Michaela Bosáková

Celý život som chcela spomienky na svoju mladosť vymazať z pamäti. Navždy ich zatvoriť v sebe a zabudnúť. Roky som pre ne nespávala, nakoniec ma minulosť dobehla.

Zuzana Mináčová (1931) vo veku 92 rokov získala v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave ocenenie Osobnosť slovenskej fotografie. Každoročne ho udeľuje odborná porota, v roku 2023 ju tvorili: Václav Macek (OZ Stredoeurópsky dom fotografie), Judita Csáderová (Združenie slovenských profesionálnych fotografov), Jana Hojstričová (VŠVU), Dušan Kochol (Festival OFF Bratislava) a Aurel Hrabušický (historik a kurátor fotografie, SNG).

Samozrejme, ocenení získala Zuzana Mináčová za svoj život viacero. Jej celoživotné dielo, ktoré ešte ani náhodou nie je ukončené (fotografuje dodnes, a ako sama tvrdí, stale ju to baví), tvorí súčasť mnohých zbierok, výstav, ale najmä spomienok a pamäti ľudí, ktorých na svojej ceste stretla, vrátane našej krajiny. Jej dielo a spomienky, ktoré sú zachytené v dokumentárnom filme Očami fotografky (Matej Mináč, 2015, Česko/Slovensko), či tie, ktoré boli námetom na známy film Všichni moji blízcí (Matej Mináč, 1999, Česko/Slovensko/Poľsko) sú vzácnou súčasťou histórie nielen Slovenska a bývalého Československa, ale aj 2. svetovej vojny…

Zuzana Mináčová je významnou osobnosťou slovenskej a českej fotografie už od 60. rokov minulého storočia. Jej fotografický prejav (bola dobovou súputníčkou Oľgy Bleyovej a Martina Martinčeka) mal výrazný vplyv a tvoril neoddeliteľnú súčasť tzv. „novej vlny“. Venovala sa predovšetkým portrétnej fotografii, ako aj výtvarnej, v ktorej pracovala s experimentálnymi technikami a odkazmi na surrealizmus.

Zuzana Mináčová je (aspoň podľa slov mnohých osobností-priateľov, s ktorými pracovala) neuveriteľne energickou a inšpiratívnou osobnosťou. Ako sama tvrdí, neznáša nudu. V akejkoľvek podobe. To bolo aj dôvodom, prečo opustila Školu umeleckého priemyslu, a vydala sa vlastnou cestou. Toto je však príbeh, ktorý sa začal odohrávať po jej návrate z Osvienčimu, kde strávila časť svojho detstva – už spomínané spomienky, ktoré sa snažila vymazať.

Mináčová sa narodila v Bratislave do veľkej rodiny, s ktorou až do začiatku vojny strávila bezstarostné detstvo. Trávievali veľa času pod Tatrami, kde sa všetci stretávali vrátane jej márnivých strýkov, ktorí cestovali, hrávali a prehrávali v kartách celé majetky, ale ktorí jej napriek tomu boli inšpiráciou a zostali vzácnou spomienkou na šťastnejšie časy, ako tie, ktoré prišli s vojnou.

V roku 1944 bola spolu so sestrou Annou po udaní uršulínok, u ktorých ich v tom čase ukryli rodičia, odvedená to koncentračného tábora v Osvienčime. Zuzana mala väčšie šťastie ako veľká časť jej rodiny a podarilo sa jej v roku 1945 vrátiť a začať žiť svoju druhú šancu na život.

Vrátila sa do školy a neskôr sa dostala na Školu umeleckého priemyslu, kde začala študovať fotografiu. Škola ju však veľmi nebavila a napriek naliehaniu vtedajšieho riaditeľa štúdium ukončila. S malými skúsenosťami, ale veľkou odvahou, veď „ak nejde o život…“, šla za tým, čo chcela.

Zo školy ihneď zamierila do filmového štúdia, kde predtým absolvovala prázdninovú prax. Vošla rovno do budovy, kde v tom čase sídlil Slovenský film. Bola ihneď prijatá. Pod krídla si ju zobral herec a producent Arnold Fraňo. Režisér a scenárista Leopold Bródy jej prenechal svoje miesto a posunula sa smerom ku kamerám. Toto bol najlepší odrazový mostík, aký si len mohla Zuzana predstaviť, a s jej sebevlastným zápalom a vervou sa pustila do práce, ktorá ju konečne začala napĺňať a tešiť. Práca vo filme ovplyvnila celý jej nasledujúci život.

Stretávala mnohé osobnosti z kultúrneho aj politického života, ktoré mala možnosť fotografovať a spoznať. Viecerí z nich zostali jej celoživotnými priateľmi. Tieto stretnutia jej otvárali priestor a možnosť venovať sa portrétu a zachytávať osobnosti, ktoré jej prichádzali do života tak, ako to chcela sama autorka, ale zároveň tak, aby portrétovaní nemali pocit, že boli vnútení do nekomfortnej pozície a zámeru, s ktorým by sa sami nestotožňovali. Mináčovej cit „vytiahnuť“ z jej objektov to najlepšie a najvhodnejšie pre čo najlepší výsledok je nepopierateľný.

Fotografka pracovala (a pracuje) neúnavne a stále. Využívala všetky príležitosti, ktoré sa jej naskytli. Bola doslova všade, kde sa niekto mihol. Dostala sa k najdôležitejším osobnostiam svetového diania a života, akými sú Dalajláma, Kráľovná Alžbeta, rodina Kirka Douglasa, Robert de Niro a mnohí ďalší.

Filmový festival v Karlových Varoch sa od svojho začiatku stal jej pravidelným „domovom“ a životnou láskou. Tu stretávala najmä hercov a vďaka svojej veľmi otvorenej, žoviálnej a často tvrdohlavej povahe, a hlavne vďaka talentu podmaniť si každého, kto jej zkrížil cestu, a „zmanipulovať“ ho do akejkoľvek pozície, ktorú chcela u daného človeka dosiahnuť, vznikli dnes už kultové fotografie, ktoré poznajú aj za našimi hranicami.

Mináčová má neuveriteľný talent vytvoriť z obyčajného portrétu umelecké dielo, ktoré môžeme bez slova porovnať s hviezdnymi fotografmi, akými boli Helmut Newton, či Peter Linberg alebo „náš“ Antonín Kratochvíl. Dôležitým zlomom v neskoršom období, keď už bola zabehnutá ako fotografka vo filme, bol takpovediac návrat k štúdiu popri natáčaniu filmu Cross Country (Mladomir Puriša Djordjevič, 1969, Juhoslávia). Jej profesor Dušan Vukotič (ocenený Oskarom za kreslený film Surogat,1961, Juhoslávia) jej ukázal, že fotografia má mnohé podoby a môže byť okrem iného vnímaná aj ako výtvarné umelecké dielo. Popri natáčaní vo vtedajšej Juhoslávii sa jej intenzívne venoval. Pri Vukotičovi sa naučila všetko, čo neskôr využívala pri svojej práci fotografky a portrétistky. V tomto období mala Zuzana Mináčová okolo 40 rokov.

Svoju prvú autorskú výstavu usporiadala v roku 1967 na Malej scéne v Bratislave. Nazvala ju: Lepšie je byť múdrym v pekle ako hlupákom v raji. Nebola to výstava, na akú boli v tom čase diváci zvyknutí. Pozostávala z viacerých cyklov, ktoré boli symbolickým stvárnením problémov bežného života. Jedným zo spomenutých cyklov je cyklus Čas, v ktorom pracuje najmä s imagináciou, zachytením prenesených významov a poetickosťou tvorby. Ústredným objektom je vajíčko ako symbol dočasnej bezstarostnosti obyčajného života – „vajíčko, ktoré bezstarostne skáče po brehu mora, aby v poslednom zábere spadlo do pripravenej pasce“. V jej tvorbe sa opakovane objavuje aj neskôr. Kým diváci mali problém týmto symbolom a fotografiám porozumieť, profesionálna a kritická obec jej prístup jednohlasne ocenila. Následne ju pozvali k spoluúčasti na výstave Jindřicha Chalupeckého (Galerie Václava Špály, Praha), ktorá lámala rekordy návštevnosti.

Ani Zuzanu Mináčovú neobišli dobové opletačky s ŠTB, ktorá od nej vyžadovala spoluprácu a donášanie na svojich kolegov a priateľov. Situáciu vyriešila pomerne šibalsky – nechala si diagnostikovať psychiatrické problémy. ŠTB totiž nesmela spolupracovať s osobami podozrivými z psychickej poruchy.

Po cykle Čas sa naďalej venovala tvorbe, ktorej základom bola symbolika významov, koláž a tonizácia obrazu. Koncom 60. rokov vytvorila sériu Hra – vybrané fotografie z tohto cyklu možno vidieť na aktuálnej výstave Mind Games/Hry mysle.

Ďalšia séria s názvom Návšteva vznikla tiež v tomto období. Tieto fotografie však nemajú s predošlými spomínanými cyklami takmer nič spoločné. Snímky sú reakciou na okupáciu Československa. Tvoria ich pozatierané nápisy na stenách, vyjadrujúce protesty ľudí proti obsadeniu krajiny v roku 1968, prenesené na fotopapier. Cyklus bol súčasťou výstavy Čo mi komunizmus vzal, ktorá sa konala v priestoroch Dvorany Ministerstva kultúry SR na bratislavskom Námestí SNP v roku 2019.

V 70. rokoch 20. storočia začala Mináčová viac experimentovať s fotografickým obrazom a technikami. Využívala montáž, kolorovanie, solarizáciu, či spájanie negatívov s pozitívmi. V tomto období vznikol aj cyklus Strom. V ňom využíva motív stromu, do ktorého korún vkladá tváre známych osobností ako memento osudového spojenia človeka s prírodou. Podobne ako vajíčko, aj strom bol jedným z jej obľúbených objektov, ktoré využívala aj v jej neskoršej tvorbe.

Ďalšou pre autorku dôležitou udalosťou či prácou je jej kniha: Rekonštrukcia rodinného albumu (Chemapol Group, Praha, 1997), na ktorej spolupracovala so svojím synom Matejom. Kniha je akousi pripomienkou a spomienkou na rodinu, ktorú nemala možnosť až tak dobre spoznať, a ktorú stratila príliš skoro na to, aby si stihla vytvoriť dostatok spomienok na ňu.

Zuzana Mináčová napriek svojmu veku neprestáva pracovať a nestráca nič zo svojej energie. Jej zatiaľ poslednou výstavou je výstava v galérii FOG, kde spolu s umelcom a sochárom Dionýzom Troskóm pod názvom Mind Games/Hry mysle otvárajú diskusiu o politickej slobode medzi dvoma odlišnými generáciami autorov.

„Na jednej strane máme Mináčovú, významnú osobnosť slovenskej fotografie od 60. rokov 20. storočia, ktorá vyniká ako inovátorka v oblasti výtvarnej fotografie s mnohými odkazmi na dobovú situáciu v krajine. A na strane druhej stojí Troskó, predstaviteľ súčasnej generácie slovenských sochárov, ktorý pokračuje v rozvíjaní umelecko-aktivistického naratívu.“ (Dušan Kochol, kurátor výstavy)

Výber fotografií Zuzany Mináčovej pre túto výstavu pozostáva z dvoch sérií. Prvú tvorí Čas, kde figuruje objekt vajíčka ako symbol akéhosi druhu slobody bytia v neľahkom období. Je to symbol, ktorý pripomína, že aj v ťažkých časoch si človek musí udržať akú-takú ľahkosť a nadhľad vo svojom prežívaní.

Druhou sériou je Hra, v ktorej sa autorka pohráva s technikami montáže, koláže a posunom farebnosti, ktorá predstavuje časť jej surrealistickej tvorby rovnako z obdobia 60. rokov minulého storočia.

Zuzana Mináčová je obdivuhodná v tom, že aj napriek svojmu pokročilému veku nestráca entuziazmus a vášeň pre to, čo robí, a naďalej je aktívna nielen v samotnej širokospektrálnej tvorbe, ale aj účasťou na výstavách.