Kvet Nguyen

Výstava: Opätovať pohľad / autorka: Kvet Nguyen / kurátor: Stanislav Piatrik / miesto: Vihorlatská knižnica, Humenné / trvanie výstavy: 28. 09. - 31. 10. 2023

Pohľad do výstavy, Foto: Stanislav Piatrik

„Po konci hry totiž nic není. Její svět končí jejím koncem, zbývá jen náš dojem, náš výklad, naše vzpomínka, naše radost či otrávenost.“ ( Václav Havel: Odcházení)

„Moji rodičia sú vietnamskí migranti, ktorí prišli na Slovensko pred Nežnou revolúciou. Tieto dva kontrastné svety sú pre mňa základom v premýšľaní a východiskom pri ďalších prácach. Vo svojej umeleckej praxi sa najčastejšie zaoberám svojou kultúrnou identitou a inakosťou, fenoménom migrácie a otázkami postmigrácie. Vychádzam pritom z rodinnej minulosti, ktorá bola ku mne prenesená len nepriamo, pretože väčšina mojej rodiny sa nachádza na inej časti zemegule. Obraciam sa aj na históriu, kde nachádzam spoločné menovatele so súčasnosťou.“ (autorka, Z textu o Kvet Nguyen pre Secondary archive, https://secondaryarchive.org/artists/kvet-nguyen/)

Niečo sme zažili. Isteže, boli sme podnecovaní, ako nahliadnuť. Dokonca sme mohli zatvoriť oči. Neurobili sme toho veľa, to sa vyžaduje až potom. Nastávajú naše reakcie, naše spracovanie, náš zmysel.

Koľkokrát za život oddychujeme pohľadom na niečo, čo aktívne nepozorujeme. Hľadíme do nekonečna, skoro až bezmyšlienkovito. Vstrebávame niečo zo svojho vnútra, ale oči nezatvárame. Pozeráme sa do hmlistého bytia objektov okolo nás. V tomto momente akoby veci strácali svoju fyzickú povahu, ale niekde vnútri nás sa formujú ako zátišia, mikropríbehy, počuté a zažité. V tichosti ich meditujeme. Cez túto transformáciu ich pozmenené začíname opäť pozorovať v našom okolí.

Fotografie Kvet Nguyen majú v sebe energiu scitlivujúcu k príbehom druhých ľudí, ako aj k tým vlastným. Jej tvorba predstavuje širokú škálu kombinácií. V niekoľkých sériách pracuje s archívom a pamäťou, v iných sa ukazuje ako profilujúca sa fotografka s pridanou hodnotou vlastného autorského rukopisu. Jednotlivé výstupy umožňujú taktiež nahliadnuť, ako uvažuje o fotografii všeobecne. V spracovaní fotografie upozorňuje na jej hranice a zákonitosti. Chvíľami ich veselo znejasňuje a v inom momente ich jasne vymedzí pre seba aj pre diváka. Sociálny rozmer sa tu prejavuje ako najsilnejší atribút pobádajúci k spoločenskej reflexii a ponúka nám pohľad. Pre mňa je to jeden z naintenzívnejších momentov. Nemám na mysli len pohľad vizuálny, uvažujem o pohľade ako metafore zastrešujúcej aj iné zmysly. Tento pohľad mi poskytuje akýsi cestopis. Nielen pre priestor vonkajší, ale aj vnútorný.

Pri výbere fotografií na výstavu Opätovať pohľad som vychádzal z niekoľkých samostatných autorkiných sérií. Spojitosť nachádzam v symboloch, ktoré si medzi sebou jednotlivé snímky vymieňajú. Vytvárajú syntézu. Fotografia svetla na stene s fragmentom gauča zaliateho svetlom korešponduje s minimalizmom scény. Jednoduché, ľahké zátišie na stole v kontraste s ležiacou figúrou zažívajúcou ťažkosť materiálu tehál. Dve štruktúry vegetácie prerastené ako dve postavy. Konflikt interiéru a exteriéru, alebo meditácia objektov: kamera, vlasy, odraz v nádobe. Ďalej ilúzia mora a pohľady. Fotografia, kde pozorujeme dve postavy obrátené chrbtom k divákovi, mi farebnosťou a zmatnením pripomína diela Pierra Faureho. Bola fotená ako momentka alebo je to aranžovaný dvojportrét? Je to výsek z väčšej fotografie? Pre mňa je to kontemplatívny pohľad poskytujúci bezpečnosť, nedostupnosť, ale zároveň moment pred otočením. Pohľad pred seba, nie do objektívu, do budúcnosti. Nie na diváka. Na niečo predo mnou. Je to skratka k tajomstvu. K sacrum (posvätnu). V kontexte ďalších autorkiných fotografií a textov sa tajomstvo pre vnímateľa sprostredkuje cez indície. Kvet v nich citlivo a autenticky podáva správu, ako ťažko sa vyjavuje minulosť. Dramaturgia sa tu manifestuje uprostred skutočného príbehu. Niekedy aby som k niečomu vykročil, musí to byť ďaleko. Niekedy nás dĺžka cesty neodradí, práve naopak, motivácia je nezastaviteľná. Musí to predstavovať neznámu cestu, aby to nadobudlo a dalo podnet k transformácii kráčajúceho. Aby vábilo neznámou veličinou, ktorá sa môže javiť ako tá najväčšia túžba v nás, hoci ju možno ani my sami nepoznáme.

V textoch a fotografiách nám Kvet Nguyen sprostredkováva autobiografickú skúsenosť. Texty, o ktorých sa zmieňujem až teraz, si budeme môcť prečítať v plnom znení po uvedení pripravovanej knihy Kvet, ktorá vyjde na budúci rok. Na výstave máme možnosť nahliadnuť aspoň na úryvky, ktoré sa nachádzajú na záložkách z druhej strany fotografie.

Výstava Opätovať pohľad vo Vihorlatskej knižnici v Humennom je koncipovaná ako fúzia obrazu a textu. Divák, bez toho, aby musel jednotlivé knihy vyberať, sa môže zahĺbiť do príbehu fotografky Kvet Nquyen. Tieto impulzy sú sprostredkované cez záložky vychádzajúce z policového systému pomedzi jednotlivé knihy. Regál s knihami takto adjustuje 16 objektov. No dajú sa vytiahnuť? Voľne prekladať v priestore knižnice? Priraďovať ich k rôznym témam na základe indícií, ktoré nám knihy a záložky ponúkajú? Vytvárajú spojenia. Poznačiť a prečítať. Dodať príbeh, rozšíriť jeho význam? A pýtať sa ďalej. Ak si výstavu prejdeme a budeme jej venovať pozornosť, tak presne to sa deje a bude sa diať aj s nami. Prostredie a jeho príbehy sa v nás udomácňujú a vytvárajú postoje, otázky, s ktorými vstupujeme do komunikácie. V dielach Kvet Nguyen stretávam aj Paula Grahama a jeho ikonickú fotografiu tehál, zmysel vtipu z diel Erwina Wurma a v neposlednom rade Francescu Woodmanovú a niektoré neskoršie publikácie Roberta Franka Partida či Leon of Juda. Je to však iná vitalita, radosť z tvorby podčiarkuje každú sériu. Ťažké témy odhaľujú kúsok po kúsku vyslovenie pravdy a túžob.

Zo série Neškodný ako ty, 2020-2022

Zo série Dekadencia tradičného, 2017

Zo série Krehkosť bytia, 2018

Zo série Neškodný ako ty, 2020-2022

Fotoreport výstavy nájdete tu.