Profil autora

Lucia Benická

Kočanove fotohry

„Fotografia je výtvarná science-fiction, intuícia, sen, strnulý čas a priestor.“ (Narahara, Ikko: Súčasná fotografia. New York, 1982)

Inscenovaná fotografia na Slovensku bola od polovice 80. rokov 20. storočia zastúpená fotografmi tzv. slovenskej novej vlny, ktorí sa ako generačne príbuzná skupina zišli v rovnakom čase na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v Prahe. Pracovali v tej dobe s inovatívnymi postupmi vo fotografii, využívali divadelné, scénické, luminografické efekty, domaľbu pozitívov a podobne. Ďalšia výrazná generácia slovenských fotografov nastupuje v druhej polovici 90. rokov 20. storočia. Po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave z ateliéru Ľuba Stacha a ateliéru Miloty Havránkovej vstupuje na scénu Robo Kočan, Martin Tiso, Jana Hojstričová, Jaro Žiak, Filip Vančo, Tibor Takáč a Ingrid Patočková. Títo autori zaujali multimediálnym prístupom k fotografii, či novými inscenovanými postupmi. Príkladom obidvoch polôh tvorby sú práce Roba Kočana, ktorého multimediálna a experimentálna tvorba sa už takmer tri desaťročia vyvíja paralelne s inscenovanou farebnou aj čierno-bielou fotografiou.

Robo Kočan: Autoportrét (pocta Salvadorovi), 1989

PORTRÉTY – HRA S IDENTITOU

Kočanova portrétna fotografia vychádza z princípov výtvarnej postmoderny: hrá sa s identitou, manipuluje obsahy formou interaktívnych priestorových inštalácií, koláží, montáží a prekladania negatívov. V portrétnych sériách mnohé fotografie autor inštaluje do prostredia, a to formou hravých skladačiek, kociek, inštalácií – baví ho provokovať diváka, aby priamo vstupoval do vystavených diel: môže tak skladať a miešať tváre, otáčať horoskopy, či vstupovať do projekcií.

Tvár sa stáva primárnym subjektom fotografovej tvorby: mieša rasy (Black & White Benetton, 1993; Láska, Viera, Nádej, 1995), ľudí a psov (Aký pán, taký pes; aký pes taký pán, 1995), tváre blízkych príbuzných a známych (Robino, 1992; Rodinná tajnička, 1992 − 2002; Falošné znamenia, 1994; Hľadanie (33), 1997 – 1999; Priatelia, 1993), ako i portréty historických osobností (V znamení Strelca (ja a Stalin), 1996). Hľadá podobnosti a individuálne zvláštnosti, “hrou“ kreuje nové identity. Manipuláciou reality, “klamaním“ o sebe a druhých provokuje otázky o zmysle objektivity, ktorá v tomto prípade nie je kritériom poznania. „Viac už neexistuje pravda o sebe samom – je len imaginárna. Ktokoľvek, kto sa pozerá do zrkadla, objavuje predovšetkým svoj stály obraz, dokonca aj keď chce objaviť svoju pravú identitu. Každý autoportrét je vo svojej podstate nevyhnutne duplikátom, obraz viery v pravdivosť seba samého a viery v objektivitu fotografického záznamu zmizli súčasne. Každý autoportrét, aj ten najjednoduchší a najmenej inscenovaný, je portrétom iného.“ (Z eseje Inscenovanie seba samého, Jean-Francois Chevrie, Londýn, 1986)

V monumentálnych figurálnych kompozíciách sa Kočan sústreďuje na seba: multiplikuje sa v rôznych teatrálnych inscenáciách pri dlhotrvajúcich expozíciách. Vznikajú nočné veduty mesta s metaforami svojho vlastného obrazu – štylizované ilúzie o sebe a o svete (cyklus čierno-bielych fotografií Dialógy, 1989 − 1993).

Dialógy (Súrny telefonát), 1989 - 1993

Dialógy (Jeden ako druhý a predsa iný), 1989 - 1993

Dialógy (Ping-pong), 1989 - 1993

Dialógy (Ukrižovanie so sponzormi), 1989 - 1993

Rodinná tajnička III. (Pre ďalšiu generáciu), 1995

Rodinná tajnička III. (Pre ďalšiu generáciu), 1995

Rodinná tajnička III. (Pre ďalšiu generáciu), 1995

Rodinná tajnička IV. (Ja 1996 a dedulo 1942), 1996

Rodinná tajnička IV. (Ja 1996 a otec 1969), 1996

Láska, viera, nádej, 1995

Láska, viera, nádej, 1995

Láska, viera, nádej, 1995

IMAGINÁRNE KRAJINY

Kočana od začiatku fascinovala práca so základným princípom média: so svetlom. Pri dlhých expozíciách „kreslí do tmy“, sníma záznamy vlastných fantázií v otvorenej krajine. Rekonštruuje realitu, inscenuje: tvorba je interaktívnym happeningom, pri ktorej má autor kontrolu iba nad prostriedkami „kresby“ – svetelným zdrojom. Finálny obraz je výsledkom tejto interakcie.

Krajinárske vízie majú nasledovnú chronológiu: koncom 80. rokov 20. storočia vznikajú čierno-biele „nokturná“ mesta, ktoré neskôr vystrieda farba a nový žáner: krajina (cyklus Svetlom do tmy, 1993 − 1997). Korene novej svetelnej „hry“ autor nasledovne popisuje: „Začal som vyhľadávať nové, inšpirujúce prostredia – z mesta som prešiel do hôr a voľnej prírody. Dlhými expozíciami a farebnými svetlami si kreslím vysnívanú, fiktívnu krajinu, v ktorej ožíva výmyselná fauna a flóra. Môj svet je prepojený so svetom detských snov – všetky ťahy svetlom, ktorými vykresľujem obrazy, sú insitné, detské, nereálne. Sú to vlastne symboly zvierat a kvetov. Pomaličky som začal pracovať s maketami, ktoré tvarom dávajú oveľa reálnejšiu podobu – stále však dominuje svet detskej fantázie. Sú to inšpirácie z detstva, z rozprávok – mnohokrát hra dobra a zla. V reálnom svete zatiaľ to zlo nejak víťazí, v rozprávkach je to opačne.“

Imaginárne svety však nezostávajú len vo farebnej polohe – Kočan sa vracia späť k čierno-bielemu materiálu, s možnosťou vytvorenia monumentálnych zväčšenín. V roku 1998 vznikajú cykly Tiene duchov a Rajské záhrady, ktoré sú výrazom hľadania inej cesty kreslenia svetlom. Ako autor poznamenáva, druhou stránkou svetla je tma – „svetlo vrhá tieň, čierny ako tma“. Vracia sa do archívu záberov, ktoré dotvára domaľbou na negatívoch. Rekonštruuje krajinu, v ktorej dominujú „tiene duchov“: vymyslené figúry, inšpirované interpretáciou osobných pocitov, vnemov, či vedomostí z literatúry, filmu a hudby. Oproti týmto manipuláciám sú rozdielne Rajské záhrady – veľkoformátové záznamy nočnej flóry. Chrobáčia perspektíva, ktorá vzniká vsadením fotoaparátu medzi rastlinstvo, monumentalizuje aj drobný porast a vytvára nepoznaný svet: opticky sa formuje les, džungľa, fiktívne porasty.

Od roku 1999 vzniká nový cyklus Anjel strážený, inšpirovaný Kočanovým otcovstvom: spojením krajiny, mestských, či industriálnych prostredí s figúrou malého dieťaťa sa formujú piktoriálne, tmavé krajiny s takmer s grafickou kresbou: dominuje viac či menej „strážený“ anjel – autorova dcéra Laura. Biela postava vytvára surreálnu náladu – nie je zreteľná, iba tušená. Zobrazenia sú viazané na starý mýtus o anjeloch strážnych: „Fotím anjela, ktorý je anjelom svojou nevinnosťou ...“

Metamorfózy krajiny dominujú v cykle fotografií z roku 2004 pod názvom Bytosti starého Glamorganu, kde autor nadväzuje na imaginatívne diela dovtedajšej tvorby – interpretuje fantázie z detských snov, kombinované novovytvorenými legendami o skrytom živote bytostí nevideného sveta stromov, rastlín, kameňov. Čierno-biele fotografie ožívajú bizarnými tvarmi, ktoré vyrastajú na pozadí krajiny vo Walese: sú to bytosti, ktoré autor nachádza vo všetkom prapôvodnom a v prírode, ktorá ešte nie je narušená človekom. Toto posolstvo zvýrazňuje aj volený spôsob tvorby – fotografie sú bez zásahov, či inscenovania: „Fotil som to nevidené v reálnom svete, vychádzajúc z „čistej“ prírody a krajiny...“

Na pohľad banálne krajiny majú závažnejšie obsahy – referujú o návrate k prírode a pôvodným naturálnym zdrojom. Sú víziou o mutácii civilizovaného sveta a výsledkom manipulácie reality, spochybnenia objektivity – podobne ako v portrétnej tvorbe.

Svetlom do tmy (Opeľovanie družicami), 1996

Svetlom do tmy (Šípkové akvárium), 1996

Svetlom do tmy (Žltý dážď), 1996

Bytosti starého Glamorgánu (Kabátnici), 2004

Bytosti starého Glamorgánu (Bodliakodrak), 2004

Bytosti starého Glamorgánu (Ten s tvárou), 2004

Bytosti starého Glamorgánu (Strážca lesa), 2004

Tiene duchov (Makové úlety), 1998

Tiene duchov (Jastrabia veža), 1998

Tiene duchov (Útek od Salvadora), 1998

Tiene duchov (Biela noc), 1998

OD ABSTRAKCIE A MAGICKÉHO REALIZMU PO SYNTÉZU MÉDIÍ

V roku 2000 sa Kočan vracia k starším negatívom z fotografovania hudby v roku 1987 – vzniká cyklus Biela nočná hudba, inšpirovaný autorovou hrou na saxofón. Fotografie sú luminografickým záznamom hudby, ktoré autor následne komentuje: „Cez hudobný nástroj som chcel vyjadriť obrazovo hudbu. Hudba sa stáva obrazom, počuté sa stáva videným...“ Svetelné stopy, ktoré evokujú hudbu, majú svoj rytmus – presne stanovený rytmus vytvára abstraktné kompozície. Celý cyklus je pokusom o zobrazenie zdanlivo nezobraziteľného, je vizuálnym záznamom počutého. Ten vzniká bez fyzikálnych analýz, je rýdzo emotívnym zobrazením hudby. Predmetom zobrazenia je saxofón, ktorý sa premieta do svetelných obrazov počas dlhej expozície.

Z exteriérov sa Kočan introvertne vracia do interiérov: počas umeleckej stáže SPACES v Clevelande (USA) vzniká úplne nový, svojou temnotou prekvapujúco „gotický“ cyklus Príbehy nočnej lampy (2002 – 2003): tiene stolnej lampy kreslia inscenované príbehy, dotvorené autorskou kombinovanou technikou, a to ručnou domaľbou a prekrývaním obrazov. Magický realizmus týchto diel má pokračovanie: v roku 2008 v spolupráci s poľským sochárom Marcinom Rząsom vytvára tajomné tieňohry − fotografie cyklu Príbehy z druhej strany. Sú to diela na pomedzí ateliérových zátiší komponovaných z drobných, ale formou monumentálnych drevených plastík a imaginárnych krajín z „druhej strany“ Tatier. Dialóg spoza hraníc pokračuje aj v unikátnej sérii manipulovaných krajín a vedút Obrazy pamätí (2011), ktoré sa multi-expozíciami a počítačovým spracovaním približujú maľbe: so silným výtvarným akcentom zobrazujú snové krajiny a interiéry v susednom Poľsku. Podobne ako v celej tvorbe, aj tu sa stierajú hranice genia loci – Kočanove feérie sú univerzálnym príbehom.

V roku 2004 autor experimentuje s počítačovou fotografiou, ktorú kombinuje s dokresľovaním detailov: vzniká tak komorný, subtílny cyklus v monochrómnej škále Podivné bytosti, kde čierno-bielo zrkadlovo spojené fragmenty tela dotvárajú imaginárne tváre tajomných kreatúr. Z malého formátu týchto vintáží láka Kočana ďalší experiment: monumentálne spojenie intímnych partií ľudského tela do farebných „mandál“, kde sa krajina tela mení na veľkú abstraktnú tapetu. Cyklus Tajomné priestory má harmóniu v geometrii a dokonalej farebnosti: ako pri alternatíve „mandál“, ktoré sa objavujú aj v neskoršej tvorbe (cyklus Z temnoty na svetlo, 2016, kde sa inšpiráciou stávajú kupoly chrámov a kláštorov), autor pracuje so spojením kruhov, štvorcov, či iných tvarov, spojených väčšinou centrálnym bodom, ktorý môže symbolizovať „počiatok i koniec, prepojenie človeka i zeme“.

Neúnavné hľadanie inovatívnych výrazových prostriedkov vedie autora za hranice klasického média: neustála kombinácia tradičných a nových techník vytvára „alchymickú“ syntézu médií − inštalácie, hudby, či experimentovania s výtvarným jazykom maľby a fotografie. Výsledkom sú kolaborácie s hudobníkmi i výtvarníkmi: so Zbyňkom Prokopom vytvára multimediálne inštalácie o paralelných svetoch Z druhej strany (2010), s Marošom Čižmárikom oživuje šamanské podsvetie sibírskych tunguzov v maliarsko-fotografickom príbehu Chergu Buga (2018). Presahy nie sú u Kočana nové – aj vo svojej portrétnej tvorbe neustále experimentuje a objavuje nové interpretačné možnosti.

Príbehy nočnej lampy (Boh slnka), 2003

Príbehy nočnej lampy (Ráno v Afrike), 2003

Príbehy nočnej lampy (Na hore poznania), 2003

Príbehy nočnej lampy (Život na mesiaci), 2003

Príbehy z druhej strany (Ticho), 2008

Príbehy z druhej strany (Prechádzka ružovou záhradou), 2008

Príbehy z druhej strany (Zraz pilotov), 2008

VIZUÁLNA POÉZIA

Kočanove „fotohry“ naprieč trom dekádam tvorby majú aj paralelný vývoj s autorovou záľubou v expedičnom cestovaní a intenzívnom spoznávaní „paralelných“ svetov v iných kultúrach a návykoch. Výrazne sa to transformuje aj v jeho autorskom rukopise, kde vrství niekoľko zdanlivo nezlučiteľných kultúrnych symbolov do výtvarných obrazov. A keďže „cesta dlhá tisíce míľ sa začína jediným krokom“ (Lao-c´), autor sa stáva umeleckým misionárom, spájajúcim realitu so svojou víziou: cyklus Cesty (2018) je výsledkom dlhoročného cestovania, kde bez časovej hranice, krok po kroku vznikajú vrstvené symbolické obrazy. Je to vizuálna poézia spomienok, kde sa „tisíce míľ“ pretavujú do osobitého autorského odkazu. Imaginácia tu nemá hranice, znakový jazyk sa spája so skúsenosťou. Výsledkom je obraz. Aj keď sa fotografia často mylne spája s „momentkou“, v postmodernej dobe sa mení na *„obraz, ktorý tvorí filmový pás s nevyčísliteľným množstvom napätia, zhusteného psychologickými explóziami na nehybnej ploche, ktorá sa dáva do pohybu vďaka fantáziám divákov...“ (Vladimír Boudník). *

Príbehovosť nachádzame aj v zdanlivo statických fotografiách z cyklu Príbehy v depozitároch (2013 – 2015), kde sa autor vracia ku klasickej čierno-bielej fotografii s dokonalou kresbou: fotografovanie v depozitároch slovenských galérií mu otvorilo trinástu komnatu bizarného sveta naskladnených diel. Meditatívnu, pokojnú atmosféru majú aj ručne domaľované portréty svätých z cyklu Pocta zneucteným (2016 – 2018), ktoré autor fotil z fresiek počas svojich ciest. Štvorcový formát a zlátenie pripomínajú ikony, samotná tvorba duchovný proces. Responduje svet nadzemský i pozemský, smeruje k symbolickému stvárneniu sveta.

Kočanova cesta za hľadaním tvorivých výrazových prostriedkov nie je jednoduchá: je to tvrdá, poctivá práca, pri ktorej je nevyhnutné počúvať aj vnútorný hlas a neustále hľadať inšpirácie v zdanlivo nevidenom. Autorova okrúhla päťdesiatka sa rovná takmer trom dekádam intenzívnej a produkčne mimoriadne bohatej umeleckej tvorby. Jubilejný katalóg je medzicestím, za ktorým – ako predpokladám – budú ďalšie prekvapujúce dialógy s múzami. Je to ďalší vytrvalostný beh v nekonečnom kreatívnom umelcovom vesmíre, keďže – ako povedal fotograf Jindřich Štreit – „umenie fotografie sa podobá hre na husle. Musíte denne cvičiť, aby ste dosiahli virtuozitu a pokiaľ svoj nástroj odložíte a vraciate sa k nemu iba niekedy, stráca sa iskra...“

– – –

Text bol uverejnený v knihe Robo Kočan 1987 - 2018, ktorú vydala Tatranská Galéria v Poprade. Text napísala Lucia Benická. www.gus.sk

Príbehy v depozitároch (Plavba), 2013 - 2015

Príbehy v depozitároch (Nácvik), 2013 - 2015

Príbehy v depozitároch (Ťažké spomienky), 2013 - 2015

Príbehy v depozitároch (V karanténe), 2013 - 2015

Pocta zneucteným, Ježiš krst v Jordáne, 2016 – 2018

Pocta zneucteným, Sv.Gregor Naciazensky, 2016 – 2018

Pocta zneucteným, sv.biskup BAZIL, 2016 – 2018

Pocta zneucteným, Stvoriteľ, 2016 – 2018

Lucia Benická
1963, Zvolen

Absolvovala štúdium Dejín umenia a estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1987). V rokoch 1987 – 1992 pracovala ako kurátorka Galérie umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1993 – 2002 ako kurátorka Tatranskej galérie. Je členkou Slovenského syndikátu novinárov (od roku 1992) a držiteľkou Ceny Martina Benku za najlepší kurátorský projekt roku 1993 – multižánrový festival súčasného umenia, fotografie a hudby pod názvom Severné Anglicko na severnom Slovensku. V roku 1996 založila prvú slovenskú fotografickú inštitúciu Dom fotografie (v r. 1996 - 1998 pri Tatranskej galérii, od r. 1998 ako občianske združenie). V rokoch 1996 – 1997 a 2005 získala Fulbrightove štipendium v USA, kde sa venovala štúdiu art-manažmentu a dejín fotografie pri Columbia College a výskumu súčasnej fotografie pri Múzeu súčasnej fotografie v Chicagu a pri San Diego City College v Kalifornii a iných hosťujúcich inštitúciách v USA. V rokoch 1995 – 2013 realizovala medzinárodný festival fotografie Letná fotoškola Domu fotografie v Poprade, Liptovskom Mikuláši a v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 2003 – 2012 pracovala v slobodnom povolaní ako kurátorka umenia a fotografie, art-manažérka, lektorka, publicistka a organizátorka výstav. Ako konzultantka portfólií a kurátorka výstav sa pravidelne zúčastňovala medzinárodných fotografických festivalov (USA, Rusko, Fínsko, Nemecko, a i.). V rokoch 2006 – 2015 relokovala Dom fotografie do Liptovskej galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 2008 – 2009 pôsobila na Fakulte umení pri Technickej univerzite v Košiciach, od roku 2008 prednáša o súčasnej fotografii na Krakowskie Szkoly Artystyczne v Krakove. Pravidelne publikovala v časopisoch Kultúrny život, Romboid, Fotografie magazín, Fototip, Výtvarný život, v denníkoch, v domácej i zahraničnej odbornej tlači. Je autorkou stoviek výstav o súčasnej fotografii a výtvarnom umení doma i v zahraničí, množstva článkov a odborných publikácií, textov do katalógov a kníh o fotografii, ako aj scenárov dokumentárnych filmov o umení. Od roku 2012 pôsobí ako riaditeľka Galérie umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi.