Andrea Kalinová

Andrea Kalinová absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení – odbor fotografia a nové médiá pod vedením Miloty Havránkovej (2006), a doktorandské štúdium na katedre intermédií pod vedením Antona Čierneho (2014). Vo svojej tvorbe sa zaoberá presahom medzi umením a aktivizmom s dôrazom na architektúru 20. storočia a jej zachovávanie. Okrem fotografie sa venuje aj site specific inštaláciám a filmu, je spoluautorkou niekoľkých publikácií o architektúre. Je členkou Správnej rady Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá sa usiluje o záchranu národnej kultúrnej pamiatky Machnáč.

Ako si sa stala fotografkou? Čo ťa k tomu viedlo?

Ako dieťa som chodila na ZUŠ, ale kreslenie mi vlastne nikdy nešlo. Potom som však objavila tmavú komoru a to ma zaujalo. Od deda som dostala Flexaret a po týždni fotenia som sa rozhodla, že pôjdem študovať fotku na VŠVU. Mala som pocit, že som sa už našla.

Asi na tom ozaj niečo bolo, keďže VŠVU si neskôr naozaj vyštudovala. Skončila si fotografiu pod vedením Miloty Havránkovej, ale doktorandské štúdium už si absolvovala na intermédiách. Prečo? Nudila ťa už fotka?

V podstate áno. Už na škole, keď nám dávali témy, som sa niekedy do tej fotky akoby nevedela zmestiť. Ja sa vlastne necítim ako čisto fotografka. Od začiatku som koketovala aj s dokumentárnym filmom, ale akosi som nemala odvahu sa naň prihlásiť. Ešte počas magisterského štúdia som bola jeden semester na stáži u Ilony Németh. Už som nemohla prestúpiť na intermédiá, pretože by som musela robiť celé magisterské skúšky ešte raz, ale v podstate celý šiesty ročník už som konzultovala zároveň s Ilonou aj s Milotou. Plus som sa vďaka sestre (Barbora Németh, scenáristka) dostala do kontaktu aj s VŠMU a filmármi. Mojou magisterskou prácou bol nakoniec mockumentárny film Tajomstvo jedného bazéna (2006).

Bolo vtedy možné ukončiť štúdium fotografie filmom?

Bolo. Polovica katedry s tým mala problém, a polovica nie. Najväčšia výčitka bola, že som ho iba režírovala, ale netočila. Ale vtedy som sa ešte necítila na to, aby som šla na doktorandské štúdium. Až neskôr na rezidencii v Budapešti (2009) som sa znova dostala k téme opustenej architektúry. Mala som pocit, že by som sa chcela tejto téme viac venovať, ale fotografia mi k tomu nesedela. Necítila som, že by som túto tému mala skúmať prostredníctvom fotografie. Takže som sa rozhodla pre intermédiá s tým, že moja dizertačná práca bol projekt Opustená rekreácia (od 2011) v Trenčianskych Tepliciach, kde sme robili skôr site specific inštalácie a podobné veci.

Podľa čoho si teda vyberáš médium na spracovanie témy?

Konkrétne v Trenčianskych Tepliciach to bolo o tom, že naše intervencie by mali minimálne estetizovať a mali by byť viditeľné pre bežných ľudí, ktorí prechádzajú okolo, čo mi k fotografii vôbec nesedelo. Ale vo všeobecnosti, pokiaľ sa to týka mojich srdcových tém, vždy skončím pri filme. Aj keď si potom často nadávam, prečo som sa do toho pustila, mám pocit, že práve film je to médium, do ktorého viem dať všetko, čo som zažila, nafotila, všetko, čo sa tam odohralo. Ešte prichádza do úvahy aj kniha, ale mám pocit, že film mi je akosi bližší.

Ako sa vyvíjal tvoj vizuálny jazyk? Ako si dospela k svojej súčasnej estetike, s ktorou pracuješ?

Už od začiatku ma zaujímali opustené domy. Na VŠVU som sa dostala až na druhýkrát, za ten rok mi veľmi pomohli konzultácie. U Miloty Havránkovej sme mali veľký priestor na experimenty, čo som maximálne využila. Ale keď sa na to pozriem spätne, vždy ma zaujímali témy súvisiace s architektúrou. Ani nie architektúra samotná, skôr také bizarné zátišia, kontrast. A od začiatku tam bola aj tá téma rekreácie. Zaujímala ma fotografia na hrane inscenovania a dokumentu.

Pri prezeraní tvojich prác som sa veľakrát pristihla pri tom, že sa na nich smejem. Je pre teba dôležité, aby v tvojich prácach bol humor? Ako s tým pracuješ?

Je to hlavne o mojom pohľade na svet. Baví ma hľadať bizarné, vtipné, či kontrastné situácie. Asi to súvisí s mojou povahou. Nie som vážny typ. Aj v situáciách, ktoré sú smutné alebo vážne, sa vždy snažím nájsť nejakú láskavosť, nejaký kontrast medzi vážnym a vtipným. Práve teraz pracujem v Gruzínsku na filme o vysídlencoch počas abcházsko-gruzínskej vojny. Čo je vlastne dosť smutná téma, ale Gruzínsko samotné je zároveň plné takých bizarných situácií a obrazov, že sa tomu odľahčovaniu proste nedá vyhnúť. Asi preto som si ho aj vybrala.

Poďme ešte k projektu Opustená rekreácia, ktorý bol tvojou doktorandskou prácou. Zaujímala by ma genéza celého tohto projektu.

Už predtým, ako sa celý projekt začal, som v Trenčianskych Tepliciach na Zelenej žabe robila spolu s Petrom Szalayom a Eliškou Mazelánovou zvukovú inštaláciu. Zároveň sme každý rok chodievali do Teplíc na Art Film. Napadlo nás, že by bolo fajn, ak by sme do toho zapojili viac ľudí a odohrávalo by sa to počas Artfilmu, keď je tam zároveň nejaké publikum. Práve vtedy som sa rozhodla ísť na doktorandské štúdium, takže z toho vznikol projekt Opustená rekreácia. Na začiatku som nevedela, ako to presne poňať, ale nakoniec tie prvé dva roky boli skôr workshopmi pre študentov. Počas toho som sa zoznámila s Martinom Zaičekom, druhý ročník sme už robili spolu s ním a s Jurajom Gáborom. To už boli súčasťou aj prednášky pre verejnosť, pretože sme si chceli otestovať, či o to vlastne ľudia majú záujem, a zároveň návštevníkom ukázať, aké architektonické skvosty majú v Tepliciach. Po dvoch rokoch sme už mali pocit, že sa ten model workshopu vyprázdnil. Zároveň z projektu odišiel Juraj Gábor, a zostali sme tam my dvaja s Martinom. Tretí rok sme už urobili iba prednášky a ďalšie roky sme sa rozhodli, že budeme robiť už iba výtvarné projekty a zameriame sa na liečebný dom Machnáč. Pár rokov sme tam robili rôzne site specific projekty. Postupne naše aktivity okolo Machnáča vyústili až do založenia Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ale medzitým prešlo ešte dosť dlhé obdobie. Rozhodla som sa, že ako doktorandský projekt budem robiť film, kde budú zhromaždené všetky naše výtvarné intervencie. Zároveň sme sa rozhodli, že urobíme knihu, keďže sme mali dosť veľa materiálu.

OFF season bola tvoja prvá kniha. Po nej si v spolupráci s Martinom Zaičekom vydala ešte niekoľko publikácií. Čím je pre teba kniha ako médium zaujímavá?

Publikovanie kníh nám prišlo ako dobrý spôsob, ako našu prácu týkajúcu sa architektúry odkomunikovať. Výstavy nám nestačili, pretože súčasťou tých projektov bol veľmi často teoretický text. Popri práci na knihe o Machnáči sme sa rozhodli, že ideme skúmať aj ďalšie kúpele. Na základe toho potom neskôr vznikol projekt a kniha Architektúra starostlivosti (2019). Vďaka tomu sme ešte niekoľko rokov spolu so Zajom a Petrom Kuzminom chodili po kúpeľoch, a mapovali ich tým spôsobom, že všetko musíš aj zažiť. Nebolo to iba o tom, že odfotíš a ideš ďalej – musíš sa ubytovať, ísť na balneoterapiu, zažiť kúpeľnú diskotéku...

Výborný koncept.

Tak pracujeme pri všetkých projektoch. Neskôr sme začali robiť aj sériu malých sprievodcov architektúrou C20, vznikla kniha Bratislavské moderné fontány (2021), a teraz máme ešte rozrobený Projekt Tatry.

Vráťme sa ešte k Spoločnosti Jaromíra Krejcara. Povieš mi viac o tom, čo viedlo k jej vzniku a aká je tvoja úloha v tomto projekte?

Keď som dokončila film Po sezóne (2018) o Machnáči, dostala som pamiatkarskú cenu Pamiatky a múzeá za audiovizuálny počin. Na oceňovaní za mnou prišla Bohunka Koklesová a povedala, že by tomu chcela nejako pomôcť a pridať sa do toho projektu. To bol popud na to, aby sme založili oficiálnu organizáciu. Bolo jasné, že ak sa to má ďalej riešiť, nemôžeme to byť my dvaja s Martinom, ale musia tam byť už trochu väčšie mená. Bohunka tiež oslovila právnikov Dantons, ktorí nám povedali, že idú do toho. Momentálne som členkou správnej rady. Myslím, že v tomto štádiu už by sa tomu mali venovať predovšetkým odborníci.

Ja ťa okrem umelkyne vnímam aj ako aktivistku. Bol to zámer, alebo je ten aktivizmus skôr nezamýšľaný dôsledok tvojho umeleckého smerovania?

Ja som k tomu asi vždy smerovala. Opustená rekreácia bola od začiatku braná ako aktivistický projekt. Ale chcela som, aby ten aktivizmus bol zároveň umením. Celá moja teoretická doktorandská práca bola o tom, či sa dá umením zachrániť architektonické dedičstvo.

Takže spojenie umenia a aktivizmu je pre teba prirodzené.

Zaujímajú ma témy, ktoré majú spoločenský presah. Nie je to iba o architektúre, zaujíma ma príbeh, ktorý je za ňou. Nechcem byť spájaná s nejakým urban exploration. Mňa vždy zaujíma, prečo ten dom nefunguje, na čom to skrachovalo, a bola by som radšej, ak by fungoval. Nie je to o tom, že by som si ulietavala na estetike schátraných budov. Opustené budovy sú väčšinou zničené a vykradnuté, je to v podstate smetisko. Čo je na tom zaujímavé? Skôr ma fascinuje, že je ich tak veľa. Chyba je potom skôr asi niekde v spoločnosti.

Tvoje projekty sú vždy silne zakotvené v nejakom konkrétnom prostredí, zaoberajú sa témou času a priestoru. Spomínala si svoj projekt o abcházskych vysídlencoch, na ktorom pracuješ v Gruzínsku. Ako si sa dostala k tejto téme?

Keď som mala 15 rokov, videla som v Nostalgii gruzínsky film Strom prianí. Odvtedy bolo Gruzínsko krajina, kam som proste musela ísť. Keď začal WIZZ Air predávať lacné letenky, vybrali sme sa tam. Zo začiatku som bola z tej krajiny dosť prekvapená. Bolo to prvýkrát, keď som bola v bývalom Sovietskom zväze a bolo tam strašne vidieť ten úpadok. Ale teraz je to tam už iné, Gruzínsko sa extrémne zmenilo, hlavne Tbilisi. Pol roka po prvom výlete som šla do Gruzínska na rezidenciu. A to už bola láska. Odvtedy stále hľadám nejaké možnosti, ako sa tam dostať, a čo tam robiť.

Fascinuje ťa skôr krajina ako taká, alebo skôr to, že ti umožňuje venovať sa témam, ktoré ťa zaujímajú?

Pri tejto konkrétnej téme, na ktorej teraz pracujem – o vysídlencoch z Abcházska, sa spojilo viacero vecí. Už na Slovensku sme riešili kúpele, a tak sme sa prirodzene začali pozerať po kúpeľných mestách. Narazili sme na to, že vo väčšine kúpeľných miest, vo všetkých tých hoteloch, ktoré nefungovali, ubytovali vysídlencov z Abcházska. Sú to etnickí Gruzínci, ktorí museli utiecť z Abcházska, dokopy ich bolo okolo 400 000. Konkrétne v meste Tskaltubo, kde robím dokument, je ich ubytovaných asi 6000. Všetci si mysleli, že to bude na pár mesiacov. A už je to tridsať rokov. Zaujala ma práve kombinácia toho, že tí ľudia bývajú v tých veľkolepých kúpeľných domoch, spolu s témou vysídlenia. Celý ten priestor je pre mňa neuveriteľne fascinujúci. Obrovský socialistický realizmus, pomedzi to behajú sliepky, do toho si tam Gruzínci chodia fotiť svadby a v strede normálne fungujú kúpele... Je to taká zvláštna zmes histórie, architektúry a ľudských osudov.

Je veľmi zvláštne, že ľudia chodia na dovolenku niekam, kde sú iní vlastne nedobrovoľne.

Ja som tejto situácii nerozumela, kým sa nezačala vojna na Ukrajine. Veľa vecí, ktoré mi predtým pripadali absurdné, som zrazu pochopila. Myslím si, že tu to funguje podobne – nechá sa nejaké poschodie pre utečencov, a vo zvyšku normálne fungujú turisti. Čo je zaujímavé na Gruzínsku, je, že tí ľudia tam zostali – ako takí duchovia – 30 rokov. Niektoré miesta pôsobia ako časové kapsuly.

Je rozdiel pracovať doma a v cudzine? Ako to vnímaš ty?

Gruzínci sú strašne srdeční a pohostinní. To sa hovorí aj o Slovákoch, ale ja si to teda veľmi nemyslím. Gruzíncom nevadí, ak sú fotení, alebo točení, berú to úplne prirodzene, a v tomto smere sa mi tam pracuje ľahšie. Tým, že som cudzinka, tak nás so štábom berú stále ako hostí. Vedia, že nemá zmysel sťažovať sa na systém, na to, že sa nič nerieši, tak ako by to robili, ak by sme boli miestni. V Gruzínsku je zakorenené, že cudzincom sa proste nesťažujú. Mám pocit, že samotní Gruzínci medzi sebou často skĺznu do akejsi patetickosti, a smútku. Ja to v sebe nemám, ani v nich to úplne nevidím. Takže sa to vo svojom filme snažím nemať. Je to vec, ktorá mi je strašne cudzia. Takže tento odstup je podľa mňa celkom výhodný.

Na ktorý zo svojich projektov si najviac hrdá?

Som hrdá na svoje filmy. Ale to bude asi tým, že mám na ne najlepšie spomienky. Vo filme Po sezóne je vlastne všetko, čo sa udialo v rámci Opustenej rekreácie. Ďalší z mojich obľúbených projektov je, keď sme rekonštruovali izbu v Machnáči. Bol to veľmi silný zážitok. Nie som si istá, či je to úplne prenosné, ale pre nás to bolo veľmi silné. Zrazu sme nemali pocit, že sa nachádzame v nejakom schátranom priestore. A potom stačí otvoriť dvere do chodby, ktorá je špinavá, smradľavá a zničená, je to veľký kontrast. Ani nie tak vojsť do tej izby, ako z nej vyjsť.

Aká je podľa teba úloha fotografie v súčasnosti? Myslíš, že to médium sa ešte má kam posúvať?

Neviem, či je nutné, aby sa muselo niekam posúvať. Ja osobne mám blízko k dokumentárnej fotografii, možno nie úplne klasickej, ale skôr takej konceptuálnej, a podľa mňa je stále čo zachytávať. Vôbec nemám pocit, že by fotka bola mŕtva. Stále sa niečo deje, a každý z nás to vidí inak. A práve to je na tom to zaujímavé.