Dávid Gabera

Keď vypukla pandémia, umelkyňa Cheila Barreto patrila k tej časti spoločnosti, ktorej sa situácia dotkla viacnásobne. Dovtedy zvykla tráviť čas doma na košickom sídlisku, kde žije s mamou, no pravidelne navštevovala aj pôsobisko jej biologického otca v Mozambiku, kam sa však v čase pandémie dalo cestovať len s problémami.

Obdobie uplynulých mesiacov sa preto rozhodla využiť na tvorbu, v ktorej si obe miesta aspoň symbolicky pripomenula. Platí to aj pre inštaláciu Domovy, v ktorej projektovala obrazy, aké sa jej naskytnú pri pohľade z panelákového okna a záhrady domu v meste Maputo. Medzi ne ešte umiestnila textilnú taburetku a vedľa obojstrannú deku s vlastnoručne vyšitou mapu.

„Každá strana deky je venovaná miestu, ktoré je mojím domovom. Keďže som mulatka s africko-slovenským pôvodom, cítim, že mám domovy minimálne dva,“ vraví Cheila Barreto.

Jej komorné dielo, ktoré hovorí o túžbe preklenúť vzdialenosti, je súčasťou medzinárodnej prehliadky súčasnej fotografie OFF Bratislava prebiehajúcej v bývalom obchodnom dome Dunaj. Témou podujatia sú hranice, ktoré, ako ukazuje výstava, nemajú len fyzickú podobu, ale hovoria aj o identite, či poukazujú na transformáciu spoločnosti.

Emočné geografie

Cheila Barreto je po vietnamskej Slovenke Kvet Nguyen ďalšou autorkou so zmiešaným pôvodom, ktorá sa predstavila na festivale OFF Bratislava. „Som skutočne potešená, že Slovensko má konečne generáciu vietnamských Sloveniek alebo afrických Sloveniek, čo odráža skutočnosť, že naša krajina je zvyšku sveta otvorená viac, než to bolo pred niekoľkými desaťročiami,“ hovorí Zuzana Lapitková, jedna z organizátoriek festivalu.

Festival každoročne vypisuje ústrednú tému, ktorá reflektuje dianie v spoločnosti. Trinásty ročník, pod názvom Kdesi inde sa týka otázky hraníc, pričom slovami organizátorov hovorí o sile, ktorá núti ľudí sťahovať sa a migrovať, prípadne napovedá o ich predstave domova a cudziny.

„Predstava domova je výsostne subjektívna záležitosť. Tam, kde jedni našli svoje zázemie a útočisko, si iní nedokážu predstaviť život. Napriek tomu každý je schopný rozpoznať ten pocit, keď svoj domov nájde,“ uvádzajú organizátori.

Nad domovom uvažuje aj ďalšia slovenská fotografka Lenka L. Lukačovičová. V súbore veľkoformátových fotografií s názvom Lonely planet Trnávka zachytáva bratislavskú okrajovú štvrť Trnávka – štvrť, kde autorka sama žije, a preto ju na snímkach nezaznamenáva ako exotickú perifériu, ale ako miesto vlastnej každodennosti.

Tému domova rozoberá aj portugalsko-americký fotograf Hugo Teixeira. V projekte Horúce dni v poraste Chaparralu, za ktorý autor na festivale získal cenu za progresívne a invenčné dielo LEE Award, sprítomňuje formou koláže dve krajiny – porasty Chaparralov v Kalifornii a portugalskú hospodársku krajinu nazývanú Montado.

Teixeira vysvetľuje, že obrazy si vybral ako reprezentácie oboch domov a identít, pričom nejednoznačnosť, či – jeho slovami – „komplikovanú emočnú geografiu“, sa rozhodol umocniť prostredníctvom nad sebou skonštruovaných sôch. „Hoci sa cítim aj ako Portugalec, aj ako Američan, ako je to u každého, kto emigroval v detstve, moja sebaidentifikácia variuje,“ vraví Hugo Teixiera.

Svet v pohybe

Na tohtoročnej prehliadke sa vystavené projekty netýkajú len osobných otázok ohľadom identity, ale otvárajú aj otázku hraníc v perspektíve masovej migrácie a slobody pohybu a pobytu.

Všeobecne sa nad migráciou zamýšľa nemecký autor Michael Danner. Prostredníctvom 22-minútovej projekcie Migrácia ako avantgarda ukazuje pohľady na miesta, ktoré migrujúce osoby po príchode do hostiteľskej krajiny často navštívia ako prvé – colnica, čakáreň, nocľaháreň či jedáleň.

Jeho odosobnené zábery bez náznakov emócií, ktoré sa vymykajú tým, s akými sa bežne stretávame v médiách, vytvárajú napätie medzi naším strachom a nádejou a vedú diváka k otázkam histórie a identity migrácie. „Migrácia je predovšetkým od 90. rokov vnímaná negatívne, či už pre vojnové konflikty alebo prírodné katastrofy. Pre mňa však ide o niečo pozitívne. Migrácia znamená, že ľudia robia rozhodnutia za svoj vlastný život, a teda že si vybrali aktívne riešenie situácie, v ktorej sa ocitli,“ hovorí Michael Danner.

Nepriamy pohľad na tému utečeneckej krízy sprostredkúva Talian Eugenio Grosso. V rámci projektu Papiere v jednej z výstavných kójí vysypal na podlahu slamu a pohádzal výstrižky dokumentov či pasových fotiek. Grosso, ktorý tieto dokumenty ponachádzal v Gevgeliji, v severo-macedónskom mestečku na hranici s Gréckom, konkrétne na mieste blízko utečeneckého tábora, prácou tematizuje hodnotu dokumentov. „Tento súbor je zbierkou všetkých týchto „papierov“: dočasných dokumentov, pasových fotiek, žiadostí o azyl, odhodených v krajine nikoho, v priestore medzi hranicami, keď už dokumenty stratili svoju hodnotu,“ vysvetľuje autor.

K otázke masívneho pohybu spoločenstiev sa vyjadrujú aj ďalší autori. Napríklad Nemka Birte Kaufmann v sérii fotografií Kočovníci približuje nomádsky spôsob života jednej írskej menšiny a česká umelecká dvojica Hana Connor a Filip Jandourek poukazuje na otázku znečistenia a následné problémy životného prostredia a jeho vplyvu na migráciu v Bangladéši.

V sérii portrétov Čierne slzy Connor a Jandourek fotili ľudí v Dháke, ktorí museli svoje domovy opustiť v dôsledku klimatickej krízy a končia v slumoch, kde sa dennodenne boria s prežitím.

Fotografie, ktoré otvárajú myseľ

Organizátori festivalu sa okrem fotografov z Európy a krajín V4 tento rok prirodzene rozhodli upriamiť pozornosť aj na umelcov z Ukrajiny.

Medzi vystavujúcimi dostal priestor Igor Ishchuk, ktorý dokumentuje komunitu obyvateľov žijúcich na mieste niekdajšej dediny uprostred výškových budov kyjevského sídliska Pozniaky či dlhoročné ukrajinské umelecké duo Synchrodogs, ktoré v súčasnosti pôsobí v New Yorku. Dvojica Roman Noven a Tania Shcheglova v súbore inscenovaných fotiek vytvárajú intervencie do prírody, v rámci čoho poukazujú na miesta, ktoré by podľa nich mali byť chránené. Projekt, ktorý vznikol už dávnejšie, v kontexte hromadného použitia rôznych foriem zbraní tak získava nový význam.

Téme ruskej vojny proti Ukrajine je venovaný aj projekt nemeckého autora Ludwiga Nikulského Ďalší slnečný deň. Poľsko na hraniciach s Ukrajinou, marec 2022. Nikulski sa počas prvých dňí vojny pohyboval na poľsko-ukrajinskej hranici, kde sa zhováral s majiteľmi hotelov, s colníkmi, dobrovoľníkmi či pracovníkmi v supermarkete a počas toho vytváral aj dokument. Fotografuje v ňom miesta, ktoré vojna zdanlivo míňa, kde svet ešte stále môže mať svoj poriadok, no predsa ho nemá.

Podobne v prvých dňoch vojny vytvárala svoj projekt aj česká fotografka Bet Orten Kráľovné Ukrajiny. V ňom portrétovala Ukrajinky, ktoré pred vojnou odišli žiť do Českej republiky, kde pracujú ako upratovačky. V pozadí žien sa nachádzajú fotografie miest, z ktorých jednotlivé ženy pochádzajú a kde ich rodiny žijú, pričom tieto snímky vznikli v spolupráci s ukrajinskými fotografmi z komunity NFT.

Orten sa portrétované ženy rozhodla znázorniť ako hrdinky, ako statočné ženy, kráľovné, čím reaguje na zmenu situácie s nástupom vojny – kým ženy predtým niesli ťarchu toho, že peniazmi, ktoré posielali domov, museli uživiť svoje rodiny, teraz sú konfrontované s tým, že ich synovia sa ocitli vo vojne a dcéry s malými deťmi zasa utekajú z krajiny. „Tieto ženy sú z Ukrajiny. Volám ich kráľovné a ako kráľovné som ich portrétovala. Tak, ako ich vidím ja,“ vraví Orten, ktorej projekt je zároveň najsilnejším momentom tohtoročného festivalu.

Festival OFF Bratislava už tradične otvára umeleckú diskusiu na súčasné témy a aj tento rok priniesol to, čo sa od neho očakávalo – kvalitnú zmes rôznorodých pohľadov, názorov a hlasov. Podujatie však naberá na význame o to viac, že predstavuje priestor otvoreného myslenia, ktoré smeruje ku kritike a odstupu, čím sa tak nachádza v priamej opozícii voči zdanlivo pevnému a samozrejmému "prirodzenému poriadku". To je presadzované v čoraz väčšej časti spoločenského a politického spektra, a je preto dobré, že existujú aj miesta, ktoré to vyvracajú.

OFF Academy