to nič neznamená. Pre mňa však je najviac nepochopiteľné, keď o rodinné fotky či dokumenty niekto z rodiny nemá záujem a je ochotný ich dať do antikvariátu, alebo ich vyhodí či spáli v peci. Napríklad vďaka echu od môjho kamaráta Lukáša Rohárika som v antikvariáte objavil krásny rodinný album v zamate s kovovými ozdobami, ktorý pochádza z 19. storočia. Bolo v ňom uložených asi dvesto fotiek najstarších členov rodiny. Celé to bolo vo výbornom stave, má obrovskú cenu, ale niekto sa ich vzdal a album sa ocitol v antikvariáte. Hoci v tom ľudia nevidia hodnotu, mali by uvažovať inak a ponúknuť ich pamäťovej inštitúcii, ktorá vďaka nim dokáže vyrozprávať celé príbehy. Ale toto uvažovanie nám je cudzie a stále sa to iba učíme robiť.

V múzeu pracujete od roku 2011, pričom ste si prešli viacerými pozíciami a prostredie teda dobre poznáte. Ako je v tejto inštitúcii štruktúrovaná fotografia?

Zbierka múzea je rozdelená na čiastkové fondy, ktorých je viacero, a fotografia sa nachádza v nich. Máme fond banskej techniky, umeleckej histórie a tiež fond novších dejín od polovice 19. storočia do súčasnosti, ktorý mám na starosti ja. V každom z týchto fondov sa nachádzajú fotografie, no najviac – niekoľko tisíc kusov – sa nachádza vo fonde, ktorý spravujem ja. Dá sa teda povedať, že s nimi pracujem trochu intenzívnejšie ako ostatní kolegovia. Zároveň v múzeu máme aj samostatný fond sklenených negatívov, kde sa nachádza napríklad dielo Sergeja Protopopova. Bavíme sa však len o malom množstve záberov. Okrem toho máme aj fotoarchív, ktorý obsahuje pozitívy a negatívy, pričom v ňom sa ocitajú aj tie zábery, ktoré ani nemusia byť zbierkou, ako napríklad odfotená karta zbierkového predmetu. Je ešte jedna kategória, a to sú pomocné fondy. Ide o fotografie, ktoré nie sú zaevidované medzi zbierkami, pričom slúžia ako pracovný materiál, ktorý sa možno raz stane zbierkou. Sú to fotky, ktoré sa k nám nejakým spôsobom dostali a nemohli sme ich odmietnuť či vyhodiť, alebo majú nejakú cenu, hoci nie umeleckú, ale skôr dokumentačnú. Máme ich uložené a evidujeme ich len ako pomocný materiál.

Koľko fotografií sa nachádza v múzeu?

Stotisíc je len negatívov. Napríklad u mňa vo fonde je odhadom okolo dva a pol tisíc fotografií. S fotografiou sme však stotožnili aj pohľadnicu, keďže tá často vychádza práve z fotografií. Týka sa to však kolorovaných fotografií a nie litografických tlačí.

Vravíte, že najintenzívnejšie s fotkami pracujete vy. Aké fotografie obsahuje váš fond?

Z hľadiska fotografie často ide o samotné osoby fotografov, ktorí pôsobili v našom meste či v regióne. Z mien možno spomenúť Františka Mareša, ktorý tu mal ateliér, Ľudovíta Kovácsa, ktorý fotil Tomáša Garrigua Masaryka počas jeho návštevy mesta v roku 1923 či dominanty mesta a angažoval sa aj v rozvoji turistického ruchu. Potom máme starších fotografov ako Július Chrien či Alojz Baker, ktorý u nás pôsobil dlho, a preto máme silné zastúpenie jeho diel. V menšej miere sú fotografi ako Weissbach či Rautek, tých už tak veľa nemáme. Zvyšok tvoria tí, ktorí prišli z iných lokalít a časť života prežili v Banskej Štiavnici.

Samostatnou kategóriou sú dokumentárne fotografie, ktoré zaznamenávajú budovanie rôznych objektov, ako napr. výstavbu úzkokoľajnej železničnej trate, tiež miestopisné fotografie s pohľadmi na mesto a krajinu. Pri nich je zaujímavé to, že Banská Štiavnica a okolie sú poznačené banskou činnosťou, je to industriálna krajina, a tieto fotografie zachytávajú zmeny jej reliéfu, pričom tak majú dôležitú dokumentačnú funkciu.

Celkovo máme aj fotografie od bývalých zamestnancov múzea, ktorí však neboli fotografi, ale boli v práci zaškolení na prácu fotografov. Boli to odborní pracovníci, ktorí niečo zdokumentovali a postupne sa stali fotografmi, ako to bolo v prípade Ivana Ladzianskeho, Ivana Herčka a iných. Toto delenie má však muchy, preto je niekedy problém v tom, že fotografie sa nachádzajú tam, kde ich nečakáme.

Ako to myslíte?

Napríklad pri fotografiách, ktoré spadajú do kategórie fajkárskeho remesla, sa nachádzajú aj fotky interiéru fajkárskej dielne či jeho majiteľa, čo už nemá so samotným remeslom veľa spoločného, ale predstavujú dokumentárnu polohu. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že ako múzeum máme vyše stotisíc zbierkových predmetov. Znamená to, že sme pomerne veľké múzeum, ktoré má veľa expozícií, ale odborných kurátorov a pracovníkov veľa nie je. Pokojne by sme mohli povedať, že fotke by sa mohol venovať jeden človek, čo však nie je reálne. Pozitívom však je, že sa aspoň naštartovali procesy k jej lepšiemu postaveniu.

Aké procesy?

Ja osobne sa chystám robiť revíziu zbierkového fondu novšej histórie. Pôjde o stopercentnú fyzickú kontrolu každého predmetu. Stanovil som si, že to spojím s oboznámením sa s fotografiou, ktorá je v múzeu. Rád by som z toho spravil výstup, čo by znamenalo prvý krok k roztriedeniu podľa autorov, žánrov, pričom by som sa chcel zamerať aj na niektorých fotografov a ich fotoateliéry. Pozitívom je, že pred niekoľkými rokmi sme v múzeu presadili, že fotografie sú oddelené v rámci uloženia zbierkových predmetov, keďže potrebujú špecifické podmienky, čo sa týka klímy, teploty a vlhkosti. Aj v súčasnosti máme zvláštny samostatný depozitár na uloženie fotografií. To sa, samozrejme, bavíme o fotkách na papieri, keďže zvlášť sú uložené sklenené negatívy a klasické negatívy. Dúfam, že všetky fotografie sa tam stiahnu.

Znamená to teda, že sa naštartovali procesy k osamostatneniu fotografie?

Nie, je to skôr príležitosťou, aby sa niečo mohlo konkrétne skontrolovať. Samotná revízia stavu, inventarizácia, spísanie, roztriedenie je pomôckou k štúdii, ktorá by mohla podať základnú informáciu o charaktere fotografií, nachádzajúcich sa vo fonde. Priznám sa, že si osobne ani nemyslím, že je dobrá myšlienka, aby sa vytvoril samostatný fond fotografie. To by v rámci súčasnej evidencie predstavovalo veľmi veľa zmien, pričom by sa muselo prepisovať veľa evidenčných zoznamov.

Aký je harmonogram revízie?

Revízia musí byť spravená do konca roka 2023 aj s revíznou správou. Potom budeme vedieť výsledok.

Predpokladáte, že sa po týchto procesoch bude fotografia intenzívnejšie objavovať v ďalších výskumoch?

Myslím, že áno. Stanovil som si plán pozrieť sa na fotky a zaradil som aj publikačný výstup, čiže mohla by z toho byť kniha alebo minimálne správa, článok. Pôjde o seriózny výstup v podobe štúdie, aby sme tak mali lepší prehľad o fotke.

Fotografia bola súčasťou aj veľkého projektu Príbeh značky Pleta. Projekt bol verejnosti prezentovaný v roku 2019, no vznikal už dlhšie, pričom iniciatíva prišla od bývalých zamestnancov podniku. Ako ste sa stali súčasťou projektu?

Pletiari prišli s nápadom urobiť projekt omnoho skôr a v roku 2016 oslovili naše múzeum. Ako kurátor fondu novších dejín a človek, ktorého zaujímajú hospodárske dejiny, som neváhal a dal som sa na to. Zároveň mi pripadalo zaujímavé, že podnik, ktorý mal kedysi veľký význam, nebol dovtedy spracovaný.

Druhý moment bol ten, že za Pletou bol človek, tvorilo ho veľmi veľa ľudí. Ja sám som v minulosti pracoval vo viacerých fabrikách, vďaka čomu som sa díval na to ináč, ako by som v továrni nikdy nerobil. Nepochádzam síce z Banskej Štiavnice a podnik mi ani nebol nikdy blízky, no dlhé roky som žil v industriálnom meste Žiar nad Hronom. Vedel som, že celé mesto sa krúti okolo závodu, čo platilo pre šport, kultúru či zdravotnú starostlivosť. Toto všetko zabezpečil závod, ľudia tým žili. Pre mestá mali závody veľký význam a bol som si preto vedomý, že je dôležité spracovať túto tému.

Ako sa projekt vyvíjal?

V roku 2016 sme mali prvé sedenie s Pletiarmi, kde sme si povedali, čo budeme robiť. Nasledovala počiatočná fáza, v rámci ktorej sme začali dokumentovať priestory bývalého závodu a urobil som prieskum u nás v múzeu, čo ako inštitúcia máme k tejto téme k dispozícii. Hľadali sme v archívoch, v literatúre, dobovej tlači. V roku 2018 sa to výrazne posunulo, keďže mesto sa uchádzalo o projekt Mesto kultúry. Zapojilo sa aj Slovenské banské múzeum, pričom jeden z výstupov mala byť výstava o Plete. Výborné na tom bolo, že vďaka Fondu na podporu umenia bolo zabezpečené financovanie, lebo inak by to asi nevzniklo, keďže múzeum na to nemá peniaze. Potom sa to rozbehlo. Vznikla pracovná skupina. Lukáš Rohárik robil vizuál celého projektu: výstavy aj tlačovín a v rámci nich aj publikácie. A, samozrejme, po celý čas bola dôležitá spolupráca s bývalými zamestnancami.

Ako sa bývalí zamestnanci zapojili do projektu?

Boli veľmi aktívni, neustále boli nápomocní, keď bolo niečo treba vybaviť. Vďaka ním sa napríklad uskutočnil orálno-historický výskum a pomohli nám aj v rámci akvizície. Napríklad najviac predmetov múzeu dala textilná firma Svetro, ktorej spolumajiteľka je pani Ľudmila Blašková, bývalá zamestnankyňa Plety. Ona nám finančne aj manažérsky pomáhala.

Vravíte, že súčasťou projektu boli akvizície. Čo konkrétne múzeum získalo?

Do múzea sa dostalo množstvo textílií, výrobkov a pomerne veľa fotiek z prevádzky, výroby, fotografie strojov, súčiastok, objektov, kultúrno-spoločenských podujatí, modelov. Ukazuje nám to vývoj podniku aj smerovanie tvorby, čo vlastne v závode vznikalo. Drvivá väčšina sú čiernobiele fotky a pochádzajú z obdobia od konca 60. rokov a 70. rokov a prevažne z 80. rokov minulého storočia.

Akú majú tieto fotografie hodnotu pre múzeum?

Tým, že často to boli skeny fotiek či podnikové kroniky, v ktorých boli nalepené staré fotky, ide skôr o pracovný materiál, no pre múzeum má veľký význam z hľadiska výskumu. Veľmi cenné sú však fotografie, ktoré poukazujú na pracovné operácie. Pomerne zaujímavú a dôležitú skupinu tvoria fotografie z kultúrno-spoločenských podujatí organizovaných podnikom. Patria sem večierky s kultúrnym programom, odovzdávanie ocenení zamestnancom, ale aj branné cvičenia, pracovné soboty. Je to zaujímavý materiál z hľadiska dokumentácie činnosti podniku vo viacerých rovinách. Treba však povedať, že z toho kvanta niekoľko tisíc fotiek, negatívov, skenov je veľké množstvo nekvalitných fotiek. Nechcem tým povedať, že sú nepoužiteľné, lebo ak nemáte žiadnu fotografiu, aj nekvalitná je použiteľná. Ako príklad môžem uviesť raritnú fotografiu, ktorá zachytáva odstrel starej budovy bývalej Slovenky na Križovatke, kde sa neskôr po odprataní sutiny začal stavať takzvaný skelet. Slovenka bola asanovaná koncom 80. rokov a pokiaľ viem, existujú len dve fotografie, ktoré síce nemajú vysokú kvalitu, ale sú to raritné fotky, ktoré zobrazujú udalosť a vďaka nim máme viac poznatkov o tejto udalosti.

Súčasťou knihy je aj množstvo portrétov z vizitiek zamestnancov. V knihe uvádzate, že ide o 842 fotografií. Ako ste sa k nim dostali?

Ide o škatuľu, ktorá sa našla pri obhliadke v závode. Objekt totiž vyzeral tak, akoby si tí ľudia mysleli, že sa vrátia. Našli sme tam poháre s nedopitou kávou, na stole boli rozložené papiere. Ostalo tam zariadenie, stroje či výrobky. V dielňach ostalo náradie. Boli tam vzorkovníky a medzi nimi škatuľa s negatívmi preukazových portrétov.

Viete, kto je autorom týchto portrétov?

Podľa rukopisu sa dá predpokladať, že to bol podnikový fotograf Jaroslav Vančo. Nemáme to však potvrdené, aj preto sme v knihe uviedli, že ide o neznámeho autora. Fotenie modelov bolo povinné, aby každý vzorový kus, ktorý vytvorili, bol zdokumentovaný. Bola to masová záležitosť. Musel to teda robiť človek, ktorý na to mal priestor a to musel robiť podnikový fotograf. Sme si teda takmer istí, že ich robil Vančo, ktorý to mal v popise práce.

Zaujalo ma, že na výstave, ktorá bola sprístupnená v lete 2019 v Starom zámku v Banskej Štiavnici, ste z týchto fotografií vytvorili veľkú nástennú koláž. Dali ste najavo, že v rámci projektu zohráva fotografia veľký význam.

Áno. Zámer bol taký, že v miestnosti si mal návštevník pozrieť krátky film, ktorý vznikol v rámci projektu, a keď ľudia vojdú do tohto priestoru, dominantou mali byť práve tieto fotky. Zároveň to bola časť výstavy, kde bývalí zamestnanci trávili najviac času. Zastavovali sa pri stene a hľadali seba aj známych či príbuzných. Spôsobovalo to, že bývalí zamestnanci pritom plakali, videli sme to najmä počas otvorenia výstavy.

Čakali ste to?

Priznám sa, že nie. Bolo však pre nich príjemné si pospomínať, všetko sa im to vynorilo. Potom si sadli na stoličky, ktoré boli z Plety a kedysi ich používali šičky pri výrobe. K tomu sme im pustili film, v ktorom pamätníci rozprávajú o živote v Plete. Bol to taký emočný dojazd, ktorý zakončil vzdelávaciu časť prvej miestnosti, ktorá sa týkala najmä histórie. Projekt sme nazvali Príbeh značky Pleta, čo znamená, že je to príbeh nielen podniku, ale aj tých ľudí. Cez exkurz do histórie, výroby, sortimentov či fotografií modelov sme chceli ukázať, že to boli ľudia, ktorí tento podnik tvorili.

Tento prípad s „emočným dojazdom“, ako ho nazývate, teda len potvrdzuje to, akú schopnosť pôsobiť na ľudí má fotografia.

Samozrejme. A stačilo k tomu málo. Spravili sme len to, že zo škatule sme vybrali za hrsť fólií, tie sme zoskenovali, uložili určitým spôsobom a zrazu sa na fotografie dívame úplne ináč. Paradoxom však je to, ako je možné, že dokážeme nechať celú škatuľu spomienok zapadnúť a sme k nej ľahostajní. Ja sám som si neodpustil a spýtal sa ľudí v Plete, niekdajších lídrov, ako je možné, prečo už dávno tú škatuľu neodniesli k nám do múzea, kde by sa to zachovalo. Nemyslím tým dobu, keď podnik končil, vtedy síce mali iné starosti, ale neskôr predsa bolo x príležitostí tak urobiť. A takisto aj skôr. Napríklad v 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď podnik prosperoval, mal peniaze a mohol teda urobiť podnikové múzeum, kde by putovali mnohé veci, ktoré sa dnes snažíme zachovať. Prečo sa tak nestalo? To je podľa mňa zásadná otázka a neustále sa k nej vraciam. Prečo to nerobíme?

Čím si to vysvetľujete?

Je to podľa mňa preto, že je nám to skrátka jedno a žijeme radšej len prítomnosťou. Nevieme vyhodnotiť, že to môže byť raz pre naše dejiny a poznanie zaujímavé. Je to znakom a zrkadlom našej kultúrnej ne/vyspelosti. Za projekt sme aj dostali cenu od časopisu Pamiatky a múzeá, čím nás ocenili za akvizíciu, a teda že sme dokázali vytvoriť takú zbierku. Ale myslím si, že popri akvizícii k tomu prispelo aj to, že organizátori si uvedomovali, že sme pracovali s uvažovaním ľudí.

Ako to myslíte?

Úlohou múzeí nie je len mať vitríny a expozície a prezentovať ich ľuďom. Povinnosťou je klásť otázky. Zatiaľ čo galérie sa pýtajú, prečo je to tak, v múzeách sú otázky iného charakteru – načo to bolo a ako sa to používalo. S tým súvisí aj konštatovanie, že ak niečo nemáme, tak ako je to možné. Napríklad v rámci akvizície fotografií z bývalého podniku Pleta by sme si mohli položiť otázku, ako by dopadla, keby sa k nám tie fotografie nedostali. Škatuľu celé roky nikto neopatroval, priestory boli postupne vypratávané a zároveň tam zatekalo. Fotky by teda boli buď vyhodené, alebo zničené.

Prečo podľa Vás má naša spoločnosť takýto prístup k minulosti?

Myslím si, že ľudí zaujíma súčasnosť a budúcnosť. Zrejme si väčšina ľudí neuvedomuje do hĺbky, že aj oni sa na tom podieľajú, že raz tú budúcnosť budeme musieť z niečo skúmať, budovať ju, zisťovať, ako to bolo. Jasné, že každý chápe, že v múzeu sú staré veci a navštevujeme ho preto, aby sme sa dozvedeli, ako to bolo. Ale mnohí z nás majú šancu uvažovať aj o tom, aby sa veci dostali do správnych rúk, do inštitúcií, kam patria. Myslím si, že toto neberieme vážne, podceňujeme to. Tak je nastavená spoločnosť, ktorá žije pre prítomnosť a hlavne budúcnosť, a toto už nie je dôležité, a preto sa to dáva bokom. Samozrejme, netreba to paušalizovať, nájdu sa u nás aj uvedomelí ľudia.

V úvode ste spomínali dary múzeu od ľudí. Okrem knihy Príbeh značky Pleta (2022) ste sa nedávno spolupodieľali na knihe Kosmopol. Ako sa tvorí imaginárium (2022), v rámci ktorej sa múzeu podobným spôsobom podarilo získať fotografie do zbierok. Ako z pozície historika vnímate takéto nálezy?

Myslím si, že fotografia je dôležitou súčasťou poznania minulosti a je aj dôležitý prvok a súčasť zbierkového fondu. Ja ako človek, ktorý sa venuje novším dejinám, fotky vnímam ako výborný dokumentačný prostriedok. Dá sa pomocou nej pochopiť história, lokálne dejiny. Či už ide o stavebný vývoj mesta, alebo o politické a kultúrne dejiny. Veľa fotiek máme z návštev politických lídrov či ľudí z kultúrneho prostredia. Je preto zaujímavá otázka, aké všetky návštevy či podujatia sa konali a ktoré z nich boli zdokumentované.

Takisto je zaujímavá otázka, ktoré z nich sa fotografovali a ktoré nie a prečo.

Áno, presne tak. Fotka má práve tú úžasnú schopnosť, že dokáže zaujať a otvoriť dvere do témy. Dívate sa na ňu a zakaždým vám niečo napadá, niekam vás to vedie, otvára vám to otázky. Priznám sa, že aj preto rád pracujem s fotkami, ktoré ešte nikde neboli uverejnené a nie sú zaťažené interpretáciami. Myslím si, že práve toto sa v knihe o Kosmopole podarilo. Čitateľ sa dostane k záberom, ktoré takmer určite doposiaľ nevidel, a tie ho môžu tak zaujať, že sa začne viac zaujímať o históriu. Myslím si, že je to jedna z ciest, vďaka ktorej si ako spoločnosť môžeme našu minulosť začať viac vážiť.