Laura Belišová

Výstava: Bratislavské ateliéry 1839-1948 / autori: František Abramovits, František Schnitzel, Eduard Kozics, Vojtech Mindszenty, Karol Körper, Otto Apfel, František Jánoška, Alexander Fink / kurátor: Martin Kleibl / miesto: Múzeum fotografie Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave / trvanie výstavy: 03.09.2021 – 29.05.2022

Zobrazovanie ľudskej podoby prostredníctvom výtvarného umenia má svoju históriu ešte v staroveku. Téma portrétu sa vinie celými dejinami umenia. Prístup k zachyteniu človeka, ako aj jeho chápanie a významy sa neustále menili. Od idealizácie k hodnote reálneho zobrazenia, od prezentovanej dokonalosti k zobrazovaniu nedokonalej skutočnosti. Od konkrétneho, po abstraktné. Od vysokého, po nízke. Od nedosiahnutelnosti, po širokú dostupnosť. Od hodnoty zachovania podoby, po ukradnutie duše zobrazením tela.

Nástup fotografie prístup k portrétu výrazne poznačil. Zachytenie ľudskej skutočnej (aj keď v tom čase ešte stále idealizovanej) podoby doposiaľ prináležalo predovšetkým panovníkom či vyššej triede. Maľba bola prostriedkom, ktorý dlhé obdobie slúžil a vyhovoval týmto potrebám. Fotografia so svojím príchodom spôsobila neuveriteľný rozruch. Naproti maľbe celý proces zobrazenia urýchlila a zjednodušila. Dlhé a únavné hodiny pózovania pre maliarov vystriedali menej únavné minúty statického státia pred fotoaparátom. Fotografia bola malým zázrakom. Skutočnosť sa mohla zrazu doslova otlačiť prostredníctvom svetla na podklad, ktorý túto vernú podobu niesol ďalej. Fascinujúce.

Spôsob vyhotovenia fotografického obrazu, ktorý sa rýchlym tempom rozvíjal a menil, priamo ovplyvňoval spôsob, akým bola fotografia realizovaná. Expozičné doby sa skracovali, náročné vyvolávacie procesy sa zjednodušovali, fotografické aparáty sa postupne zmenšovali. Kovové dosky daguerrotypie sa postupne menili na sklo, či papier. Každý krok vpred otváral nové a nové spôsoby, ako k tvorbe portrétu pristúpiť, ponúkal väčšiu flexibilitu a uvoľňoval spôsoby zhotovenia. Obraz bolo možné prvýkrát reprodukovať, množiť a šíriť. Jeden obraz, nespočetne veľa krát. Práve táto technická výsada posunula fotografiu ďaleko za možnosti maľby. Napriek svojej technickej povahe sa fotografia snažila získať svoje miesto v poli umenia. Chvíľami bola osočovaná za príliš vernú a málo kreatívnu napodobeninu skutočnosti.

Podobne ako maľba, aj fotografia zostávala vo svojich začiatkoch lukratívnym prostriedkom pre zachytenie podoby vplyvných a vysoko postavených ľudí. Postupne však zadefinovala nové prístupy k téme zobrazenia ľudskej tváre a tela. Pôvodný idealizovaný portrét nahrádza portrét charakteristický, sociálny, identifikačný, reprezentatívny, dokumentárny, reportážny či skupinový. Fotografia mala čoraz viac priaznivcov. Čoraz viac amatérov, ale aj umelcov z rôznych odvetví, napr. maliarov či spisovateľov, ju začalo využívať pre svoje vlastné účely. Badáme rozvoj rodinnej fotografie, kde ako špecifická kategória vzniká portrét detí, či domácich miláčikov. Tu už sa postupne dostávame k téme vzniku rodinného albumu, kedy sa fotografia prvýkrát dostáva do osobnej histórie každého človeka a prináleží jej špeciálna úcta.

Fotografia postupne opúšťa interiér a dostáva sa do exteriéru. Priestory fotokomôr sa presúvajú „na kolesá“ do provizórnych vozov a fotografi blúdia svetom. Mnohí vďaka tomu začínajú zaznamenávať nie len rôzne tváre obyvateľstva, ale aj podobu mesta, architektúry či krajiny. Fotografia umožňuje konfrontovať skutočnosť tak, ako to nikdy predtým nebolo možné.

K priblíženiu fotografie ľuďom dochádza približne v 50. rokoch 19. storočia, práve vďaka vznikajúcim fotografickým ateliérom, ktoré postupne začínajú byť cenovo dostupné aj verejnosti. K tomuto priblíženiu vo veľkej miere prispel aj vynález André-Adolphe-Eugène Disdériho, ktorý priniesol nový typ portrétu s názvom Carte de visite, tzv. vizitiek. Disdéri vymyslel rotačný fotoaparát, ktorý mal 4 objektívy a bol schopný zachytiť až osem obrázkov, idúcich časovo tesne za sebou, na jedno políčko negatívu. Malé portrétne fotografie, podlepené kartónom zväčša o veľkosti 6 x 9 cm, sa v kombinácii s nízkou cenou a veľkolepou reklamou stali veľmi rýchlo obľúbenými a žiadanými. Vizuál vizitiek sa časom rozvíjal a menil. Prístup k portrétu sa uvoľňuje, portrétna fotografia nadobúda prezentačnú, ale aj citovú a spomienkovú podobu. Po prvýkrát môžeme pri sebe nosiť podobu nášho milovaného.

Pri fotografovaní v ateliéroch sa vo všeobecnosti využívali rôzne pomôcky - stoličky s opierkou hlavy, rekvizity či fiktívne maľované pozadia. Už v rannom čase ateliérovej portrétnej fotografie sa stretávame s prvými pokusmi fotografiu kolorovať a oživiť akvarelovou maľbou či kolážami. Je zaujímavé, že aj vonkajší vzhľad fotoateliérov priamo súvisel s technickým zabezpečením ateliéru, so spôsobom realizácie fotografií či spôsobom fotenia. Veľké maľované kulisy si vyžadovali svoj priestor, rovnako aj fototechnika či vyvolávacie miestnosti. Niektoré fotografické ateliéri primárne pozostávali z dokonale svetlopriepustnej presklenej časti určenej na fotenie, iné si vyžadovali obrovské množstvo úložného priestoru. Väčšinou sa nachádzali v lukratívnych častiach metropol a dokazovali si tak svoje postavenie v kolektíve fotografických ateliérov.

Výstava Bratislavské fotografické ateliéry 1839-1948, ktorá prebehia v Múzeu fotografie Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave, nám ponúka možnosť nahliadnuť do našej vlastnej histórie uchovávania podoby človeka. Malá miestnosť vyplnená autentickými dobovými portrétmi starých techník nám priblížuje atmosféru a možnosti danej doby. Dôležitou, možno nenápadnou súčasťou výstavy, je výskum prezentovaný formou bulletinu. Nájdete ho hneď na úvodnej stene výstavy a oplatilo sa venovať mu pozornosť. Tvorí ho mapa 36 miest pôvodných fotografických ateliérov v centre Bratislavy, pričom podrobnejšie analyzuje osem najvplyvnejších - Fotografický ateliér František Abrahamovits, Ateliér František Schnitzel, Ateliér Kozics, Ateliér Mindszenty, Karol Kőrper, Otto Apfel, Ateliér Stefánia, Alexander Fink.

Dozvedáme sa, že v Bratislave sa v rokoch 1850 - 1948, odkedy všeobecne hovoríme o vzniku a rozmachu fotografických ateliérov, vystriedalo viac ako 60 profesionálnych fotografov. Títo fotografi zachytávali nielen tváre obyvateľstva, ale aj tvár mesta. Kvalitou ich práca konkurovala práci profesionálnych fotografov v metropolitných mestách, akým bola aj blízka Viedeň, v ktorej sa viacerí z nich zaučili a vyškolili. Podobne ako v zahraničí, aj u nás fotografi budovali svoje ateliéri priamo v centre mesta. Napríklad preslávený Ateliér Kozics, založený Eduard Nepomuk Kozicsom, stál od roku 1854 na dnešnej Kozej ulici. Jeho ateliér bol v Prešporku asi 70 rokov. Je zaujímavé, že Kozics ako jediný realizoval okrem klasických portrétov bežných rozmerov aj portréty životnej veľkosti. Bol tiež výnimočný tým, že experimentoval s kolorovanou fotografiou – chromofotografiou a vo Viedni získal patent na techniku chromofotografie prevedenej na plátno. Vďaka svojim odvážnym a inovatívnym počinom patrí medzi výrazných predstaviteľov fotografie nielen v našom, ale aj v stredoeurópskom priestore. To, že ateliér Karola Kőrpera na svojom začiatku ako jediný nestál priamo v centre, je sympatické a odvážne. Napriek tejto polohe bol pre ostatných vážnou konkurenciou. Snažil sa priniesť ľuďom viac než len svoje osobné fotografické služby a priblížiť im samotnú fotografiu. Ako jediný zriadil v centre Bratislavy sieť fotozberní, ktoré umožnili aj amatérskym fotografom vyvolanie negatívov, vyhotovenie pozitívov, prevedenie retuše či iných technických vymožeností.

Na základe písaných faktov zisťujem, že centrum Bratislavy je doslova posiate budovami či miestami, kde sa v minulosti rodil základ portrétnej fotografie a zobrazovania podôb človeka u nás. Aj keď mnohé budovy už nestoja tam, kde stáli, pamäť miest má svoj vlastný život a my tak môžeme nasať zvyšky atmosféry, ktoré nám história práve v tejto pamäti ponechala.

Po preštudovaní mapy sa presúvam priamo k vystaveným ukážkam historických fotografií, zhotovených práve v bratislavských ateliéroch. Hneď v úvode ma vítajú fotografie detí. Prvou je fotografia malého dieťatka z dielne Ateliéru Stefánia, mierne pohnutá a rozostrená. Usmievam sa - udržať dieťa v statickej polohe muselo byť pre fotografa danej doby nemožné.

Je zaujímavé sledovať scénu, ktorú fotografi pre svoje fotografie vytvárali, všímať si, aké postupy používali pre dosiahnutie technicky dokonalého portrétu. Fotografia bola krehkým nástrojom a jej technické možnosti obmedzovali fotografa pristupovať k portrétu prirodzene a s voľnosťou. Je zrejmé, že postava sa kvôli nehybnosti musela vždy opierať o stabilný predmet. Na fotografiách sa opakuje motív mohutného zábradlia, decentného dreveného stolíka či iného nábytku, o ktorý sa postava jemne opiera. Zaujme ma neprirodzene vážny postoj mladej dievčiny oblečenej do svojich najlepších šiat. Jej tvár je vážna, pôsobí smutne a bez života. V ruke drží útlu knižku a je evidentné, že zámerom je upozorniť na jej vzdelanosť a postavenie. Táto jednoduchá a povrchná výpovedná hodnota zobrazenia ma baví. Scénu často dotvára aj flóra, rastliny či kvetiny, ktoré usilujú o to vrátiť strohým fotografiám kúsok života. Postupne prechádzam k fotografiám žien. Do čiernobielych obrázkov vstupuje prostredníctvom kolorovania farba a chvíľami aj emócia - občas sa mi zazdá, že sa niektorá zo žien na portréte tajuplne a potmehúdsky usmieva. Kolorovanie a retuš pomáhala fotografom zakryť technické nedokonalosti ostrenia či neplánované pohnutie obrazu, umožňuje zvýrazniť črty tváre, mení, zdokonaľuje a snaží sa vniesť do fotografie život a vernosť zobrazenia. Paradoxne. V niektorých prípadoch totiž táto jemná maľba zasahuje do fotografie tak drsným spôsobom, že je ťažké hovoriť o vernom zobrazení. Portréty žien rôzneho veku a postavenia v jednej chvíli vystriedajú reprezentatívne portréty galantných pánov v sakách a klobúkoch. Žánrovo prechádzame od rodinnej, cez svadobnú, až po skupinovú fotografiu. Vzťahová väzba fotografovaných je vyjadrená len v malých gestách, nenápadných náznakoch dotyku… Môžeme si ju len domyslieť. Vidíme rôzne technické prevedenia portrétov a ich rámovania, medzi nimi aj populárne vizitky vojakov. Je pekné uvedomovať si, koľko práce a úsilia každý jeden z týchto portrétov stál - na rozdiel od súčasnosti, kedy portrét vzniká mihnutím prsta a jeho vznik už dávno neprináleží rukám profesionála. Prichádzam ku záverečným fotografiám výstavy. Hľadia na mňa fotografie starej Bratislavy, jej krajiny a architektúry. A tiež tých našich ateliérov.

Vďaka Martinovi Kleiblovi za jeho výskum, možnosť na chvíľu sa pri ňom pristaviť a uvažovať o našich podobách.