Piotr Gaska

Fotografický festival Rovinj Photodays, ktorý sa koná na chorvátskej Istrii v pôvabnom historickom mestečku Rovinj, je podľa vlastných slov najväčší a najkomplexnejší fotografický festival v juhovýchodnej Európe. Tento rok sa konal už jeho 16. ročník. Okrem samostatných výstav a súťaže vo forme Open callu ponúka festival aj sprievodné podujatia a naozaj príjemnú atmosféru pre networking. Festivalu som sa zúčastnil ako divák, takže akýkoľvek stres súvisiaci s výstavou, prípadný prejav pri príležitosti víťazstva v kategórii či iné nepríjemnosti súvisiace s prezentáciou vlastných prác ma, našťastie, obišli.

Pozícia človeka, ktorý píše o fotografii, filme, divadelnom umení, povedzme si úprimne, závisí od jeho postavenia v danej štruktúre, presnejšie od toho, ako blízko sa pozná s ľuďmi, o ktorých píše. Nie je ľahké písať kritické slová na adresu ľudí, ku ktorým máme nejaký citový vzťah, ale myslím, že vyjadrenie sympatie by sa malo prejaviť skôr konštruktívnou kritikou ako falošným potľapkaním po pleci. Tento fakt je síce všeobecne známy, dalo by sa povedať, že až triviálny, ale všetci dobre vieme, že tento prístup je, hlavne v priestore malých komunít, kde sa všetci navzájom poznajú, veľmi častý. Je to škoda, pretože možno ak by sme častejšie hovorili pravdu a nepoužívali eufemizmy ako „zaujímavé“, mali by sme viac dobrých umelcov, a nie často priemerné, nedokončené, zle zeditované práce, ktorých kvalite verí okrem samotného autora iba pár ľudí, ktorí nevedia, o čom hovoria.

Hoci samotný festival ani jeho organizátorov osobne nepoznám, nepopieram svoje väzby na niektorých zúčastnených autorov a autorky. Preto otvorene priznávam, že som rád, že v prípade Rovinj Photodays sa nemusím uchýliť k rétorickým trikom, ktoré som opísal, a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že je to dobrý festival. Dobrý, ale nie výnimočný. Takýchto festivalov je veľa, ale to na veci nič nemení. Dôležité je, že to nie je zlý festival, a už to je úspech a zelená pre jeho existenciu. Je to dôstojné miesto, ktoré dáva priestor fotografickým výstavám a prezentácii umelcov a umelkýň, ktorí sa zaoberajú premenlivým médiom fotografie.

Festival pozostáva z dvoch častí – prvou je Open call, ktorý má charakter súťaže, druhú časť tvoria samostatné výstavy, ktoré, rovnako ako festival, nie sú tematicky zamerané. Porotcami 16. ročníka Rovinj Photodays boli chorvátsky vizuálny umelec Hrvoje Slovenc, kurátorka Múzea moderného umenia v Rijeke Sabina Salamon, fotograf a riaditeľ festivalu OMNEFest Massimo Sordi, kurátorka Steffania Rössl, ktorá pôsobí aj na Fakulte architektúry na Univerzite v Bologni, Dino Rekanović, zakladateľ Asociácie súčasnej fotografie ZIGUTAMVE a viedenského festivalu analógovej fotografie Rotlicht, a Ján Viazanička, fotograf a šéfredaktor fotografického portálu dokument.sk. Súčasťou sprievodného programu bolo aj stretnutie fotoklubov a prednáška a následný workshop na tému Umelá inteligencia.

Open call, do ktorého bolo tento rok prihlásených vyše tritisíc fotografií z 28 rôznych krajín, využíva klasické rozdelenie do fotografických kategórií. Osobne sa mi delenie na architektúru, akt alebo dokument páči, pretože vnáša do súťaže trochu poriadku, ktorý umožňuje zamerať sa na jednotlivé fotografické série – rovnako ako na kapitoly v knihe, ktoré vám umožnia oddýchnuť si od dlhého príbehu. Musím však povedať, že z môjho pohľadu tieto kategórie v súčasnosti viac a viac strácajú zmysel, keďže médium fotografie sa neustále vyvíja a je pre nás stále ťažšie rozoznať, kde začína portrét a kde končí dokument.

Sarah Mei Herman, zo série Solas

Prezentácii víťazných prác podľa mňa neprospieva uniformná inštalácia na spoločnej výstave, musím však vyzdvihnúť kvalitné printy, ktoré, bohužiaľ, nie sú pre fotofestivaly vždy samozrejmosťou. Je mi jasné, že vzhľadom na priestorové možnosti nie je možné vystaviť kompletné série všetkých finalistov, ale ocenil by som, keby boli ako celok vystavené aspoň série, ktoré získali prvé miesta v jednotlivých kategóriách. Festival ovládli Holanďania a Slováci, z každej krajiny boli zastúpení traja finalisti a finalistky. Ak by išlo o športové zápolenie, musel by som napísať, že finálovú hru vyhrali Holanďania, ktorí získali Grand Prix. Úplne zaslúžene ju vyhrala Sarah Mei Herman s projektom „Solas“. Fotografie Mei Herman sú putovaním svetom tínedžerov, ktorých spája priateľstvo a láska. Blízke, intímne portréty mladých LGBTI ľudí z Čínskej demokratickej republiky sú prvotriednou klasickou fotografiou, ktorá má na tomto type festivalu rozhodne svoje miesto. Ďalší zástupca Holandska Milan Gies, víťaz prvého miesta v kategórii Akt, predstavil v sérii s názvom „Kompozícia“ veľkoformátové portréty mužov bez domova. Fotografie sú dokonale komponované, čisté, hypnotizujúce svojou estetikou, nesnažia sa oslniť ani šokujúcou škaredosťou, ani umelou krásou. Nie sú to „obyčajné“ fotografie, sú to takmer trojrozmerné obrazy. Portrétovaní ľudia, zdanlivo nevnímajúci fotografa, sú autentickí aj so svojimi nedokonalosťami, uzavretí vo svojich intímnych príbehoch.

Milan Gies, zo série Composition

Prvé miesto v kategórii móda získala Karina Golisová s projektom „Tvár sa ako doma“. Aj keď mám módnu fotografiu veľmi rád, nie celkom rozumiem kategórii „móda“ na fotofestivale. Musím však priznať, že Golisovej fotografie túto moju pochybnosť vyvracajú. Autorka zo Slovenska pod zámienkou módnej fotografie rozpráva o živote súčasnej Bratislavy, o probléme gentrifikácie a jej dopadoch, ktorým je „rozbíjanie“ dobre fungujúcich sociálnych skupín, v tomto prípade umeleckej komunity, ktorá sídlila v dnes už zbúranej budove Cvernovky. Čiernobiele fotografie v štýle high key nie sú len fotografiami mladých a zaujímavo oblečených ľudí z hlavného mesta, sú sociologickým dokumentom podaným estetickou a zaujímavou formou.

Karina Golisová, zo série Tvár sa ako doma

Ďalšia kategória a ďalšie prvé miesto. A ďalšia umelkyňa zo Slovenska. Michaela Nagyidaiová predstavila dielo „Transient Ties“. Nagyidaiovej dielo bolo klasifikované ako krajinárska fotografia. Aj keď je pre mňa ťažké pochopiť zaradenie série do tejto kategórie, je oveľa ľahšie pochopiť, prečo sa autorka umiestnila na prvom mieste. Séria, ktorá pozostáva z archívnych fotografií, portrétov a snových záberov, je príbehom o živote autorkinej starej mamy, ktorá bola nútená opustiť rodnú krajinu – Grécko – a usadiť sa na Slovensku. Ide o ďalšie intímne dielo, tentoraz o pamäti a identite.

Michaela Nagyidaiová, zo série Transient Ties

Treťou zo spomínaných reprezentantiek Slovenska je Jana Gombiková s dielom „Porucha“. Gombiková obsadila druhé miesto v kategórii portrét, treba však pripomenúť, že v súťaži prehrala s víťaznou sériou celého festivalu. Prostredníctvom série portrétov upozorňuje práca autorky na vážny a narastajúci problém psychických porúch. Jej takmer nefiguratívne portréty, v ktorých je subjekt zachytený v pohybe, umožňuje pozorovateľovi na chvíľu sa zastaviť, vytiahnuť z fotografie fyzickú podobu človeka, poskladať ju do celku, dať jej ľudské vlastnosti a následne ju zaradiť do spoločnosti, a teda aj medzi nás.

Jana Gombiková, zo série Porucha

Moju pozornosť upútalo aj dielo gréckej autorky Evy Vei, víťazky prvého miesta v kategórii Dokument, ktorá predstavila sériu s názvom „Blyerspenna“. Vei sa zameriava na dynamiku medzi fotografom a fotografovanou osobou, ktorá podľa autorky potrebuje novú metodiku a spôsoby tvorby dokumentárnej fotografie. Nemohol som viac súhlasiť. Zdá sa, že aj Vei, podobne ako ostatní umelci, má k ľuďom, s ktorými pracuje, veľmi blízko. Tak, ako pri dielach opísaných vyššie, aj tu autorka rozpráva intímny príbeh. Fotoaparátom mieri na svoju sesternicu, ktorá žije s poruchou autistického spektra. Vďaka kombinácii farebných a čiernobielych fotiek a využitiu blesku sa mi zdá byť úloha hľadania novej metodiky dokumentárnej fotografie splnená.

Eva Vei, zo série Blyertspenna

Rovnako ako v iných kategóriách, aj v architektúre sa porota rozhodla správne a udelila prvé miesto dvom autorom, Michailovi Lebedevovi a Ivanovi Druzhinimu za sériu „North Undercover“. Hoci tvorba týchto dvoch umelcov nie je novou kapitolou v histórii architektonickej fotografie, je nepochybne zábavná a zaujímavá. Dronové fotografie prisudzujú nový život veľkoformátovým reklamám, ktoré už stratili svoju funkciu presviedčať nás, aby sme si kúpili jogurt alebo nové auto. Novou inkarnáciou týchto usmiatych tvárí s krištáľovo čistými zubami, polonahých žien v reklame na autolak či rýchlu finančnú pôžičku je strešná krytina rozostavaných budov a ochrana pred dažďom. Séria síce neprináša nový druh prístupu k architektonickej fotografii, odhaľuje nám však svet, ktorého existenciu si z úrovne ulice neuvedomujeme. Festival Rovinj Photodays nie je iba Open call, ale prináša aj samostatné výstavy vybraných autorov a autoriek. Festival nie je veľký, jeho súčasťou boli tento rok štyri samostatné výstavy. V Komunitnom centre Talianov z mesta Rovinj sa konali dve samostatné výstavy dvoch autoriek. Beatrice Signorello sa zamerala na „badegaste“, t. j. štamgastov z malého viedenského ostrova, miesta rekreácie pre lokálnych obyvateľov. Zdanlivo triviálna téma, autorka však dokázala zachytiť atmosféru miesta s humorom a pomerne originálnym prístupom ku klasickému dokumentu. Dielo „Shots Happen“ od taliansko-rakúskej fotografky Alessandry D'intino je zase konceptuálnou sériou založenou na japonskej filozofii „wabi-sabi“, ktorá hľadá krásu v melanchólii a nedokonalosti. Sochárstvo, architektúra a príroda sa spájajú do jedného celku poukazujúceho na plynutie času. V tvorivom procese autorka využíva risografiu, už od začiatku pracuje s chybou a jej akceptovaním ako súčasťou tvorivého procesu.

Michail Lebedev a Ivan Druzhinin, zo série North Undercover

Pozornosť si nepochybne zaslúži výstava Pietra Millenottiho „Black is the River“, víťaza predošlého ročníka festivalu. Fotografický projekt je inšpirovaný filmom Charlesa Laughtonsa z roku 1955. Je všeobecne známe, že krajinárska fotografia bola vytvorená s cieľom zachytiť krásu prírody a sprostredkovať pocit šťastia a relaxácie. V prípade Millenottiho diela krásu nahradilo ticho, izolácia a temnota – nástroje, ktorými autor vyrozprával postindustriálny príbeh o rieke Pád.

Samozrejme, nie všetky práce boli také dobré, ako tie, čo som vymenoval vyššie. Posledná samostatná výstava, ktorú som videl, bola Mare Milin – „Dôkazy neprítomnosti”. Najväčšia, najdrahšia a, bohužiaľ, najhoršia výstava. Ťažko povedať, čo mal človek pri pohľade na veľké množstvo týchto veľkorysých printov hľadať. Nejaké dvojexpozície, nejaké obrázky z mora, nejaké hory, pokusy pohrať sa so zmyslom a naráciou, ktorá tam, žiaľ, nebola... Boli zmysel a kvalita výstavy skryté v názve alebo to bol naozaj odkaz na kvalitu práce?

Rovinj Photodays je určite festival, ktorý si zaslúži pozornosť. Jeho návšteva je extrémne príjemným zážitkom, k čomu prispieva aj krásne prostredie, kvalitná organizácia, komorná atmosféra a prítomnosť kurátorov a fotografov z celej Európy. Open call je výbornou možnosťou pre autorov a autorky konfrontovať svoju prácu na medzinárodnej úrovni. Budem veľmi rád, ak sa mi podarí tento festival navštíviť aj na budúci rok, a verím, že sa mu podarí nastavenú latku udržať.