Andrej Vanga

Názov knihy: Príroda / autor: Ralph Waldo Emerson / preklad: Vladislav Gális / editor: Andrej Vanga, Lukáš Rohárik / fotografie: Andrej Vanga / grafická úprava a sadzba: Andrej Vanga, Lukáš Rohárik / vydavateľ: občianske združenie Societas historiae artium a občianske združenie Štiavnické vrchy / rok: 2018

Dobrá Niva - Gavurky, 2016

Krpele l, 2012

I. kapitola

Aby sa človek utiahol do samoty, musí opustiť nielen spoločnosť, ale aj vlastnú izbu. Nie som sám, keď čítam a píšem, aj keby so mnou vtedy nikto nebol. No ak sa človeku zažiada samoty, nech pozrie na hviezdy. Lúče z týchto nebeských svetov ho oddelia od nízkych vecí. Zdalo by sa, že atmosféra bola stvorená priehľadná práve s týmto úmyslom, aby sa človek prostredníctvom nebeských telies stále nachádzal v prítomnosti posvätného. Aké sú úchvatné, keď na ne hľadíme z ulíc mesta! Keby sa hviezdy zjavili len raz za tisíc rokov, počas jedinej noci, ako by v ne ľudia verili a ako by ich uctievali! Celé generácie by si uchovávali spomienku na Božie mesto, ktoré sa im ukázalo! Pritom títo kazatelia krásy vychádzajú každú noc a osvetľujú vesmír svojím varovným úsmevom.

Hviezdy budia zbožnú úctu, pretože sú síce stále prítomné, no zároveň sú stále nedostupné; rovnaký dojem však vyvolávajú všetky prírodné objekty, keď sa myseľ otvorí ich vplyvu. Príroda nikdy neukazuje nevľúdnu tvár. A ani najväčší mudrc z nej nikdy nevymámi všetky tajomstvá a nepripraví sa o zvedavosť tým, že by ju preskúmal v celej jej dokonalosti. Príroda sa pre múdreho ducha nikdy nestala hračkou. Kvety, zvieratá, vrchy odrážali celú múdrosť jeho najlepších rokov, tak ako tešili prostotu jeho detstva.

Keď takto hovoríme o prírode, ide nám o presný, a predsa výsostne básnický zmysel tohto slova. Máme na mysli jednotný dojem, ktorý vyvolávajú rozličné prírodné objekty. Dojem, ktorý odlišuje drevorubačovo brvno od básnikovho stromu. Napríklad čarovná krajina, ktorú som videl dnes ráno, sa určite skladá z asi dvadsiatich až tridsiatich fariem. Toto pole vlastní Miller, tamto Locke, Manningovi patrí les za nimi. Ale ani jeden z nich nevlastní krajinu. Obzor nepatrí nikomu, len človeku, ktorého oko dokáže spojiť všetky časti, teda básnikovi. A to je aj na farmách tých ľudí najlepšie, hoci im na to z listov vlastníctva nevyplýva žiadny nárok.

Kaľamárka, 2014

Poľana - pod Príslopom, 2013

Hrochotský mlyn ll, 2015

Úprimne povedané, vidieť prírodu dokáže veľmi málo dospelých. Väčšina ľudí nevidí slnko. Alebo ho vidia len veľmi povrchne. Slnko dospelému človeku iba osvetľuje zrak, dieťaťu však svieti priamo do oka a do srdca. Milovník prírody sa vyznačuje tým, že má vnútorné a vonkajšie zmysly vo vzájomnej harmónii; aj v dospelosti si zachováva ducha detstva. Dennodenne sa stretáva s nebom a zemou. Takýto človek pocíti v lone prírody búrlivú radosť aj napriek skutočným žiaľom. „Je to moje stvorenie,“ vraví o ňom príroda, „a u mňa sa bude vždy radovať aj napriek všetkým svojim neodbytným zármutkom.“ Nielen slnko, nielen leto, ale každá hodina a ročné obdobie plodí radosť; veď každá hodina a premena času, od dusného poludnia po najchmúrnejšiu polnoc, zodpovedá inému stavu mysle a iný stav mysle vyvoláva. Na pozadí prírody rovnako dobre vyznie komická i smútočná scéna. Pre zdravého človeka je vzduch neuveriteľne účinný posilňujúci prostriedok. Stačí mi prejsť po holej lúke, hoci aj v snehu, za súmraku, pod zatiahnutou oblohou, a zmocní sa ma úžasná veselosť, i keď nemyslím na žiadne mimoriadne šťastné udalosti. Až sa tej veselosti sám ľakám. Aj v lese z človeka opadnú roky, tak ako had zvlečie kožu, a v ktoromkoľvek období svojho života sa znovu stáva dieťaťom. V lese je zdroj večnej mladosti. V týchto Božích záhradách vládne dôstojnosť a svätosť, večne tu trvá slávnosť a hosť si nevie predstaviť, že by sa ich presýtil hoci aj za tisíc rokov. V lese sa vraciame k rozumu a viere. Tam cítim, že sa mi v živote nemôže prihodiť nič, čo by príroda nedokázala napraviť – žiadna hanba, žiadna pohroma (okrem takej, ktorá by ma pripravila o zrak). Keď stojím pevne na holej zemi – hlavu mi ovieva rozmarný vánok a hľadím do nekonečného vesmíru – opúšťa ma všetko mrzké sebectvo. Stávam sa priehľadným okom. Som nič. Vidím všetko. Prúdi cezo mňa Univerzálne bytie; som súčasťou, časticou Boha. V takejto chvíli mi aj meno najbližšieho priateľa znie cudzo a nedôležito. Vzťah medzi nami, či sme bratia, či sme známi – sluha alebo pán – je vtedy nepodstatný, iba čo ma zaťažuje. Som milovník nespútanej a nesmrteľnej krásy. V divočine nachádzam niečo drahšie a mne bližšie než v uliciach či dedinách. V pokojnej krajine a najmä vo vzdialenej línii obzoru človek zazrie čosi rovnako krásne ako jeho vlastná prirodzenosť.

Najväčšiu radosť vyvolávajú polia a lesy vtedy, keď upozornia na skrytú podobnosť medzi človekom a rastlinou. Nie som sám a nepoznaný. Ony ma pozdravujú a ja zdravím ich. Kyvotanie konárov v búrke mi pripadá nové a zároveň staré. Prekvapí ma, a predsa nie je neznáme. Účinkuje na mňa takisto, ako vyššia myšlienka alebo vznešenejší cit, čo ma ovládne, keď som presvedčený, že som spravodlivo uvažoval alebo správne konal.

A predsa je isté, že takúto radosť nevytvára sama príroda, ale človek, či skôr harmónia človeka a prírody. Sú to slasti, ktoré treba využívať s mierou. Príroda totiž nie je vždy vystrojená do sviatočného rúcha a ten istý kút, ktorý včera rozvoniaval a jagal sa ako tanečná sieň víl, sa dnes halí do melanchólie. Príroda preberá farby ducha. Človeku, ktorého postihlo nešťastie, sa zdá smutné aj teplo vlastného ohňa. A ten, komu práve smrť zobrala drahého priateľa, pohŕda peknou krajinou. Aj obloha je menej vznešená, keď sa temnie nad nehodným ľudstvom.

Budinská skala l, 2014

Zvolenská Slatina - Ľubica ll, 2017

Krpele lll, 2013, fotografie: Andrej Vanga, zo série: Príroda, 2012 - 2017