Miro Miklas

Miroslav Miklas (1975) sa narodil v Bratislave. V roku 2007 ukončil bakalárske štúdium na Institutu tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opavě. Vo svojej bakalárskej práci sa venoval tvorbe fotografa Antona Podstraského, s ktorým sa priatelil, a neskôr prevzal jeho kompletný fotografický archív. Vystavoval v Krakove, vo Viedni (projekt Pohľadnice z detstva), na kúpalisku v obci Dobrá Voda a v Bratislave – v galérii Slovak Press Photo. V roku 2022 získal ocenenie laureát SPP v kategórii Portrét – samostatná fotografia. Okrem vlastných dlhodobých projektov, ktoré neustále aktualizuje, pracuje ako redakčný a dokumentárny fotograf v News and Media Holding. Fotí prevažne pre časopisy Život, Plus jeden deň a Plus 7 dní.

Rozprávať sme sa spolu mali v jeden októbrový piatok. Pršalo. Zatelefonovala som Mirovi Miklasovi, či sa uvidíme aj napriek dažďu. „Viete čo? Nechajme to radšej na pondelok, má byť pekne.“ A tak aj bolo. Stretli sme sa popoludní. Bolo teplo a sedeli sme v záhrade. V tej, ktorú rodine Miklasových komunisti „veľkodušne“ prenechali spolu s jedným bytom ešte za bývalého režimu. Vyše 40 rokov sa tu schádzali ľudia slobodného ducha. V oáze slobody v centre komunistickej Bratislavy sa dialo všetko, čo vtedajšia vláda popierala. „S týmto miestom som spätý. Tu sa vychovávali generácie. Chodili sem priatelia môjho otca, neskôr moji priatelia a teraz aj priatelia môjho syna,“ vysvetľuje Miklas.

Fotografie Mira Miklasa z trhoviska na Miletičovej sú známe aj medzi laickou verejnosťou. Ešte stále fotíte tento projekt alebo je už ukončený?

Áno, fotím ho stále. Projekt sa volá Iný Hypermarket. Ešte počas bakalárskeho štúdia som sa venoval fotografickej tvorbe Tóna Podstraského, bakalársku prácu som nazval Kronika života. On bol prvý, ktorý fotieval trhovisko na Miletičovej. Po ňom som to prebral ja, ak to tak môžem povedať.

Šlo aj o rovnaký typ fotografie?

Boli a stále to sú prevažne psychologické portréty. Nie však úplne štylizované. Nejde mi o portréty samotných trhovníkov a trhu, ale skôr o tú utajenú atmosféru, ktorá sa vo fotkách neskôr odráža. Veľmi mi tiež záleží na pozadí.

V akom zmysle?

Aby nebolo rozbité. Potrebujem kulisu.

Znamená to, že ak sa vám nejaká prirodzená kulisa nepozdáva, upracete si ju alebo doštylizujete?

Nie, to nerobím. Aj to pozadie musí mať cveng. Ako keď kameraman točí film. Aj svetlo musí hrať, aj pozadie. Fotka musí mať sama osebe vlastný príbeh. Nemala by potrebovať na dovysvetlenie sériu ďalších.

Ešte stále je na tej Miletičke čo fotiť?

Je.

Ako dlho už fotíte toto miesto?

Začal som v roku 2006. Vytvoril som si určitý koncept, ten som však neskôr celý zavrhol. Potom v roku 2007 som fotil do spomínanej bakalárskej práce a pár rokov som ešte pokračoval. Následne prišla ďalšia prestávka, no a posledné 2 – 3 roky chodím na trh a fotím opäť.

To znamená, že na Miletičke Vás bez foťáku nevidieť?

Práve vidieť. Už ho nosím len občas a keď sa udeje niečo zaujímavé, cvaknem. Predavači a v podstate aj ľudia všeobecne ma už poznajú, zdravíme sa, debatujeme.

A keď sa niečo udeje, a Vy práve nemáte pri sebe fotoaparát, fotíte na mobil?

Nie. Nikdy. Minule som šiel do redakcie. Stretol som Cigána s Cigánkou a tlačili buginu. Na nej naložené periny a na vrchu sedel ratlík. Vtedy ma zamrzelo, že nemám foťák. Mobilný fotoaparát nepoužívam. Mám rád tú poetiku okolo. Stretnúť sa s ľuďmi, ktorých fotím, stráviť s nimi čas. Všetky moje dlhodobé dokumenty sú presne o tom, že ľudia ma pustia do svojho súkromia, predstavia mi svoj život a ja im tiež. Celé je to o vzájomnom vzťahu medzi nami.

U Vás doma niekto fotografoval?

Otec. Ale len amatérsky. Dole v pivnici mal fotokomoru, tam fotky vyvolával. Vďaka nemu som sa dostal k fotoaparátu a neskôr aj k foteniu.

Fotili ste spolu?

To ani nie. On fotil nás ako deti, potom aj kamarátov. Sánkovačky, stretnutia, tancovačky. Aj vďaka nemu som sa naučil dávať ľuďom, ktorých fotím, fotografiu do daru.

Zadarmo?

Áno.

To dnes ešte niekto okrem Vás robí?

Netuším. Ale myslím, že to tých ľudí teší.

Vy ste fotografiu študovali na ITF v Opave. Prečo ste nešli do Bratislavy na VŠVU?

Po strednej škole som začínal ako asistent kameramana v Slovenskej televízii. Zároveň som robil fotoprojekt o starom remeselníkovi, ktorý vyrábal drevené sudy. Žil pri Leviciach, Tibi Báči. Fotil som ho na kinofilm v dielni pri lampičke, keď pracoval. Fotografie sú veľmi atmosferické. Televízia mi poskytla 16 mm film s tým, že svoju prácu môžem natočiť. Napokon mi to zadarmo celé vyvolali a dokonca aj ozvučili. To bol môj prvý dokument. Chcel som študovať kameru tu v Bratislave. Na prijímačkách som ale skončil prvý pod čiarou. Počkal som rok a poslal som si prihlášku do Opavy.

Neľutujete?

Nie. Aj tak som chcel robiť dokumentárny film. A hlásil som sa na filmovú kameru. Uvedomil som si, že asi by to nebolo pre mňa. Vlastná fotografická tvorba je lacnejšia. Fotku si človek dokáže spraviť sám.

Ak by ste teraz mali porovnať absolventov fotografie opavskej ITF a bratislavskej VŠVU, sú tvorbou iní?

Súčasnú Opavskú školu fotografie sledujem cez priateľa Petra Korčeka, ktorý na ITF vyučuje Krajinnú fotografiu v rámci svojho doktorandského štúdia. Páči sa mi kreativita študentov. Mnohé fotky sú nadčasové, mám pocit, že nefotia len pre známku. Je to dobrá robota.

Je to, čo vytvárajú, umelecky hodnotné?

Ja popravde ani neviem definovať umenie. Vychádzam z toho, že umenie by malo človeka zušľachťovať a posúvať aj v živote. Keď sa niekto nevenuje literatúre, nepozná filmovú klasiku, má nejaký základ? Pre akýkoľvek druh umenia, ktorý vytvárame, potrebujeme širší rozhľad toho, čo bolo, ale aj toho, čo je. Mňa viac ovplyvňuje to, čo bolo. Viac ma to napĺňa, minulosť mi je bližšia. Moje fotky vyzerajú, akoby som ich fotil pred päťdesiatimi rokmi.

Je potom taká fotka súčasná? Alebo len napodobňuje minulosť?

No to je to. Takú fotografiu treba posunúť do súčasnosti. Ja fotím to, čo vidím, a snažím sa to robiť výtvarne. Mne sa páčia životy ľudí. Preto som tak dlho spolupracoval s Tónom Podstraským. Inklinujem práve k takejto fotografii, k takej viac humánnej.

Jeho a neskôr aj iné projekty vychádzajú v čiernobielej. Prečo?

Rád si vyvolávam fotografie sám. Tie farebné si sám vyrobiť nedokážem a s ponukou na Slovensku nie som spokojný. Na to, aby mi fotku niekto dobre oskenoval a vyvolal, sa mi do Viedne chodiť nechce. Jeden priateľ mi raz povedal, že keby som Dobrú Vodu (fotografický projekt M. Miklasa, pozn. redakcie) fotil farebne, bol by to úplný unikát. Možno má pravdu, ale mne sa to proste páči čiernobiele.

Ak porovnám farebný film s čiernobielym, v čiernobielom sa mi zdá, že mnohé veci dokáže bezfarebnosť ukryť, zahaliť. Odpútať pozornosť od niečoho, čo nie je až také podstatné a mohlo by pôsobiť rušivo. Nie je to tak aj s čiernobielou fotkou?

Neviem, ten trh som fotil presne tak. Dlho mi trvalo, kým som prišiel na to, ako ho fotiť. Potreboval som, aby boli fotografie nadčasové, aby bola dobrá kulisa a aj vizuál ľudí musel byť výpovedný.

Spomínali ste projekt Dobrá Voda. Ide o dlhodobý projekt. Ako sa to začalo?

Z Dobrej Vody pochádzajú moji starí rodičia. Dlho sme tam nechodili. Ja som začal, až keď som mal šestnásť rokov. Asi pred tridsiatimi rokmi som spravil pár záberov na kinofilm. Postupne začalo byť toto miesto a Dobrovodčania pre mňa zaujímaví.

Čím sú zaujímavejší ako napríklad ľudia z Bratislavy?

Minimálne spôsobom života. Dodnes žijú na Dobrej Vode skutoční sedliaci. Majú ruky, akoby ich namaľovali kovačickí insitní umelci. Keď som to videl prvý raz, uvedomil som si, že skutočne môže mať niekto tak vypracované, veľké ruky. Táto dedina je ešte zaujímavá tým, že je konečnou pod Malými Karpatmi. Končí kostolíkom. Je veľmi svojská.

U sedliakov nie je veľmi bežné, že si k sebe púšťajú ľudí z mesta. Ako dlho ste tam zvykli bývať, aby ste sa spriatelili natoľko, že ľudia Vám dokázali dôverovať a dovolili Vám fotiť ich?

Chodievali sme tam s manželkou a deťmi. Na začiatku sme spávali na družstve v sene. Miestni chalani sa hrávali s našimi synmi, dávali nám mlieko, od začiatku sme sa tam cítili ako doma.

Spoločnosť za 30 rokov, čo sa projektu venujete, prešla obrovskou zmenou – politicky, kultúrne, zaradili sme sa viac na Západ. Zmenila sa aj Dobrá Voda? Odhliadnuc od toho, že deti vyrástli a starší ľudia umreli. Cítiť tam dnešnú dobu?

Nežijem tam. Chodím tam len na návštevu. Preto spomínaný posun až tak nevnímam. Príroda je stále nádherná, ľudia sú stále pracovití, pivo pijú stále. Akurát ľudia z miest skupujú staré domy a menia ich na chaty a chalupy. Niektorí s citom k pôvodnému, čiže tú obec aj zachraňujú.

Dobrá Voda a vlastne všetky Vaše vlastné projekty sú nafotené na film. Nie je to príliš riskantné fotiť takto v dobe, keď je digitál svojím spôsobom dosť dobrá istota, že záber bude vyzerať presne tak, ako si to predstavujete?

Je to risk, samozrejme. Ale nikdy nespravím len jeden záber. Mám 12-obrázkový film, spravím 5 – 6 záberov.

A vždy jeden vyjde?

Vždy nie (smiech). No veď ak to nevyjde, nič sa nedeje.

Pracujete ale aj s digitálom, pretože okrem vlastnej kreatívnej tvorby pôsobíte ako redakčný fotograf pre veľký mediálny dom. To je úplne iný spôsob práce ako ten, o ktorom sme sa doteraz bavili. Je jednoduché prepínať medzi týmito dvoma svetmi?

V novinách pracujem 18 rokov. Digitálny fotoaparát je fajn, ja proti nemu nič nemám. Fotím na zadanie a snažím sa pracovať tak, aby boli všetci spokojní. Nie som teda pánom toho, čo fotím.

Neprekáža Vám to?

Neprekáža. Som rád, že sa tým môžem živiť.

Prichádza do úvahy aj nejaký druh kreativity, resp. vlastného prínosu do zadaní?

Určite. Aj portrét v office, kde sú štyri biele steny, by mal vyzerať zaujímavo. Takže vždy sa dá a je to dokonca žiaduce.

Musíte teda zvládnuť nafotiť všetko? Od biznis portrétu cez dokument, šport až po paparazzi fotenie?

Viac-menej áno. Ale nie vo všetkom som úplný fachman.

Prečo neposielate fotografie na súťaže?

Nerád súťažím.

Ale raz ste poslali a rovno ste zvíťazili.

To je pravda. Ale to bolo trochu inak. V galérii Slovak Press Photo som vystavoval projekt Dobrá Voda. Jana Garvoldtová sa ma vtedy opýtala, či by som nechcel portréty poslať do súťaže, tak som poslal (laureát SPP 2022 v kategórii Portrét, samostatná fotografia, pozn. redakcie).

Nikdy ste portréty nechceli fotiť v ateliéri?

Nie. V ateliéri som fotil pre rôzne časopisy, ale nebavilo ma to. Môj ateliér je vonku. Potrebujem nájsť príbeh v danom prostredí. A ešte ho nafotiť tak, akoby som bol v ateliéri. To je ten kumšt.

Má dobrodružný človek ako Vy plány pre ďalšiu tvorbu, alebo žijete pre daný okamih?

Okrem iného pracujem na novej téme, sú to autoportréty. To ide veľmi pomaly, pretože potrebujú nápad a výtvarnosť. Preto som za dva roky nafotil šesť fotiek. Ale nenútim sa do toho, mám čas, nie je kam sa ponáhľať.

Kto Vás pri tvorbe najviac ovplyvnil? Boli to fotografi alebo filmári?

Nechcem, aby to pôsobilo ako klišé, ale Martin Martinček. Starý francúzsky režisér Jean Vigo natočil film o dvoch manželoch, ktorí sa vzali a šli na svadobnú cestu loďou po krásnom kanáli. Takýchto hraných filmov je veľmi veľa a čo záber, to fotografia. A to je jedno kto, či Bergman alebo Carné. To sú majstri umenia. Zo slovenských je to okrem Martinčeka ešte Igor Grossmann a Anton Podstraský. No a môj otec.

Keď sa dnes pozriete na jeho fotky, ako ich hodnotíte?

Sú fantastické. Je tam dokonalá atmosféra miesta. Keď som priateľovi, galeristovi z Viedne ukazoval otcove fotografie, na ktorých je vyfotená aj záhrada, v ktorej práve sedíme, zátišia a bujarý spoločenský život, čo sa tu konal, veľmi ho zaujali.

Otec práve na tomto mieste spolu s priateľmi v 70. rokoch za Husáka počas normalizácie, keď sa v podstate nič nemohlo, zorganizoval a fotil párty. Žili si tu vlastné životy a nespútané romance. Fotky, ktoré vznikli, sú jeho osobnou výpoveďou doby.

To, že dnes ako jeden z mála slovenkých fotografov fotíte na film, je tiež otcovou zásluhou?

Ani nie. Keď prišiel na Slovensko digitálny fotoaparát, vykrikoval mi, či som normálny, že stále fotím na film. Chcel mi kúpiť digitál. Nesúhlasil, aby som fotil na drahý film. Ale som veľmi rád, že som si spravil po svojom.

Váš prvý fotoaparát bol ten otcov?

Áno. Potom som od neho dostal Pentax, bol na kinofilm. Ani neviem, čo sa s ním stalo. Neskôr som začal fotiť na Flexaret, potom na Roleflex a ešte si odkladám aj FM3 Nikon, na ktorý fotím dodnes. Kinofilm má proste svoje čaro.