Jana Gombiková

Výstava: Porucha /autorka: Jana Gombiková / kurátor: Piotr Gąska / miesto: A7 gallery, Banská Bystrica /trvanie výstavy: 19.05. - 20.07.2023

Jana Gombiková, Zo série Porucha, 2022

Pohľad do výstavy, A7 gallery, Banská Bystrica

Binárne delenie vo svete západnej kultúry existuje už od jej počiatkov. Pohľad, ktorý jednoznačne rozdelil svet na dobrý a zlý, správny a nesprávny, chvályhodný a odsúdeniahodný, zosilnel s príchodom monoteistického náboženstva do Európy. Filozofia René Descartesa, mysliteľa 17. storočia, je kulminačným bodom tohto prístupu. Karteziánsky dualizmus nielenže delí človeka na mysliacu substanciu, t. j. dušu, a rozšírenú substanciu, t. j. telo, ale tiež oddeľuje človeka od sveta zvierat, pričom telu prisudzuje len mechanické črty a zvieratá nazýva strojmi.

Dualizmus sveta a človeka samotného má obrovské dôsledky. Okrem samotného antropocentrizmu a neúctivého vzťahu k prírode umožňuje delenie na lepších a horších ľudí. Prispel k vzniku neslávne známej vedy — eugeniky, rasovej segregácie a ospravedlňovaniu patriarchátu. K týmto sociálno-kultúrnym dôsledkom vyplývajúcim z videnia sveta spôsobom nula–jedna, je treba pridať problém, kedy telo, teda stroj, a duša, teda nehmotná substancia, zlyhávajú. Je ľahké liečiť či opraviť pokazený stroj, ale je oveľa ťažšie diagnostikovať a opraviť to, čo nevidíme — dušu.

Teória človeka ako racionálnej bytosti (Cogito ergo sum - v preklade Myslím, teda som), ktorá pretrvala niekoľko storočí, sa začína rúcať s príchodom 19. storočia a vedeckými objavmi Charlesa Darwina a otca psychoanalýzy Sigmunda Freuda. Nástup psychoanalýzy začal oslobodzovať človeka od primitívneho, binárneho delenia. Ukázalo sa, že racionálny rozum neexistuje, že všetci sme produktom svojho podvedomia a naše duševné zdravie nie je raz a navždy dané „dušou“, ale jeho stav závisí od mnohých vonkajších faktorov, ako aj od samotného fyzického organizmu. Pokrok psychológie nám ukázal ešte niečo: človek je citlivá, mimoriadne krehká bytosť, a v skutočnosti vieme viac o vesmíre ako o vlastnom duševnom zdraví.

Roky zanedbávania v tejto oblasti a neúctivý prístup k ľuďom trpiacim rôznymi druhmi duševných chorôb mali za následok vytlačenie ľudí, ktorí takýmto chorobám podľahli, na okraj. Sociálna ostrakizácia „neprispôsobivých“, teda tých, ktorí nevedeli byť strojcami svojho osudu, tých, ktorým sa nálada menila ako na hojdačke, či „neposlušných“ detí, ktoré nevydržali sedieť ani päť minút v lavici, prispela k vzniku tabuizovanej témy, o ktorej sa nehovorí, alebo ktorá sa týka iných. Hanbili sa hovoriť nielen tí, ktorí takýchto ľudí poznali alebo ich mali v rodinách, ale ešte viac tí, ktorí s týmito poruchami žijú.

Svet sa mení. Ľudia s depresiou začínajú o nej hovoriť otvorene. „Náročné“ deti sú čoraz menej posielané do špeciálnych tried, dnes vieme, že ide o ADHD. Váš priateľ nie je divný človek, ale má bipolárnu poruchu... Zdá sa, že vieme veľa, a predsa stále málo.

Otázka, ktorú si kladie umelec, keď sa chce vo svojej tvorbe venovať nejakej téme, je, aký problém chce vo svojom diele riešiť. Ako byť citlivým pozorovateľom, ako osloviť človeka, ktorý trpí, ale následky jeho utrpenia sú viditeľné len pre neho samého? Ako hovoriť o niečom, čo je pre nás stále veľkou záhadou? Ako odfotografovať toho druhého tak, aby objekt bol zároveň subjektom?

Fotografka Jana Gombiková vo svojom súbore „Porucha“ volí médium fotografie a dopĺňa ho písaným slovom. Jazyk fotografie, teda statický jazyk, ktorý zmrazí okamih, aby sme sa naň lepšie pozreli, má zvyčajne voyeristický charakter. Divák sa vžije do role návštevníka, ktorý sa prišiel pozrieť na exotické exempláre zozbierané kočovným kabinetom kuriozít.

Jane sa tomuto prístupu darí uniknúť. Využíva klasický štvorcový portrétny formát, ale umiestnením fotografovanej osoby do stredu rámu vnáša prvok nestability. Rozmazané, chvejúce sa fotografie môžu byť metaforou stavu fotografovanej osoby, ako aj naznačovať problém nedostatočného prístupu a nepochopenia voči ľuďom žijúcim s duševnými poruchami.

Takmer nefiguratívny charakter stvárnenia fotografovanej osoby na obrazoch Jany Gombikovej vyžaduje, aby sa divák na chvíľu zastavil. Chvíľková pauza umožňuje pozorovateľovi vytiahnuť z fotografie fyzickú podobu človeka, poskladať ju do celku, dať jej ľudské vlastnosti a následne ju zaradiť do spoločnosti, a teda aj medzi nás.

Požiadavka zaostrenia na obraz je zdôraznená čiernymi štruktúrami, za ktorými je obraz ukrytý. Autorka naznačuje pohľad do hĺbky — nielen ľudskej bytosti, ale aj témy duševných chorôb. Inštalácia doplnená o rozhovory dáva umelkyni nielen priestor na kreatívnu prezentáciu témy, o ktorú sa zaujíma, ale zároveň dáva fotografovaným ľuďom hlas, ktorý dlhé roky nemali. Hoci nám autorka naznačuje, aby sme sa pozreli dovnútra, priblížili sa k obrázku a fotografovanej osobe, v skutočnosti nám nedovolí spoznať ho naplno…

Ale môžeme niekoho naozaj spoznať?

Pohľad do výstavy, A7 gallery, Banská Bystrica

Fotoreport výstavy nájdete tu.