Martin Kollár

Názov knihy: After / autor a dizajn: Martin Kollár / vydavateľ a editor: Mack, UK / rok: 2021

Foto: Stanislav Piatrik

Kolik je v té knize slov! Mají připomínat! Jako by slova mohla připomínat! Franz Kafka

Červená kniha stredného formátu s jednou fotografiou na titulke. Plátenná zošívaná väzba obopína približne 30 nečíslovaných strán. Fotografie dynamicky prechádzajú celým objektom, nesleduje sa jednotná veľkosť, vyznieva komunikácia medzi jednotlivými snímkami. Zobrazovaná informácia sa pre mňa stáva najdôležitejším aspektom k uchopeniu diela, nie je to naddimenzovaná saturácia či neprimerané štylizované narábanie s kontrastom snímky. Farba je tu rovnako dôležitá ako ktorýkoľvek ďalší element. Farebnosť pôsobiaca všedne dodáva bizarným situáciám uveriteľnú atmosféru. Grafika sa ukazuje hlavne v usporiadaní, malosti a veľkosti snímky. Už na začiatku sa ako divák stávam súčasťou prostredia. Ruka ukladajúca alebo berúca predmet pripomína pohľad na hranu preparovanej knihy, rozumiem tomu ako pohľadu do vnútra. Obsah a forma sa tu javia a začínajú líniu pravdepodobného chronologického čítania. Identifikujem predmet na úvodnej fotke ako knihu, z ktorej trčí žltá záložková šnúrka. Pozerám lepšie a rovnako by to mohla byť preparovaná rozbuška. Znovu otváram knihu a hľadám záber sušiaceho sa šatstva vo vetre, nasleduje po sérii prešacovania a akcie s drevom. Postupnosť, akou sú radené obrazy, sa stáva teraz najdominantnejším prvkom. Montáž, v ktorej sledujem určitú príbuznosť. Niekde je to elektrický kábel, pokračujúci do ďalšieho okna. Niekde je to voda, fragment lode, zeminy. Prechádzajúci horizont tečie do ďalšej potlačenej strany. Inde vystupujú viac obsahové ako materiálne príbuznosti. Jednotlivé fotografie sú rovnako svojbytné, čo som zažil na výstave, kde som ich fyzicky vnímal aj jednotlivo s väčším odstupom v priestore Galérie mesta Bratislava v rámci projektu Nadácie Miloty Havránkovej s názvom Tekuté piesky. Tam sa séria predstavovala v spoločnosti ďalších autorov. V knihe sa radením stávajú viac literatúrou. Čítam ich príbeh, čítam medzery, pauzy medzi jednotlivými slovami-obrazmi. Mnou skonštruovaný príbeh pokračuje, rozpína sa v ďalšom. Pomerne jednoduchá kniha je zároveň zložitým výkladom v komunikovaní. Ikonografia sa mení na jednu ikonu, na jednu osobu, ktorá úprimne rozpráva o ďalšom rozprávačovi, ktorý tu už nie je. Názov sa nachádza na konci knihy. Dá sa povedať, že z kontinuálneho prezerania obrazov sa posledná strana mení na slovo. Prišiel som na koniec a tu je začiatok.

Kollárov redukcionizmus je expanziou v tom najlepšom zmysle. Ekonómia informácie sa tu poľudšťuje, no vyberá si to svoju daň, stávame sa pozorovateľmi na okraji záberu. Niekde v tomto rozhraní sa mi rysuje Caspar David Friedrich a jeho maľby Ľadovej búrky, rovnako ako o značný čas histórie neskôr Stelarc a jeho Biotopia. V predstave sa mi vynára fotografia jeho tváre načúvajúca predlaktiu, v ktorom má implantované ucho. Aj tieto podnety pozorujem vo svojej imaginácii v prázdnom priestore knihy medzi jednou a druhou fotografiou. S prácou Martina Kollára sa prvýkrát stretávam na ceste z Bratislavy do Banskej Bystrice. Cestujúc v autobuse, som čítal RODINNÝ ALBUM.SK, kniha vyšla v slovenskom vydaní v roku 2002. Ja sa k nej dostávam niekedy v roku 2006. Autor tu predstavuje viaceré fotografie, medzi nimi je dnes už ikonická fotografia dvojice s pokazeným autom. Spojenie obsahu a formy nám sprostredkúva Kollárov bod. Je to priestor, z ktorého sa skutočnosť stáva epickým a bizarným momentom v plynutí času. Epickým v tom, že odhaľuje z mizanscény dynamiku, ktorú si veľakrát neuvedomujeme, ale raz za čas sa sprostredkuje vo svojej všednosti. Bizarným preto, lebo cez opis snímky sa nám dostáva informácia o dvojici idúcej na rozvod. Krajina v jemnom hmlistom opare. Pokazené auto pred dopravnou značkou, upozorňujúcou na obojsmernú premávku, dvojica stojaca vonku, muž otvárajúci kufor vpredu, žena pootočená k autu vzadu. Vizuálna fádnosť snímky predikuje väčšie prekvapenie z objasnenia toho, čo pozorujeme. Funguje to veľmi zaujímavo, nachádzam tu určitú odestetizovanosť. Ak sa to tak dá povedať, v dielach umelcov 90. rokov je možné vnímať líniu, ktorá takto umenie sprostredkovala. Je to línia, ktorá v sebe nesie zaujímavú mieru splynutia konceptu a výrazovej formy, a pritom nestráca zo zreteľa celok. V sérii snímok knihyAfter neostávame statickí, symboly a znaky sa dynamicky vyjavujú a rozširujú. Konštruujú príbeh, o ktorom sa ťažko rozpráva, a predsa sa o to treba pokúšať. Sú to veľakrát chvíle ticha, hľadania slov, možno práve aj tých, ktoré sa menia na obraz.

Zo série After, 2021

No je tu aj paradox. Akoby život zastal a jeho aktér kráča statickými symbolmi. Tento pocit sa ešte znásobuje pri nemožnosti zahľadieť sa do bodu, kde by nebola prítomná ľudská stopa. Na predposlednej fotografii v knihe pozorujeme diváka, turistu, chodca Karola Wojtylu, prvého slovanského pápeža známeho ako Ján Pavol II. Jeho spodobená figurína sedí na kameni, hľadí pred seba mimo rám snímky. Za ním sa nachádza dlhý pás vytlačenej oblohy, akoby skutočná nestačila. Je to príkladné simulakrum. Pohľadom prejdem nad môj pracovný stôl, mám tam na stene čiernobielu fotku. Vzpriamená postava muža v kapucni pozerá pred seba, je zobrazená z profilu. Sychravé počasie, muž drží knihu. Je to tiež podobizeň Karola Wojtylu, len iný záber a iný autor. Iným umelcom je aj japonský fotograf Hiroshi Sugimoto. Pracuje na horizontoch mora s neuveriteľnou precíznosťou, skoro až strácame schopnosť rozpoznať tam prírodný živel. V rôznych odchýlkach tonality a geometrie, svetla a tmy medituje z jedného bodu horizont toho, čo je nad ním, ako aj pod ním. Fotograf Martin Kollár akoby tento bod poznal. V jeho fotografiách nenachádzame dynamiku chôdze, ako ju môžeme pozorovať v tvorbe Walkera Evansa, konkrétne v projekteLabor Anonymous (1946). No to neznamená, že tam nie je. Myslím, že práve táto naoko absentujúca expresivita nás strháva k osobnému pohybu, hnutiu, k našej vnútornej a vonkajšej chôdzi, možno k sekundárnym pohľadom aj nad náš pracovný stôl. K znejasneniu a k zostreniu. Akoby nás tie prechody rozkolísali a stabilizovali zároveň. Ten vnútorný pohyb ma vie v tomto prípade vrhnúť do detstva, s kamarátom sme objavili nehybné telo suseda. Konfrontovanie sa s otázkami o nečakaných a dobrovoľných odchodoch nachádzame každý. U mňa tie otázky viedli rôznymi dynamikami života. Dnes, ako aj predtým, len ťažko nachádzam slová, no konfrontácia je široká. Mária Rumanová sa v knihe nachádza na jednej fotografii, no rovnako ako u Sugimota jej horizont vnímame v rôznych odchýlkach tonality a geometrie, svetla a tmy. Meditujeme z jedného bodu horizont toho, čo je pod nami, ako aj nad nami. Kollárov text v knihe dobrým spôsobom objasňuje význam After. Rovnako ako citácia Kafku vo mne rezonuje a udomácňuje moju pozornosť v čítaní intímneho a ťažkého portrétu Márie.