Dávid Gabera

Začať pracovať na vlastných projektoch bol jeho dlhoročný sen. Spočiatku by sa chcel sústrediť na prácu s fotografiou, no časom plánuje skúsiť aj maľbu a sochu a napokon prejsť od menej plošných projektov k objektovým inštaláciám. „Nechávam to otvorené,“ hovorí.

Tibor Czitó je na košickej scéne známy predovšetkým fotografovaním kultúrneho diania či reportov z výstav a koncertov, no pre množstvo povinností a nedostatok času dlho odkladal prácu na autorských projektoch.

To sa nedávno zmenilo. Dôležitým impulzom pre neho bolo absolvovanie štúdia fotografie na Fakulte umení v Košiciach, kde v rámci diplomovej práce vytvoril na tému smrti sériu inscenovaných fotografií, ktoré sú zároveň záznamom jeho vlastných performancií.

„Doteraz som sa sústreďoval len na zaznamenávanie reality, no vedel som, že potrebujem zmeniť prístup. Nikdy som však nebol nastavený tak, že by som robil performancie naživo pred publikom. Chcel som si skôr jednotlivé situácie sám prežiť, aby sa k nim divák neskôr dostal cez fotografie. Nechávam na neho, aby si nad tým kládol otázky,“ hovorí Tibor Czitó, ktorý má v košickej Tabačka Gallery svoju prvú samostatnú výstavu.

Dialóg s umelcom

Otázky, ktoré si Tibor Czitó v diplomovej práci Memoria (2022) kladie, sa týkajú osobnej pominuteľnosti mysle, teda toho, aké faktory ovplyvňujú stratu pamäti a koľko ich môže byť.

Séria napríklad obsahuje fotografie s horiacou sviečkou, pálením diáru, či postavou, ktorá kráča po tráve v akomsi neuzavretom kruhu, ale súčasťou je aj záber rodinnej hrobky a jej vnútra, kde autor doniesol sviečky, spolu s ďalšími fotografiami zo série.

„Jednotlivé fotky pojednávajú o tom, ako zabúdame na jednotlivé veci. Či už sa to týka vlastných spomienok alebo kolektívnej straty pamäte. Sú totiž niektoré udalosti, na ktoré by každý chcel, či už jednotlivci alebo národy, zabudnúť,“ hovorí Tibor Czitó.

Autor sa síce vo fotografiách vracia k osobným zážitkom a konkrétnym situáciám, ale cez inscenované prostredia, v ktorých sa v istých prípadoch sám ocitá. Sústreďuje pozornosť na to, aby podali všeobecnú výpoveď: pracuje v nich so symbolmi a odkazmi, pomocou ktorých hovorí o plynutí času, potláčaní spomienok.

„Snažil som sa prostredníctvom inscenovanej fotografie preniesť do vlastných spomienok, vteliť sa do nich. Preto som sa namiesto klasickej dokumentácie a záznamu zameral na performance, ktoré som potom zachytil. K ľuďom sa tak dostane časť z toho. Nevedia, čo sa tam udialo alebo nad čím som premýšľal. Vidia len scénu, ktorá na niečo odkazuje, a ku ktorej sa snažia preniknúť,“ hovorí Tibor Czitó.

Dôležité pre neho bolo, aby bol divák namiesto konkrétnych situácii, odohrávajúcich sa v určitom čase a priestore, konfrontovaný s ideou umeleckého diela: aby si sám vo svojej mysli všetko rekonštruoval a súčasne sa tak poddával dielu; nadväzoval s umelcom telesný a vizuálny dialóg.

Bez začiatku a konca

Séria Memoria je zaujímavá prienikom autora a diváka, ktorý sa podvedome stáva súčasťou diela. Tento motív je prítomný aj v autorovej prvej samostatnej výstave I Tried to Remember the Past But the Memories Kept Drifting Away (2022), ktorá práve prebieha v Tabačka Gallery.

Témou výstavy je opäť pamäť, no na rozdiel od inscenovaných fotografií tu Tibor Czitó pracuje s vizuálnym materiálom, ktorý je súčasťou jeho osobného archívu. „Venujem sa projektom, v ktorých sústredene pracujem s určitými témami, no potom fotím veci, ktoré sú vizuálne obohacujúce a pre mňa majú výpovednú hodnotu,“ hovorí autor.

V priestore galérie je návštevník konfrontovaný s fotografiami, ktoré vytvoril pred dvadsiatimi či dvoma rokmi, no sú tam aj veci z posledných mesiacov a dní. Vidieť medzi nimi napríklad záber na auto, postavy, vodnú hladinu, pohľad z okna auta na upršanú krajinu a mnohé iné každodenné situácie.

„Tieto zábery nemusia niekomu inému dávať zmysel, no sú pre mňa dôležité, lebo sú súčasťou môjho života. Tých fotiek však stále pribúda a mám pocit, že tento môj archív už ani nedokážem uzatvoriť. Akýkoľvek iný projekt, ktorému som sa doteraz venoval, mal začiatok a koniec, ale tu to tak nie je,“ hovorí Tibor Czitó, ktorý takmer všetky fotografie - s výnimkou autoportrétu – postprodukčne rozmazal.

Neschopnosť či nemožnosť preniknúť do jednotlivých fotografií, do autorovho súkromia, jeho uvažovania, nútia divákov sústrediť pozornosť na samotné obrazy, vizualitu fotografií – dávať si dohromady jednotlivé motívy, dodatočne k nim priraďovať zmysel, prípadne ich spájať s vlastnými zážitkami.

Medzi fotografiami a divákom tak vzniká akýsi nový vzťah, línia, puto, ktoré je založené na výmene a nie na pasívnom prijímaní fotografií. „Keď ľudia nevedia kontext, to, čo ich obohacuje, je len prezentovaná forma a vizualita fotiek. Hoci je to celé primárne o strate pamäti, nechávam na diváka, ako si to vysvetlí. Nechcem im vnucovať moje myšlienky,“ vraví Tibor Czitó.

Smrť autora?

Výstava tak môže ponúkať nekonečne veľa interpretácií, čo zhmotňuje aj jej inštalácia. Jej súčasťou je totiž nadmerné množstvo fotiek roztrúsených po stenách, ktoré sa tiahnu po celom obvode galérie a udržujú tak líniu pohybu diváka.

Kurátori – Dominika Moravčíková a Samuel Velebný – projekt napríklad interpretujú v kontexte nadbytočnosti ukladania fotiek a videí, hovoria o zapĺňaní analógových a digitálnych fotoaparátov a iných médií, o cloudových úložiskách. Či už však výstava hovorí o zahlcovaní sveta prebytočnými informáciami alebo návštevníkom evokuje vlastné spomienky, podstatné je, že poukazuje na jedno. Že umelecký projekt obsahuje množstvo interpretácií, ktoré závisia od role aktívneho diváka.

Aj sám autor sa odvoláva na pojem „smrť autora“, s ktorým ešte v šesťdesiatych rokoch prišiel Roland Barthes. Francúzsky mysliteľ tvrdí, že dielo nie je závislé od interpretácie jeho autora, ale naopak, stáva sa samostatnou zložkou, žije si vlastným životom, je súčasťou širšieho kontextu, má spoločenskú rolu – vzniká, až keď je čítané.

Práve v takomto kontexte treba vnímať aj tvorbu Tibora Czitóa. Či už ide o sériu inscenovaných fotografií, ktoré vznikli na základe jeho performancií, alebo fotografie z osobného archívu, zakaždým v nich ide o vzťah medzi danou udalosťou – médiom fotografie – a divákom.

A hoci je Tibor Czitó v autorskej tvorbe len v začiatkoch, napokon správne ukazuje, že fotografia nie je čistým, transparentným médiom, akýmsi jednostranným, domnelým odtlačkom reality, ale naopak, že sprostredkuje záznam, s ktorým je divák v interakcii. Divák, poučený svojou minulosťou, tým, čo prežil, čítal, alebo odkiaľ prišiel, totiž dielo dodatočne individuálne „dešifruje“, dáva mu nový, plnohodnotný význam.