Laco Maďar

Laco Maďar (1974) vyštudoval odbor automatizované systémy riadenia na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave (1999). Fotografii sa venuje od narodenia svojho prvého syna (2001). Na prelome rokov 2005/2006 začal okrem fotenia rodiny systematicky pracovať na ucelených témach, cykloch a esejách. Je fotografickým samoukom, inšpirovaným predovšetkým fotografmi agentúry Magnum z 80. – 90. rokov minulého storočia. Zaujímajú ho sociálne témy, ktoré spracováva vo svojich dlhodobých dokumentárnych projektoch. Jeho dlhoročným mentorom je dokumentárny fotograf Matúš Zajac. Spoločne v roku 2009 spoluzakladali občianske združenie dokumentárnych fotografov PHOS Photos (Photography of Society – Fotografia očami spoločnosti). Vystavoval v rôznych kútoch Slovenska i Česka.

V máji 2023 v Rimavskej Sobote, vo svojom rodnom meste, prvýkrát prezentoval svoju tvorbu v ucelenej koncepcii v rámci svojej autorskej výstavy s názvom Intímny priestor. Výstava pozostávala z výberu fotografií z jeho štyroch dlhodobých cyklov: Oil And Gas/Offshore Workers (2011 – 2017) – fotografickej eseje, ktorá vznikala počas siedmich rokov, keď fotografoval robotníkov na ropných plošinách v Nigérii; From Naija With Love (2011 – 2017), v ktorej opisuje krásu a sexualitu africkej ženy; HoPe – Homeless People (2010 – 2011) – série dokumentujúca ľudí a prostredie Nocľahárne sv. Vincenta de Paul v Bratislave; a Artritídy (2007 – 2012) – cyklu fotografií, ktorý je zároveň osobnou spoveďou autora a jeho mladej ženy, ktorú po narodení dieťaťa zasiahla reumatoidná artritída.

Podľa vlastných slov berieš fotografovanie ako koníček. Čo ťa motivuje brať do rúk fotoaparát, dokumentovať, zaznamenávať, skúmať a objavovať?

Už dlhšie to nie je koníček. Fotím v prvom rade sám pre seba. Potreba tvoriť je v mojom vnútri. Kreslím priemerne. Fotografia sa ma dotkla už v detstve. Otec veľa fotil, vyvolával, zväčšoval. Pritom počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Tmavá komora ma vždy fascinovala svojou inverziou obrazu pod zväčšovákom a následne pozitívnym obrazom, objavujúcim sa na papieri vo vývojke. Postupne ma otec zasvätil do tajov výroby fotografie. Začal som mu pomáhať s vyvolávaním fotiek. Dostal som od neho prvý jednoduchý fotoaparát. Niečo som nafotil, ale fotenie ma veľmi nechytilo. V tom čase som preferoval šport. Až neskôr, keď som sa upokojil, fotografia sa opäť začala vynárať v mojej mysli. Bol to akýsi tvorivý proces zaznamenávania sveta okolo mňa. Postupne to prirodzene vyústilo do lásky k fotografii. V hlave mi vírili obrazy, podobne ako tóny a melódie muzikantovi. Mám rád hudbu a jeden z prvých žánrov fotografie, ktorý ma chytil za srdce, boli fotografie jazzových muzikantov. Tieto dve lásky sa u mňa preťali v jednom bode, v srdci. Otec mi dal jeho Praktiku VLC3, Pentacon Six TL a objektívy. Vykročil som na fotografickú cestu a odvtedy behám po svete s očami dokorán otvorenými a dokumentujem svet okolo mňa.

Fotografia je priestorom na reorganizáciu našich myšlienok o realite a našom mieste vo svete. Ako vnímaš svoju realitu a aké je tvoje miesto v nej?

Realita je pre mňa priestor, v ktorom ustavične kmitajú atómy. Čím je teplejšie, tým kmitajú viac. Majú viac energie, navzájom na seba pôsobia a odovzdávajú energiu ďalej. Ak zaostríme objektív smerom dovnútra, zistíme, ako je všetko v ustavičnom pohybe. Všetko ustavične vibruje, kmitá, vrátane nás. Sme klbko kmitajúcich atómov v časopriestore rútiacom sa naprieč vesmírom. Uprednostňujem realitu okolo rovníka, kde je teplejšie. Atómy tam kmitajú rýchlejšie, majú viac energie, a tak sa tam deje podstatne viac. Ľudia okolo rovníka majú tiež viac energie, fantasticky hrajú na hudobných nástrojoch a krásne tancujú. Takú realitu mám najradšej.

Ktoré témy sú pre teba dôležité? Ako ich nachádzaš a ako pristupuješ k ich spracovaniu?

Téma človeka. Prirodzene mám rád ľudí a zaujímam sa o nich. Čo človek, to príbeh. Niektorý je zaujímavejší a hodný zaznamenania. Treba si vybrať príbeh či tému, podrobiť ju kritike, zvážiť, či stojí za to ju zaznamenať, a hlavne či ju dokážem zaznamenať. Veľká téma vyžaduje vyzretého fotografa a človeka. Napríklad vojna je vždy veľkou ľudskou tragédiou. Súčasná vojna u našich susedov na Ukrajine posmelila viacerých našich fotografov ju nafotiť, no zatiaľ som odtiaľ nevidel ani jednu „veľkú fotku“. Dôvodov môže byť viac. Nie sú to vojnoví fotografi, vojna je cenzurovaná na oboch stranách, nedostanú sa na bojisko a fotiť môžu len to, čo im je povolené. Bola tam jedna téma, ktorú som čakal, že by ju mohli uchopiť – ľudia ukrývajúci sa v metre a v krytoch. Niečo nafotili, ale veľmi popisne, bez príbehu, bez emócií. Vojna je veľmi náročná a komplexná téma. Ja si vyberám témy z môjho okolia, ktorým rozumiem a môžem sa im venovať dlhodobo. Chvíľu mi trvá, kým sa rozfotím a úplne sa ponorím do témy. Vtedy sa dostanem do akéhosi tranzu, splyniem s prostredím, a začnú vznikať fotografie, rodí sa príbeh. Celé sa to začne kryštalizovať, utriasať. Častokrát sa môj pôvodný zámer zmení. Napríklad esej HoPe (Homeless People) som chcel nafotiť v nízkoprahovej nocľahárni DePaul cez jednotlivcov v priestore s dejom v pozadí. Mal som v hlave víziu dynamických vrstvených obrazov. Hlavný dej, či hlavná osoba sa mala prelínať s ďalšími osobami v priestore na pozadí. Bola to naivná predstava neskúseného fotografa. Po príchode na miesto som zistil, že väčšina ľudí sa nielenže nechce fotiť, ale nechce byť ani na záberoch v druhom, či treťom pláne. Do priestoru sa tam vôbec nedalo fotiť. Mali veľmi zlú skúsenosť s fotografmi z novín a časopisov, ktorí ich zneužili a nafotili aj napriek vyslovenej žiadosti o nefotenie. Uvediem príklad. Pán, ktorý sa stal bezdomovcom a snažil sa to zmeniť, prišiel z východného Slovenska do Bratislavy a chcel začať nový život. Zamestnal sa, riadne chodil do práce. Nepil, nefetoval, nehral hazard. Nocľaháreň mu poskytla možnosť prespávania, kým si bude môcť dovoliť vyšší štandard bývania. Vyslovene povedal, že si nepraje byť fotený. Napriek tomu bol nafotený a našiel sa v reportáži o nocľahárni DePaul. Povedal mi: „Ja sa hanbím za svoj stav a snažím sa ho zmeniť. V robote nevedeli, kde bývam, čo mám za sebou. Ten časopis tam všetci čítajú a všetci ma tam videli odfoteného. Strašne sa pred nimi hanbím, je mi to veľmi nepríjemné, neviem, čo mám robiť. Mám si hľadať ďalšiu prácu?“ Už tak mal dosť svojich problémov a naložili mu ďalšie. Nebudem menovať, o ktorý týždenník či fotografku išlo. Tento antihumanizmus v žurnalistike zničil jeho dôveru, ako aj dôveru ostatných k ľudom s fotoaparátmi. Postavil tam neskutočne vysoký ostnatý múr. Východisko som nakoniec našiel v portréte jednotlivcov, ktorí sú nosným prvkom tejto eseje.

Tvoje fotografie sú výrazne expresívne, s výtvarným podtónom. Prečo nezostávaš len pri „reálnom“ zobrazovaní?

Moje fotografie boli spočiatku reálne, no postupne so schopnosťami vnímania a zobrazovania fotografie ma prestalo reálne zobrazovanie sveta napĺňať. Tým nechcem povedať, že sa mu vyhýbam. Keď cítim, že treba byť priamy, tak to tam dám priamo, hoci vždy sa snažím o výtvarné podanie obrazu. Expresívnejšie výtvarné poňatie ide ruka v ruke s tým, ako žijem, kým a čím som obklopený. Čo čítam, počúvam, pozerám. Veľký vplyv na mňa malo objavenie japonskej a severskej fotografie pred cca 12 rokmi. Expresivita Kitajimu a psychologickosť Petersena sú pre mňa vrcholom dokumentárnej fotografie. Plus som si zamiloval abstrakciu po prečítaní rozhovoru s Miroslavom Cipárom, po ktorom nasledovali dlhé debaty u neho v ateliéri. Veľmi mi chýba tento skvelý človek a výtvarník.

Ako vytváraš svoje fotografie? Ako ich cítiš? Vytváraš ich cez svoje podvedomie? Na základe nejakej svojej skúsenosti?

Záleží na tom, čo fotím. Vo všeobecnosti nezasahujem do deja a neinscenujem. Pri portréte áno, ale vychádzam zo svojich vedomostí o portrétovanej osobe. Projekty plánujem dopredu, premýšľam nad tým, ako ich chcem uchopiť. Oboznámim sa s problematikou a prostredím. V teréne tomu dávam priebeh a snažím sa byť dokumentujúcim pozorovateľom. Ide mi o autenticitu, naturálnosť, prirodzenosť a pravdivosť. Predstavy, ktoré som mal doma, sú veľakrát iné a realita je nakoniec vždy lepšia, ako som si ich vysníval. Na objasnenie sa vrátim k projektu HoPe. Chcel som nafotiť ľudí, ako sa po celom dni vracajú do nocľahárne. Jedna partia, ktorá popíjala, ma nechala fotiť. Rozfocoval som ich a stále to nebolo ono. Boli príjemne naladení. Slnko bolo nízke, atmosféra ako na pobreží oceánu, v ruke rum, z veľkého repráku zo 70. rokov minulého storočia sa šírila salsa. Ona staršia a on dosť nadržaný ju bozkával na krk a osahával. Bolo to akési nejasné, ten príbeh bol naivný. Chalan nevedel,ako na tú ženu. A ja som nevedel spraviť fotku. Fotil som a stále som nemal fotku. Až kým neprišli do nocľahárne a nezaregistrovali sa. Pobrežie oceánu sa zmenilo na perifériu Bratislavy. Prostredie nás vrátilo do drsnej reality. Ich príbehy nadobudli opäť ťažké kontúry. Mladík akoby zneistel. Zrazu žena rázne pritlačila mladíka ku stene a dala mu najavo, že chce sex. Zbehlo sa to v krátkom okamihu a ja som stlačil spúšť. Skúsená žena ovládla situáciu. Nádherný okamih. Nemám rád inscenovanie v sociálnom dokumente. Je to pasca na diváka.

Fotografia má obrovský potenciál rozširovať okruh vedomostí. Sme prepojení globálne a musíme o sebe vedieť. Fotografia nám túto možnosť dáva. Čo je dôvodom/príčinou toho, že u teba prevládajú témy mimo Slovenska? Aké vedomosti získavaš pri fotografovaní? Aké vedomosti chceš svojou fotografiou odovzdať ďalej?

Som pracovne rozcestovaný a pracujem na projektoch, ktoré trvajú rok a dlhšie. Kde pracujem, tam žijem. Som spoločensky aktívny a rád spoznávam ľudí a rôzne kultúry. Zaujímam sa o život v danej krajine, ako ľudia žijú a popritom ich fotografujem. Vždy si nájdem tému. Tým, že tam žijem, a dlhodobo fotím, mám výhodu oproti žurnalistom, ktorí prídu do cudzieho priestoru nafotiť udalosť a krátko na to odídu. Ja fotím vnútro. Je mojou výhodou, že tam strávim dostatočne veľa času. Dostanem sa blízko k ľuďom, žijem s nimi a fotím ich. Popritom spoznávam komunitu, kultúru, ľudí. Cez tieto iné kultúry si uvedomujem, odkiaľ pochádzam a aké môže byť skreslené naše vnímanie sveta a videnie jeho problémov. Je veľmi zaujímavé, ale aj náročné žiť v úplne inej kultúre. V minulosti som napríklad pracoval na ropných plošinách v subsaharskej Afrike, povolili mi tam fotiť. Projekt som postavil na jednotlivých pracovníkoch, ktorí prídu na plošinu na 14 až 28 dní. Robia každý deň 12 hodín. Spia spolu v kajutách po dvoch až štyroch. Túto tému nenafotil zatiaľ nikto, ani fotografi z Magnumu. Ropné spoločnosti si súkromie veľmi strážia. V rámci projektu, ktorý som tam nafotil, odovzdávam svoj pohľad na svet a odhaľujem aj svoje vnútro. Je na divákovi, čo si z toho zoberie. Hlavne nechcem poučovať, ale poukazovať a objasňovať. Nechcem polarizovať, chcem spájať, občas zatriasť človekom. Predovšetkým chcem sebe a ostatným pripomínať, že sme v prvom rade ľudia.

Neverím slovám, verím fotografiám. Čomu veríš/neveríš ty?

Ja verím prírode, vedcom, môjmu otcovi a malým deťom. V prípade fotografie a umenia dôverujem sebe a môjmu úsudku, ktorý, podotýkam, nie je neomylný a je v ustavičnej konfrontácii a vo vývoji! Aj keď sa vo fotografii až tak veľa toho nedeje oproti iným formám umenia. A potom verím ešte zopár ľuďom, s ktorými sa dokážem porozprávať a viesť dialóg o umení. A je veľmi zaujímavé si ich vypočuť. Veci sa v čase menia a vďaka za to – rozvíjame sa. Vo fotografii neverím niečomu, čo volám „neokoncept“. Je to niečo, čo sa v našich končinách veľmi preferuje a ohýba. Koncept vznikol v 60. rokoch minulého storočia. V našich luhoch a hájoch v 20. rokoch 21. storočia sa ním oháňajú fotografi ako s niečím novým. Postaviť objekt pred bielu stenu a prásknuť to na políčko, a potom hlásať, že som umelecký fotograf, je blbosť. Navyše je to nuda a nič za tým nie je. Čo sa dialo v autorovej hlave, keď to vznikalo, ani nechcem vedieť. Nezaujíma ma to. Výsledok je žalostný. V tomto prípade neverím fotkám a ani slovám. Tiež neverím diptychom. Vo väčšine prípadov sú to akísi mrzáci s barličkami. Jedna fotka podopiera druhú. Jednu odoberieš a druhá padne, lebo sama osebe je „naprd“.

Nikdy ti nenapadlo vytvoriť diptych? Ani si sa o to nikdy nepokúsil?

Diptych nie. Krátky príbeh na 2 fotkách áno.

V rámci práce na jednej z mojich fotografických sérií som premýšľala nad pohnútkami, prečo fotím. Uvedomila som si, že mám zlú pamäť a fotografia mi poskytuje vizuálne kontinuum skúsenosti, či existencie. Každá fotka, ktorú urobím, je akýsi záznam v denníku, ktorý som si nikdy nepísala. Problém v mojom prípade však je, že fotografie nijako následne „neupratujem“. Nevytváram si archív. Ako spracovávaš svoje fotografie v rámci časopriestoru ty? Napríklad v prípade 7-ročného cyklu Oil And Gas/Offshore Workers?

Mám v tom strašný bordel. Fotky mám rozhádzané po diskoch. Záverečná selekcia eseje si preto vyžaduje doslovne vyhlásenie „pátrania po nezvestných“ a dôležitých fotkách. Dodnes hľadám dve podstatné políčka pre esej From Naija With Love. Začal som ju fotiť na film, a neviem ich ani za toho čerta nájsť. Dobrá vec na tom celom mojom bordeli je, že ma to núti prejsť celý archív. Stáva sa, že s odstupom času narazím na fotky, ktoré časom dozreli, a pocítim potrebu ich zaradiť do cyklu. Cyklus Oil And Gas je v týchto súvislostiach ešte ten lepší prípad, pretože vznikal v ucelenom období v priebehu siedmich rokov. Horšie to je s From Naija With Love, lebo tam bolo moje fotenie prerušované a súbor vznikal najdlhšie a najkomplikovanejšie. Ešte mám v hlave 2 – 3 fotky, ktoré potrebujem odfotiť, a môžem tento cyklus uzavrieť a možno z neho bude kniha. To by bola pekná bodka za týmto intenzívnym a intímnym fotením v krásnej a vzrušujúcej Afrike!

Keď hovoríš, že máš v hlave 2 – 3 fotky na dokončenie cyklu, s akou istotou vieš povedať, že ich nebudeš potrebovať viac? Kedy je u teba cyklus dokončený?

Zaleží, čo s tou esejou zamýšľam urobiť ďalej. Ak výstavu, tak viem, že budem potrebovať 12+ fotiek, ktoré fungujú, majú rytmus, dynamiku, sú nositeľmi myšlienky a zámeru. Rozumiem im a som s nimi stotožnený. Niekedy treba povedať stop a presunúť sa inam. Na knihu by podľa mňa bolo vhodné mať viac ako 40 dobrých fotiek. Treba si tiež ustriehnuť sviežosť a zabrániť opakovaniu sa. Radšej kniha so 40 fotkami ako 100 fotiek, pri ktorých sa začneš nudiť v prvej tretine. Ideál je cca 60 výborných fotiek. A teraz si povedzme na rovinu, koľko fotografických kníh má viac ako 20 – 25 výborných fotiek? Skúsme sa na to kriticky pozrieť na Slovensku, v Čechách, vo svete. V rýchlosti som na Slovensku napočítal tuším len štyroch fotografov, ktorí to dokázali.

Čo ťa motivuje k tomu, aby si nejakú tému spracovával tak dlho?

Potrebujem sa do témy dostať a byť s výsledkom spokojný. Keďže nie som profesionálny fotograf, tak istú chvíľu trvá, kým sa rozfotím a hlavne zvolím správny prístup, vizuál. Kým sa rozvinie téma. Navyše som asi dosť sebakritický. Nebýval som, ale s poznaním to akosi automaticky prišlo. Nespokojnosť a túžba urobiť dobrú fotku je pre mňa hnacím motorom, chcem robiť veci lepšie a hlbšie. Navyše ak chcem odfotiť vnútro, potrebujem čas. Odfotiť peknú fotku je dnes veľmi jednoduché. Odfotiť silnú fotku, vnútro človeka, je veľmi ťažká disciplína a ani najmodernejšia technika ti v tom nepomôže. Preto je len pár výnimočných fotografov vo svete, ktorí to dokážu.

Ktorí to podľa teba sú?

Sebastião Salgado, James Nachtwey, Anders Petersen, Mary Ellen Mark, Roger Ballen, Arnold Newman, Susan Meiselas, Michael Ackerman, Antonín Kratochvíl, Josef Koudelka a Jindřich Štreit (aj keď tu bojujem s jeho geniálnym inscenovaním v sociálnom dokumente). Z našich to dokázal Martin Martinček v jednom projekte, Tibor Huszár, Andrej Reiser, Matúš Zajac. Pozor, všetci majú obdobia. Majú výnimočné projekty, a potom dobré a aj priemerné projekty. V tých výnimočných fotografiách opakovane dokázali, že patria medzi výnimočných.

Po tak dlhom čase je potrebné urobiť veľký výber. Ako sa pri editácii vysporiadavaš so svetom, s jeho neexistujúcim opisom, s faktom, že svet nezmeníš?

Svet sa mení, postupne ho všetci spoločne meníme. K horšiemu alebo lepšiemu. Samozrejme, jednotlivec nevie zmeniť celý svet, ale verím, že spoločne, tak ako sa dá spoločnými silami niečo pokaziť, dá sa aj veľa napraviť. Len nesmieme rezignovať. V tom mám jasno. Moju prvú esej vo „vizuálnej štylistike” sociálneho dokumentu som začal fotiť, lebo som nevedel, ako ďalej. Ochorela mi žena, ležala 2 roky v posteli. Nevládala sa poriadne hýbať, permanentná bolesť ju pripútala k posteli. Odmietla lekárov, pretože jej nasadili zastaralú liečbu. Brala lieky na potlačenie nežiaducich účinkov prvých liekov a „nabaľovalo“ sa to ďalej. Liečba vôbec nezaberala, mala zničený žalúdok a kopec nežiaducich účinkov. Žiaľ, v systéme nášho zdravotníctva musela ísť pred porotu, ktorá odsúhlasí, či jej bude nasadená moderná liečba. Úplne stratila dôveru v zdravotníctvo. Upla sa na prírodnú medicínu a ľudí, ktorí jej nahovorili, že nie je chorá. Uverila im, aj napriek tomu, že je to moderná a inteligentná žena. Myslel som si, že umrie a ostaneme so synom sami. Zobral som fotoaparát a začal ju fotiť. Zavrel som sa do tmavej komory, vyvolal som filmy, nazväčšoval fotky a ukázal som jej ich. Po chvíli sa ma opýtala: „To som ja?“ Toto bol rozhodujúci moment, keď som ju vďaka fotografii presvedčil, aby sme to znovu skúsili s modernou medicínou. Pomocou fotografie som jej pomohol nájsť silu a odhodlanie vstať z postele a navštíviť lekára. Našťastie jej už bola predpísaná moderná liečba a jej stav sa začal zlepšovať. Pomoc musí byť adresná, univerzálne riešenia neexistujú. Meniť svet prostredníctvom umenia, literatúry, filmu a fotografie sa dá. Demetri Martin raz povedal: „The Earth without art is just eh.“

Vyselektovať fotografiu je ako vybrať kúsok zo skladačky, ktorá nemá návod. Celok nemá zmysel. Každý obraz je tajomnou súčasťou niečoho, čo ešte nebolo odhalené. Kedy máš pocit, že to, čo si odfotil, má zmysel?

Selekcia je náročný proces. Dokázať sa odosobniť, vybrať to podstatné, to najlepšie tak, aby spolu fotky fungovali. Poskladať príbeh. Ideálne je, ak dokážem odfotiť fotku, ktorá obstojí sólo, ale funguje aj v eseji.Odfotiť rovnocenných 20 a viac dobrých fotografií vyžaduje veľký kumšt. Časový odstup je jedným z pomocníkov tohto procesu. Ochladnú totiž emócie a uvoľní sa priestor pre kritické hodnotenie a konštruktívny proces. Ak som s výsledkom spokojný, predstúpim pred verejnosť. Prvým z ľudí, s ktorým komunikujem o mojich fotkách, je Matúš Zajac. On rozumie fotke, obrazu, skladbe esejí. Ak ho to osloví, viem, že som na správnej ceste, a moja práca dáva zmysel. Výsledným procesom fotenia v najlepšej možnej forme je fotografia na stene. V lete som mal vo svojom rodnom meste v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote výstavu pozostávajúcu zo 4 esejí. Časový rámec zhruba 10 – 11 rokov fotenia. Z výstavy som bol nekriticky nadšený. Ohlas od laickej aj umeleckej verejnosti bol skvelý. Dodnes som z nej vzrušený a čerpám z nej.

Žijeme v dobe, v ktorej je vizuálny jazyk definovaný dialógom medzi fotografmi a publikom. To znamená nielen demokratické zverejňovanie obrázkov, ale aj demokratickú interpretáciu fotografií. Rád opisuješ svoje fotografie, alebo nechávaš na divákovi, aby sa rozhodol, o čom sú?

Vo všeobecnosti mám rád, keď si to divák v sebe spracuje sám. Ak divák chce dostať ďalšiu informáciu, rád ju poskytnem. Rozprávať o vlastných fotkách a uisťovať niekoho, prečo sú skvelé, zaváňa prúserom. Fotka je buď dobrá, alebo zlá. Ak fotku treba obhajovať, tak nie je dobrá. Potom sú ešte skvelé a príšerné fotografie. Debatovať s ľuďmi o ich vzniku je veľmi háklivá záležitosť. Môžete si vytvoriť z celkom príjemného človeka nepriateľa na život a na smrť. Málokto je ochotný si vypočuť názor na fotku a konštruktívnu kritiku už vôbec nie. Samozrejme, z chválospevov máme obrovskú erekciu v mozgu. Mal som to šťastie, že som bol členom združenia PHOS Photos, kde sme si povedali, že si budeme komentovať fotky a aj eseje predtým, ako ich uverejníme na našom spoločnom webe. Bola to výborná škola, počuť názor od dalších troch fotografov. Naučiť sa nenasrať sa, ale vnímať to ako spätnú väzbu. Jedine to ma posunulo ďalej, kritika. Boli tam veľké egá, ale celkom sme ich skrotili. Matúš Zajac to dobre vymyslel a prijal ma do zoskupenia. Ďakujem, majstre!

Existuje objektívna realita (vo fotografii, ale aj všeobecne)?

Realita a my. My ľudia skutočnosť veľmi radi ohýbame, meníme za rôznymi účelmi. Je len na našich dekodéroch, ako tú informáciu spracujeme, „zožujeme“, vyhodnotíme, precítime, čo si z toho vezmeme, aký záver, reakciu urobíme a či z nej niečo vytvoríme. A to je závislé od toho, odkiaľ pochádzame, čo nám spadlo do vienka pri narodení, a čím sme si prešli. K akému vzdelaniu a poznaniu sme dospeli. Potom nastupujú diskusie o tom, čo je objektívna a subjektívna realita. Mudrujeme, rozvíjame teórie, obhajujeme svoje výplody. Predháňame sa v bystrosti, vnímaní, v umení slova. Ale faktom je, že realita je len jedna. Vo fotografii nakoniec rozhoduje iba jediné kritérium a jediná otázka: „Je tá fotka dobrá, alebo zlá?“ Krásne na tom je to, že keď sme k sebe úprimní, dokážeme dospieť k záveru, aká tá fotografia je. A naše fotky, slová a činy hovoria o tom, v akom matrixe/realite žijeme. No a potom tu máme kvantovú fyziku, ktorá hovorí, že objektívna realita neexistuje…

Počas tvojej výstavy v Rimavskej Sobote si narazil na nepochopenie, neodbornú kritiku svojej tvorby. Konkrétne nepochopenie tvojej eseje From Naija With Love. O čo konkrétne išlo? Prečo si myslíš, že niektorí ľudia sú tak precitlivení a nedokážu sa pozerať na nahotu ľudského tela, vnímať ju ako niečo krásne, ako súčasť života?

Určitým ľuďom sa nepáčilo moje expresívne poňatie a zobrazenie ženského tela. Neviem, kde sa momentálne a mentálne nachádza Slovensko v 21. storočí. Nakoniec pozrime sa na to, o čo súčasným vládnym predstaviteľom ide. O národné menu v reštauráciách a národné slovenské umenie. Ani menu a ani umenie nemáme slovenské. Vzniklo a rozvíja sa vďaka impulzom a komunikácii s vonkajším svetom. Čo tu ale určite máme, je slovenský komplex menejcennosti a „zadubenosti“ v určitej skupine občanov. S tým súvisí aj problém, ktorý vznikol v súvislosti s časťou mojej výstavy. Vedenie galérie to šikovne vyriešilo tým, že na vstup do priestorov, kde bola táto esej vystavená, zavesili oznam „Laco Maďar 18+“. Žiaľ, situácia v Rimavskej Sobote je veľmi ťažká a odzrkadľuje sa aj v umení a v Mestskej galérii. Vedenie mesta si neváži prácu skvelej galeristky Gabriely Garlatyovej a jej tímu. Pani Garlatyová je vo svete oceňovaná a doma si ju nevážia. Najnovšie chce súčasný primátor spolu so svojimi „poddanými“ galériu zrušiť, v čom mu veľkoryso pomáha aj riaditeľka mestského kultúrneho strediska. Primátor plánuje postaviť v rekreačnej zóne Kurinec Zelená voda bazén s vlnobitím, ale na chod galérie nie sú peniaze. Bavíme sa o malej galérii prinášajúcej do okresu súčasné umenie s veľkým dosahom aj na výchovu študentov. Okrem súčasných a etablovaných umelcov prezentuje aj umelcov z okresu a intenzívne organizuje tvorivé dielne pre deti a dospelých. Význam galérie je obrovský. Vedenie mesta je veľmi nepriateľské voči demokracii, umeniu, kritike a „neposlušným“ občanom. Dúfam, že to galéria v najbližích rokoch ustojí. Dúfam, že to Slovensko ustojí.

Fotografia má viacero autorov: je to fotograf, fotoaparát, zobrazovaná realita a divák, čiže osoba, ktorá sa pozerá na fotku a robí si vlastnú interpretáciu toho, čo sa v nej deje. Nie každý divák má dostatočnú citlivosť, aby videl to, čo videl fotograf prostredníctvom fotoaparátu. Dá sa urobiť neviditeľné videným?

Dá sa naučiť vnímať, vidieť, premýšľať. Chodiť s otvorenými očami. Salvador Dalí tak fungoval, zámerne sa udržiaval v stave vybudenosti. Je potrebné učiť sa čítať obrazy, sochy, knihy a fotografie. Potrebné sú diskusie o fotkách, hlavne s niekým, kto tomu rozumie a pomôže ti pochopiť súvislosti. Alebo umelecká škola, poprípade intenzívne kurzy fotografie. Ja mám to šťastie, že mám za priateľa Jána Hoffstädtera, ktorý mi na moje otázky o umení trpezlivo odpovedá. Ono to príde. Doma mám zhruba 400 fotografických publikácií. Kedysi som hltal všetko, mal som také štádium štúdia. Stále sledujem široké portfólio fotografie, ale už si vyberám. Veľa mojich raných hrdinov fotografie „umrelo“ počas procesu poznávania. Je potrebné chodiť na výstavy. Každú chvíľu je v niektorom kúte Európy skvelá výstava, koncert. Máme vynikajúcu polohu v strede Európy, do dvoch hodín vieme byť takmer všade. Sledujem aj výtvarné umenie. Fotografie väčšiny súčasných autorov ma nudia. Mám obdobie, že sledujem len pár fotografov. Je zaujímavé, že v čase, keď zažívame obrovský rozmach fotografie, fotí azda každý. Nikdy nebolo na svete toľko fotiacich profesionálov a amatérov, a aj napriek tomu celková kvalita podľa mňa klesá. Asi platí zákon zachovania dobrej fotografie. Treba sa obklopiť umením, žiť s ním. Umenie komunikuje s nami, a dobré umenie to dokáže. Je v ňom energia, myšlienka a kumšt, ktorý do diela umelec vložil, a ono to funguje na veky vekov. A takto funguje aj fotografia. Úplne super takto funguje dobrá rodinná fotografia. A dobrá rodinná fotografia je o človečine. Tam dokážu vzniknúť nesmrteľné fotky. Rodina ťa nechá voľne fotiť. Príkladom toho sú projekty svetových fotografov, ktorí vytvorili svoje najsilnejšie diela z okruhu rodiny a rodinných blízkych. Ten pohľad na svet postupne prirodzene presunieme do bežného života. Chodíme po svete, podvedome rámujeme dej okolo nás. Náš pohľad sa vyvíja a začíname robiť zaujímavejšie fotky. Dá sa to. Tréning je doležitý. Úroveň prvej svetovej ligy asi nedosiahnem, ale do druhej ligy, kam patrí väčšina výborných fotografov, sa dá priblížiť, poprípade si sadnúť s nimi za jeden stôl. Inteligentný divák, ako aj fotograf sa v čase vyvíja.

Susan Meiselas povedala, že fotoaparát je pre ňu výhovorkou byť niekde, kam inak nepatrí. Na miestach, kde si fotil, si sa cítil tak, že tam patríš, alebo nie? Čo je pre teba v celom tom procese vzniku fotografie najdôležitejšie?

To, že si dokážem získať dôveru ľudí. Nie som vypočítavý a mám úprimný záujem a rešpekt k ľuďom. Bez týchto základných vlastností by som ľudí nenafotil. Pošlú vás kadeľahšie. Musíte ale taktiež vedieť, ako sa dostať z problémov. Pri fotení ľudí sa viete dostať do rôznych, aj nepríjemných situácií. Čo sa týka tej dôležitosti v procese, tých vecí je tam veľa. Vášeň pre fotku, technická znalosť, ako uchopiť scénu, ako zachytiť okamih, čo chcem fotkou povedať, ako ju výtvarne poňať atď. No najdôležitejšie z celého procesu je stlačenie spúšte. A opakované stláčanie spúšte. Cvak, cvak, cvak, cvak, cvak… Fotka. Cvak, cvak...

Centrálnou témou tvojej tvorby je človek. Fotenie ľudí je o procese ich spoznávania. S fotoaparátom vstupuješ do súkromného života iných ľudí. Fotenie je aj o sústredení sa na to, čo robíš. V danom momente nie si len fotografom, ale predovšetkým človekom. Je pre teba ťažké pristupovať k neznámym ľuďom, oslovovať ich?

Nie, ale treba byť pripravený počúvať, rozprávať sa a rešpektovať aj nezáujem o fotografovanie.

Ako sa dokážeš dostať až tak blízko? Až do intímnej zóny tých, ktorých fotíš?

Myslím, že je to mojím pohľadom na svet a otvorenosťou k nemu. Nebojím sa ľudí a mám ich rád a oni to cítia. Nakoniec všetci chceme, aby nás mal niekto rád a boli sme pre niekoho zaujímaví aspoň na chvíľu. Kým nezmizne v náručí ďalšieho. A ak sa podaria dlhodobé vzťahy, potom sa udejú intímne spovede. Tu by som rád uviedol známy výrok Roberta Capu: „Ak tvoje fotky nie sú dobré, nie si dostatočne blízko.“ Myslím si, že tu sa nesprávne chápe fyzická blízkosť. Ide tu o psychologickú blízkosť, keď ťa fotografovaný pustí do svojej zóny a odloží masku a začne ti dôverovať. Tú dôveru nesmieš zneužiť!

Existuje hranica, červená čiara, ktorú by si nikdy neprekročil?

Od príchodu na svet som postupne prekročil takmer všetky červené čiary, ktoré boli predo mňa postavené. Ale teraz vážne, nechcel by som nikomu ublížiť. Robenie zla je pre mňa červená čiara.