Piotr Gaska

Fotografia mŕtveho chlapca vyplaveného na breh, obraz golfového ihriska s vysokým plotom, cez ktorý sa snažia preskočiť utečenci, či fotografia dieťaťa, podávaného popod ostnatý drôt na srbsko-maďarskej hranici. To všetko sú symboly takzvanej utečeneckej krízy, ktoré sme videli v tlači alebo na sociálnych sieťach.

Napriek tomu akoby tieto fotografie boli neviditeľné. Problematike a otázke vplyvu fotografie sa venuje poľská fotografie a lektorka Karolina Gembara. V rozhovore pre časopis Szum povedala: „Pred piatimi rokmi sme si položili rétorickú otázku – ak táto fotografia nezmení naše vnímanie utečeneckého problému, tak už asi nič. A už máme aj odpoveď – nič sa nezmenilo, a nič sa ani nezmení.”

Gerbara hovorí o fotografii trojročného Aylana Kurdiho, ktorý sa utopil v Stredozemnom mori. Zároveň dodala: ,,Neverím veľmi v moc a možnosti fotografie, ale snažím sa nejakým spôsobom prekročiť rámec galérie. Napríklad počas komentovanej prehliadky so sprievodcom sa snažím vytvoriť priestor na zamyslenie alebo empatiu. To, čo fotografia dokáže, je zmeniť naše myslenie, či vnímanie reality, ktorá nás obklopuje.’’

Hoci jej posledná veta je optimistická, poľská fotografka nie je jediná, kto pochybuje o sile a možnostiach fotografie. Tento pocit sprevádza zrejme každého a každú, kto sa profesionálne venuje reportáži či dokumentu. Zdalo by sa, že médium, tak ľahko čitateľné, ktoré stojí v centre záujmu vizuálneho umenia, môže zmeniť svet. Ale nedeje sa to.

Fotografie svet nezmenia

Od čias kníh ako Rétorika obrazu (1964) od Rolanda Barthesa až po Čo chcú obrazy (2005) Williama J.T. Mitchella, vieme, že fotografie dokážu výrazne ovplyvňovať emócie príjemcov, nabádať ich k skutkom, svet však meniť nedokážu.

Dôvodov je viacero. Niektorí poukazujú na nadužívanie fotografie vo virtuálnom aj reálnom priestore, čo vedie k znecitliveniu spoločnosti nielen voči samotným obrazom, ale aj k utrpeniu, ktoré je na nich zachytené. Iní poukazujú na nedostatky nášho kognitívneho aparátu, ktoré nám znemožňujú plnohodnotne vnímať fotografie. Existujú tiež psychologické teórie, ktoré naznačujú, že sa z nášho vedomia prirodzene snažíme vytesniť násilie a utrpenie druhých. Ďalším z dôvodov môže byť politizácia obrazu.

Všetky tieto teórie sú v niečom pravdivé, aj keď ťažko súhlasiť so sociálnou necitlivosťou. Stále dokážeme, hoci iba občas, sympatizovať so slabšími a vyjadriť im solidaritu. Každý deň sme však zaplavení/é takým množstvom fotografií, že nás veľmi rýchlo unavia a zabudnemie aj na tie, ktoré by stáli za pozornosť. Hŕstke fotografií sa však podarí stať sa virálnymi a obletia celý svet.

Posledné dve teórie sa však spochybňujú už ťažšie. Stačí si spomenúť na symbolické zakrývanie očí pri sledovaní drastických scén. Politizácia diskurzu o utečencoch vo verejnom priestore za pomoci masmédií je skutočnosť, s ktorou síce môžeme polemizovať, no nedokážeme ju úplne vyvrátiť či odmietnuť.

Každá z vyššie uvedených teórií je nepochybne zaujímavá a budem o nich písať v ďalších textoch, ktoré budeme postupne zverejňovať. V tejto časti by som sa chcel venovať teórii, s ktorou prichádza jedna z najdôležitejších postáv teórie fotografie: Susan Sontag.

Pred fotografiou je ľahšie cúvnuť, než jej čeliť

Sontag si všíma, že fotografie utečencov a utečenkýň sú zvyčajne prezentované v rovnakých sekciách novín a internetových portálov, ako sú vojnové fotografie či správy o spoločenských tragédiách. Prezeranie týchto fotografií je väčšinou náročné a pri ich sledovaní sa často objavuje blok, o ktorom dokumentárna fotografka Janina Struk napísala: ,,Drastická povaha fotografie často znemožňuje racionálne uvažovanie či kritickú reakciu. Je jednoduchšie pred ňou cúvnuť, ako jej čeliť.’’

Janina Struk tak pokračuje v myšlienke, ktorú vyjadrila Susan Sontag vo svojej knihe Regarding Pain of the Others (2003). Práve tam predstavila dilemu, ktorej čelia príjemcovia obrazov utrpenia. Americká filozofka v knihe porovnáva dva zdroje – grafiku, kde drak žerie človeka a fotografiu zdeformovaných tvárí vojakov z prvej svetovej vojny. Záver Susan Sontag znie, že forma poskytovania informácií ovplyvňuje naše vnímanie. Pri grafike sa môžeme zamerať na technické aspekty vyhotovenia či analýzu kvality spracovania. V prípade fotografie je to však iné, nepoužívame totiž rovnaké kognitívne nástroje, ktoré nás odvádzajú od zobrazovaného utrpenia (neanalyzujeme techniku prevedenia).

Autorka poukazuje na to, že fotografiu považujeme za reprezentáciu reality, a zároveň jej prisudzujeme indexový charakter. To, či fotografia odráža realitu alebo ju iba napodobňuje, je samostatným problémom, ktorému sa teraz nebudeme venovať.

Je však potrebné vysvetliť, čo pojem indexový charakter znamená. Tento termín pochádza zo semiotického konceptu C.Ch. Peirca. Používa sa pri analýze fotografií a určuje vzťah medzi znakom a fyzickým predmetom. Tento vzťah totiž existuje napriek tomu, že znak nemá rovnaké vlastnosti ako predmet, ktorého sa týka. Ako príklad nám môže poslúžiť dvojica oheň a dym. Dym je znak, ktorý ukazuje na fyzický objekt, v tomto prípade oheň.

Podľa tejto teórie je fotografia práve takýmto znakom – dymom – vidíme na nej realitu, ktorá sa stala, ale nevidíme oheň, ktorý ju spôsobil. Znamená to, že pri pozeraní sa na fotografiu nedostávame odpovede na otázky ako? a prečo?

Úvahy Susan Sontag o nás ako o divákoch a diváčkach sú pesimistické. Sontag si myslí, že môžeme byť buď voyermi ľudského utrpenia, alebo zbabelcami, ktorí nie sú schopní dívať sa na fotografie tohto typu. Tým, že nás obviňuje zo zbabelosti či voyerizmu, sa nás však nesnaží uraziť, skôr súhlasí s teóriou, o ktorej písal Wiliam J.T. Mitchell. Podľa neho obrazy tragédie ovplyvňujú naše správanie – nie však smerom k reflexii, ale tým, že máme inštinktívne chuť ich zničiť, alebo aspoň odstrániť z dohľadu.

Potrebujeme vidieť oheň aj dym

Sontag však nezostáva iba pri tomto bezmocnom prístupe, myslí si, že napriek nášmu hendikepu v prijímaní fotografií sme stále schopní cítiť. Taktiež polemizuje s tézou, že v dôsledku množstva obrazov krutosti, ktorým sme vystavovaní, sme sa voči nim stali imúnni/e. Tvrdí, že ,,drastické fotografie nemusia nutne stratiť svoju silu šokovať. Ale tiež nám nepomáhajú porozumieť.’’

Fotografi a fotografky predpokladajú, že šok, ktorý nám obrazy utrpenia spôsobia, dokáže prelomiť ľahostajnosť a prinútiť diváka k reflexii. Ale to sa spravidla nedeje. Tvárou v tvár obrazu bez komentára veľa nevieme. Potrebujeme doplnenie, potrebujeme vysvetlenie, príbeh – potrebujeme vidieť oheň, nie iba dym. Sontag píše: ,,Príbehy nám pomáhajú pochopiť. Fotografie však robia niečo iné – prenasledujú nás.’’

Sme teda odkázaní/é na bezmocnosť, pretože nás fotografia nedokáže priblížiť k prežívaniu utrpenia? Zdá sa, že na to, aby sme sa vymanili z tejto morálnej nehybnosti, neschopnosti úsudku, musíme spojiť obraz s príbehom a až potom pochopíme, čo vlastne vidíme. Tento prístup podporuje izraelská teoretička fotografie a vizuálnej kultúry Ariella Azoulay, o ktorej napíšem nabudúce.

Text vychádza v spolupráci s www.fjuzn.sk