Diana Takacsova

Diana Takacsova (1992) je dokumentárna fotografka, pracujúca prevažne na dlhodobých, výskumom podložených projektoch. Vo svojej tvorbe skúma témy identity, fyzickej a emocionálnej väzby na určité miesto, migrácie a vzťahu človeka k prírode a životnému prostrediu.

Diana získala grant National Geographic Society (2021), ako aj cenu (2016) a nomináciu (2018) Slovak Press Photo. Jej práca bola publikovaná v médiách, ako The New York Times, CNN, BBC, Mongabay, GEO, The Calvert Journal, alebo Oxford Monitor of Forced Migration. V roku 2023 bola rezidentkou publikácie The Sociological Review. Je členkou zoskupenia Women Photograph. Jej momentálnymi základňami sú Belgicko a Slovensko – no pôsobí aj na širšej medzinárodnej úrovni.

Čo máš rada na fotografii?

Dobrá otázka. Na fotografii mám najradšej, že ma prinúti zastaviť sa a zamyslieť sa. Toto môže byť myslené úplne zoširoka, v akomkoľvek zmysle. Zároveň mám na nej rada to, ako reflektuje náš svet.

Aké boli tvoje prvé dotyky s fotkou? Ako sa z teba stala fotografka?

To je dosť dlhý príbeh. S fotografiou som koketovala už od strednej školy. Stále som hľadala nové cesty jej pochopenia. Ešte počas vysokej školy ma zaujal dokumentárny smer, svoje vedomosti som rozvíjala v rámci ateliéru Tibora Huszára, následne u Jozefa Sedláka a Petry Cepkovej. Neskôr som sa zúčastnila niekoľkých medzinárodných workshopov, napríklad letnej školy fotografie v Lotyšsku (ISSP), čo bol pre mňa veľmi dôležitý moment, keďže som fotografiu neštudovala. Bol to asi týždňový imerzný event vrcholiaci skupinovými výstavami, kde bolo 72 fotografov a fotografiek rozdelených do šiestich kurzov, ktoré viedli uznávaní medzinárodní lektori. Témou tejto edície bolo prepojenie fotografie so svetom. Spoznala som prístupy k tomu, čo môže fotografia znamenať ako môže vyzerať a aký môže mať rozmer. Mala som veľké šťastie, že mojou lektorkou bola úžasná Tanya Habjouqa, ktorej transparentný a osobný prístup v odovzdávaní svojich vedomostí ma veľmi obohatil.

Kedy si podľa teba urobila svoju prvú dobrú fotku? Kedy si si povedala, že to je ono?

Čo sa týka samotnej fotografie, asi sú to niektoré momenty z ciest po Gruzínsku. Za svoj prvý dobrý súbor pokladám súbor z belgického pobrežia, na ktorom som začala pracovať v roku 2017, keď som sa prvýkrát presťahovala do Belgicka. V tomto období sa formoval môj fotografický jazyk. Čiastočne to bolo aj tým, že som sa aj ja formovala, menil sa môj vzťah k fotografii. Formoval sa aj môj vzťah k miestu, k tomu, ako vnímam priestor, lokalitu, hlavne tú novú, do ktorej som sa vtedy prisťahovala. Takže ten súbor rástol so mnou. A práve v ňom je aj jedna konkrétna fotografia, ktorú by som rada vyzdvihla.

O čom konkrétne je tento tvoj projekt z Belgicka?

Volá sa Temporary Views, čiže po slovensky Dočasné výhľady. Skúma, ako sa ľudia a príroda navzájom ovplyvňujú na v súčasnosti jednom z najunikátnejších pobreží Európy. Keď som sa tam presťahovala, žila som najprv v Bruseli. Chýbalo mi more, takže som si to chcela namieriť k pobrežiu. Počula som však o ňom rôzne veci. Jeden Belgičan mi hneď povedal: „Tam ani nechoď. Choď radšej do Talianska alebo do Španielska. Ale nie sem.“ A tak som si povedala, že tam, samozrejme, musím ísť. Šla som hneď ďalší víkend. Je to veľmi špecifické miesto, zväčša zastavané, celkom krátke. Celé belgické pobrežie tvorí iba 67 kilometrov. Tento priestor ma hneď zaujal. Svojou eklektickosťou, špecifickou atmosférou, ako aj svetlom. Vrátane počasia, ktoré sa tu mení každých 10 minút.

Zo začiatku ma viedla hlavne moja zvedavosť. Následne som tam začala tráviť viac času, skúmať to, ako ľudia toto pobrežie vnímajú. Pre niektorých je to miesto, na ktoré majú úžasné spomienky – spája sa im s letom, nostalgiou a detstvom. Iní ho vnímajú ako hnusné miesto, ktoré je obeťou liberálnych stavebných zákonov, vďaka ktorým sa môžu na pobreží stavať výškové budovy.

Napriek tomu majú k nemu mnohí ľudia, ktorí tam žijú, veľmi blízky vzťah. Začala som skúmať, prečo. Zároveň som objavila aj tému klimatickej krízy, keďže belgické pobrežie má problémy s eróziou, čiže tu prebieha neustály boj so silami prírody. Zaujalo ma, koľko energie a prostriedkov je investovaných do udržania celého tohto vlastne neprirodzeného priestoru.

Podľa čoho si vyberáš témy? Čo musí mať v sebe nejaká téma, aby ťa zaujala natoľko, že sa rozhodneš na nej pracovať?

Ťažko povedať. Myslím, že väčšina mojich projektov, ktoré si vyberiem sama, či už sú krátkodobé alebo dlhodobé, súvisí s témami identity, migrácie a vzťahu človeka k prírode. Na konkrétnom mieste na svete už potom nezáleží. Povedala by som, že najviac ma vedie zvedavosť.

Zdá sa mi, že to môže súvisieť aj s tvojou osobnou skúsenosťou. Sama si migrantka, pochádzaš z národnostnej menšiny.

Určite áno. Je to kombinácia zvedavosti, osobnej skúsenosti a toho, čo ma zaujíma. Zároveň je to skvelá možnosť dostať sa na miesta alebo do situácií, kam by som sa inak nedostala, a zrazu mám neopakovateľnú možnosť pochopiť ich z rôznych perspektív.

Fotografuješ na veľmi rozdielnych miestach v rôznych kútoch sveta. Ako si získavaš dôveru ľudí, s ktorými pracuješ? Ako začínaš projekt?

Závisí to do veľkej miery od toho, kde a na čom pracujem – je to dosť rozdielne v rôznych častiach Európy či sveta, respektíve v rôznych kultúrnych a iných kontextoch. Najdôležitejšia je pre mňa transparentnosť. Som transparentná a o tom, čo ma zaujíma, sa chcem dozvedieť čo najviac. To je jedna časť. Druhú časť tvorí transparentný prístup v tom zmysle, že som naozaj súčasťou konverzácie, výmeny názorov. Môj prístup nie je iba extraktívny, ide mi o budovanie vzťahu. Záujem by mal byť, samozrejme, vzájomný.

Máš nejaké hranice? Je niečo, čo by si nikdy nefotografovala?

Určite áno. Moje projekty sa netýkajú bezprostredných konfliktov alebo situácií priameho nebezpečia, skôr ma zaujímajú dlhodobejšie témy. Nehľadám senzácie, radšej sa venujem príbehu hlbšie. A, samozrejme, v prvom rade som človek, až potom fotografka. Takže tam niekde sú tie moje hranice.

Akým spôsobom pracuješ na projektoch? Popíš mi ten proces.

Všetky moje projekty prepája proces, ktorý začína výskumom. Či už pracujem na vlastnom projekte, alebo na nejakom zadaní, začínam skúmaním dostupných materiálov. Samozrejme, čerpám aj z predošlých skúseností, lebo častokrát sú témy, na ktorých pracujem, v globálnom meradle prepojené. Príležitostne spolupracujem aj s novinármi, alebo výskumníkmi. Spoločne formujeme projekty a skladáme skladačku informácií. Zároveň rozmýšľam nad tým, ako by som k tomu pristupovala vizuálne. Čo sú kľúčové miesta, postavy... Samotná práca na mieste je situačnejšia a intuitívnejšia. Ako skončí, tak to niekedy fakt neviem... V akom momente ukončiť dlhodobý súbor? To je pomerne ťažká otázka.

Toho sa týka aj moja ďalšia otázka. Kedy je podľa teba projekt hotový?

Na túto otázku by som rada poznala odpoveď. Tým, že neustále pracujem paralelne na niekoľkých projektoch, ktoré sa posúvajú v istých časových rozmedziach napríklad v rámci jedného roka, neviem na to úplne odpovedať. Je to asi o pocite – človek naozaj musí mať pocit, že projekt je uzavretý, že to dáva zmysel, že všetko, čo malo byť povedané, povedané bolo, ale ešte som taký bod úplne nedosiahla. Ani čo sa týka napríklad projektu Dočasné výhľady.

Konzultuješ počas práce svoje projekty s fotoeditormi, alebo kurátorkami?

Ako som spomínala, počas predchádzajúcich rokov som sa zúčastnila niekoľkých workshopov alebo mentoringových programov s agentúrami, ako je NOOR alebo VII. Zúčastňujem sa rôznych eventov, alebo portfólio reviews, čo tiež, samozrejme, niekedy klapne viac, niekedy menej, ale vždy mi to niečo dá. Je dobré sa dozvedieť, ako je projekt vnímaný niekým, kto ho nikdy predtým nevidel, či dáva zmysel, či jeho popis naozaj zodpovedá tomu, čo človek vidí na fotografiách. Na dennej báze však pracujem sama, prípadne s novinárkou či novinárom.

Aký je tvoj obľúbený neúspech, ktorý ťa najviac posunul?

Začnem tým, že neúspech je úplne bežná súčasť trajektórie každého fotografa a fotografky, čiže ho nevnímam negatívne. Niekedy to začne dávať zmysel až po čase. Určite netreba zúfať nad tým, čo neprinieslo želaný výsledok, pretože veľakrát sa dejú veci v zákulisí a človek potom príde k ďalším možnostiam alebo príležitostiam, ktoré častokrát pramenia práve z tých situácií, ktoré úplne nevyšli. Ale ak mám povedať konkrétnu situáciu, opäť by som spomenula letnú školu fotografie v Lotyšsku. Stretla som tam mnohých fotografov a fotografky, ktorí robili rôzne úžasné veci naprieč mnohými smermi, a ja som bola trošku stratená v tom, ako najlepšie využiť ten týždeň, ktorý v našej skupine nemal byť venovaný novej tvorbe priamo na mieste, ale skôr reflexii celkového smerovania našej práce. Keď sa však za tým obzriem, bol to veľmi intenzívny týždeň, plný výmien názorov a vedomostí, vďaka ktorému som potom mohla ďalej hľadať svoj smer a nastaviť sa úplne inak, aj čo sa týka samotného vnímania toho média.

Kedy si sa začala pokladať za fotografku?

Myslím si, že tento moment sa ťažko jednoznačne určuje, keď človek fotografiu formálne neštuduje, čo bol aj môj už spomínaný prípad. Načrela som do menej formálnych možností štúdia fotografie, videla som, ako na fotografiu hľadia rôzni ľudia, čo všetko fotografia môže a nemusí byť. Stretla som rôznych lektorov, lektorky, študentov. Bol to taký organický proces. S tým je, samozrejme, spojené aj budovanie svojho fotografického sebavedomia, ako aj momenty externej validácie – ponuky spoluprác alebo grantov. Nielen pre mňa, ale tiež pre tých, ktorí to vidia zvonka.

Ako sa vyvíjal tvoj vizuálny jazyk? Ktorý projekt ťa podľa teba najviac posunul?

Z môjho pohľadu je to skôr proces, ktorý nikdy úplne nekončí. Myslím si, že jeden z momentov bol, keď som začala pracovať na projekte v Keni, a potom tá reflexia na letnej fotografickej škole – to boli momenty, kde som začala o vizuálnom jazyku uvažovať inak a začala som skúmať jeho ďalšie možnosti. Bol to taký tréning v rozmýšľaní o fotografii, keď som začala viac hľadať miesto, ktoré mi sedí.

Prečo myslíš, že ťa oslovila práve dokumentárna fotografia? Sama si spomenula, že všetko už bolo dofotené, videné. Aká je teda podľa teba úloha dokumentu v súčasnom svete?

Myslím si, že dokumentárna fotografia je zrkadlom toho, čo sa deje vo svete okolo nás. Je to v podstate jeden zo spôsobov reflexie, ktorého prirodzenou súčasťou je hľadanie nových prístupov. A prečo som si vybrala práve dokument? Predstavuje pre mňa spôsob, ako spoznať svet, ako pochopiť, čo nás obklopuje, a ako to vplýva na nás všetkých. Zároveň týmto spôsobom nasledujem svoju zvedavosť.

Aký je tvoj fotografický sen?

Chcela by som pracovať na nejakom projekte v Mongolsku.

Prečo práve tam?

Strávila som detstvo a mladosť jazdením na koni.

Páči sa mi, že niekedy to naozaj môže byť takéto jednoduché.

Nemám nejaký konkrétny veľký sen, ktorým sa riadim, idem skôr za tým, čo ma zaujme, a zanechá vo mne nejakú stopu. V tomto prípade sa chcem dozvedieť viac o tejto krajine, nad konkrétnym smerovaním som ale ešte nerozmýšľala.

Tvoja fotografia je na jednej strane veľmi výtvarná, na druhej strane stále zostáva čitateľnou. Je pre teba dôležité, aby boli tvoje fotky prístupné aj širokému publiku?

Moja fotografia v prvom rade reflektuje moje videnie. Najprv musí byť prístupná pre mňa. Až potom sú diváci. Záleží mi nielen na vizuálnej stránke, ale aj na tom, aby fotka mala obsah. Je pre mňa dôležité, aby fotografia bola taká, že sa pri nej človek pristaví, a niečo v ňom vyvolá.

Ktorý z tvojich projektov je ti najbližší?

Asi to Belgicko. Ale všetky moje dlhodobé projekty, v ktorých pokračujem, sú v niečom moje srdcovky. Napríklad aj Sweet Are The Waters v Keni, na ktorom spolupracujem s Ogiekmi, pôvodnými obyvateľmi lesa Mau. Jeho súčasťou sú aj kolaboratívne kúsky, zároveň však aj predkladá reflexiu nerovného vzťahu medzi fotografom a fotografovaným. Je to dialóg o moci, o fotografii ako nástroji moci. Skúmam, ako by sa tento diskurz dal preformulovať, a aké by mohli byť nové spôsoby nahliadania na tento vzťah.

Táto téma je nepochybne veľmi zaujímavá. Páči sa mi, ako sú tvoje projekty navzájom prepojené, napriek tomu, že sa každý odohráva na inom konci sveta. Prečo podľa teba nefotografuješ viac na Slovensku?

Dobrá otázka. Samozrejme, mám aj nejaké projekty zo Slovenska. Tým, že som žila a stále žijem v rôznych krajinách, je moje vnímanie skôr globálne, a častokrát ma pracovne alebo kvôli záujmom zavialo inde. Ale aj na Slovensku je mnoho skvelých tém, ktoré sa či už spracúvajú, alebo ešte môžu spracovať.

V budúcnosti by som sa chcela trošku vrátiť a fotografovať viac aj na Slovensku, ale v kombinácii s témami zo zahraničia, keďže je pre mňa dôležitý globálny pohľad. Momentálne tu pracujem na súbore, ktorý sa týka životného prostredia, konkrétne Dunajských luhov.

Povieš mi o tom projekte niečo viac?

Fotografovala som napríklad na Veľkolélskom ostrove, ktorý spravuje BROZ – Bratislavské regionálne ochranárske združenie. Vznikol v podstate vďaka mentoringu, ktorý som absolvovala s agentúrou NOOR, keď dvanásť fotografov a fotografiek zo strednej Európy spolupracovalo na niekoľkomesačnom projekte, z ktorého následne vznikla putovná výstava. Hľadala som tému spojenú s klimatickou krízou v našom regióne a tá ma nakoniec priviedla k BROZ.

Nie je ťažké fotografovať prírodu tak, aby to nebol gýč? Ako si pristupovala k tomuto projektu?

Moje fotografie z tohto miesta nie sú veľmi dejové. Ide skôr o pocitový pohľad na prírodu, a teda aj na to, čo prebieha v tejto krajinnej oblasti. Mojím cieľom bolo prispieť do úvahy o tom, čo je príroda a ako je s ňou človek spojený. Nechcela som tlmočiť momentálne dominujúci postoj, že človek stojí mimo prírody. Hľadala som dialóg. Pracovať takýmto spôsobom ma dosť baví, aj keď tam v lete bolo veľa komárov.

Je pre teba fotografovanie doma iné ako v zahraničí? Čiže na miestach, ktoré až tak dobre nepoznáš?

Myslím si, že každé miesto, kde fotím, je iné a prináša iné možnosti a iné výzvy. Čo sa týka fotenia v mojom domácom regióne – a tým myslím celú strednú Európu, napríklad aj Maďarsko, keďže pochádzam z maďarskej menšiny – je pre mňa dostupnejšie v tom smere, že chápem, čo sa tam deje, nepotrebujem pretlmočiť kontext – či už lingvisticky, alebo kultúrne. Keď fotím niekde, kde to nepoznám až natoľko dôverne, je fakt, že nadobudnutie hlbších vedomostí si vyžaduje čas. Môj pohľad je preto určite iný, prináša aj iné možnosti a výzvy.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!