Anna Mlynek Maximová

Katarína Poliačiková (1982) je vizuálna umelkyňa využívajúca v tvorbe fotografiu, video, inštaláciu, performance a text. Základom jej tvorivého procesu je kontemplatívna reflexia reality. Je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2008), kde v roku 2013 obhájila titul ArtD. s projektom Čas po fotografii. Vystavovala v Prahe, Bratislave, Berlíne, New Yorku, Lisabone a ďalších mestách. Zúčastnila sa mnohých rezidenčných pobytov v Európe a USA, napríklad Futura Centre for Contemporary Art v Prahe, Zamek Ujazdowski vo Varšave, Residency Unlimited v New Yorku, Syntax Project a AIR 351 v Lisabone, Nida Art Colony v Litve. Katarínu Poliačikovú zastupuje pražská Jiri Svestka Gallery.

Toto nebude úplne klasický profil tvorby konkrétneho autora. Tento text bude viac osobnou výpoveďou o tom, ako výrazne dokáže umenie rezonovať s jeho prijímateľom. Bude aj o tom, ako sa mi diela i osobnosť umelkyne dostala pod kožu, akú blízkosť som k nej v procese zoznamovania sa s celou šírkou jej tvorby nadobudla. Je to určitá forma chémie, ktorá sa deje na rôznych úrovniach našich životov. Bude to však zároveň aj o pozeraní sa, o znovuobjavovaní pomalého času, o učení sa sústredene vnímať svet okolo seba v prítomnom okamihu.

Katarína Poliačiková je umelkyňa, ktorá dokáže využiť rozmanitú škálu médií a umeleckých prostriedkov. Často pracuje s nájdeným materiálom – s objektmi a fotografiami – rovnako ako s fragmentami príbehov zo života, ktoré vďaka svojej vnímavosti dokáže nachádzať. V niektorých projektoch používa video aj performance. Nebudeme sa preto v tomto texte zaoberať iba fotografickým dielom Kataríny Poliačikovej, ale (a to najmä v druhej časti) aj textami, ktoré sa pre autorku stávajú čím ďalej tým dôležitejším prostriedkom vyjadrenia. Ako však uvidíme nižšie, jej texty dokážu byť rovnocenným partnerom fotografie v tom zmysle, že v nich dokáže postihnúť všetky stránky zmyslovosti a navodiť pocit ponorenia sa do opisovaných situácií alebo obrazov.

Katarína Poliačiková je vskutku výnimočná pozorovateľka. Veľmi vnímavé pozorovanie každodennosti a zbieranie dojmov, útržkov, príbehov z nej povýšila na svoju pracovnú metódu. Je v tom skutočne fenomenálna a neostáva iba pri tom. Jej túžbou je intenzitu vlastného prežívania ďalej zdieľať, a ponúknuť tak tento zážitok ďalej tým, ktorí sa s ním dokážu stotožniť.

Ako veľmi dôležitý vnímam element pomalosti, akejsi vedomej citlivosti, ukotvenosti v prítomnosti a jemnosti. Tento prístup je ako zázračný protijed proti šialene sa točiacemu súčasnému svetu rútiacemu sa bohvie kam. Pre mnohých z nás je to stratégia prežitia, spôsob, ako sa nezblázniť z neustáleho prísunu informácií a závislosti na nich. Táto vnímavosť sa dá aplikovať na rôzne oblasti každodenného života a Katarína v článku v Denníku N (viď pozn. č. 1) spomína, aké blízke jej je napríklad flanérstvo – teda bezcielne a pomalé potulovanie sa po mestách známych i neznámych a nasávanie ich atmosféry.

Malé a veľké histórie

Tvorba Kataríny Poliačikovej osciluje okolo niekoľkých hlavných tém, ktoré sa pokúsim načrtnúť na nasledujúcich riadkoch. V dvoch konkrétnych projektoch sa vyjavuje autorkin záujem o skúmanie času a predovšetkým kontrast nášho „ľudského” individuálneho prežívania času voči geologickému času Zeme alebo oceánu. Autorka zdieľa fascináciu a obdiv, ktorý cíti pri úzkom až intímnom kontakte s prapôvodnou hmotou hornín alebo oceánskych vôd.

Svoje znalosti a záľubu vo vesmíre a starých astronomických atlasoch zúročila v projekte The Way Geologists Liberated in Time, She Thought, Astronomers are Freed by Space z roku 2013. Pozostáva z inštalácie nájdených fotografií nebeských telies, pričom do kontrastu stavia technicky nekvalitné staršie astronomické fotografie a najaktuálnejšie hyperrealistické fotografie NASA, ktoré však okrem toho, že boli nasnímané najmodernejšou optikou, prešli výraznou postprodukciou. Pri pohľade na dva takmer totožné zábery toho istého objektu, ktoré delí niekoľko desaťročí si uvedomujeme, že pravdivá fotografia vesmíru vlastne neexistuje a môžeme sa spolu s autorkou pýtať, do akej miery teda ovplyvňuje fotografia naše vnímanie vesmíru.

Druhým projektom, ktorý súvisí s geologickým vekom zeme, je projekt Souvenirs of Fire z roku 2019. Vznikol ako súčasť umeleckej rezidencie v Lisabone. Autorka strávila v hlavnom meste Portugalska niekoľko rezidenčných pobytov a pravidelne sa tam vracia. A hoci je vcelku svetobežníčka (pred pandémiou ňou bola), je zjavné, že práve Lisabon hrá v jej živote i tvorbe dôležitú úlohu. Tam objavila silu oceánu, tam s ním zažíva intímne spojenie a čerpá z neho, lisabonské kulisy sa pravidelne objavujú aj v jej textoch.

Projekt Suveníry ohňa vznikal pre lisabonské Národné prírodovedné múzeum. Je mnohovrstevnatým príbehom tejto inštitúcie, veľkého požiaru, ktorý v roku 1978 postihol múzeum, ale aj príbehom Portugalska, Zeme, ale aj konkrétnych ľudí pracujúcich v múzeu. Výsledkom bola inštalácia pozostávajúca z diela The Story of Erath (video s príbehom mytologickej postavy menom Erath, v ktorom hrá hlavnú úlohu oceán) a objektov čiernych obhorených fosílií inštalovaných v sklenených muzeálnych vitrínach. Dôležitejší však bol proces, ktorý k tomuto výsledku viedol, a ktorý demonštruje spôsob, akým Katarína Poliačiková vnímavo prepája dejinné udalosti a príbehy jednotlivcov na ich pozadí. Je to zároveň projekt o tom, ako krízy rôzneho druhu dokážu byť zárodkom niečoho nového. Odporúčam prečítať si pútavý autorkin text, ktorý približuje proces vznikania celého projektu a jeho mnoho rovín (viď pozn. č. 2).

Do prapôvodnej matérie – do vody – sa autorka (doslovne) ponára v projekte Learning Water, Salty Eyes z roku 2020 (spolu s Evou Priečkovou). Vzdáva hold vode, všetkej vode sveta, a teda aj tej v našich telách, uvedomuje si životnú dôležitosť tohto elementu. Projekt pozostáva z textu, ktorý autorka čítala v rámci performance a videa. V texte okrem iného veľmi jemne načrtáva aj ekologický aspekt nášho súčasného vzťahu k vode v akomkoľvek skupenstve a pripomína liečivé účinky vody na naše duše i telá: „V tme a vode sme nevinní, ako kedysi, keď sme sa len mali stať, a teraz, cez vodu, sa skúšame vrátiť k tomu, čím sme vždy boli.” (citát z textu K. P. ) Zhmotnením napísaného je video, ktoré zachytáva priebeh voľnej choreografie inšpirovanej Watsu. Aktérkami sú Katarína Poliačiková a spoluautorka Eva Priečková (umelkyňa-tanečníčka). Watsu je terapeutické liečenie vodou, jemná masáž, ktorá vychádza zo Shiatsu. Eva Priečková jemne polohuje vodou nadnášané telo, a tým ho maximálne uvoľňuje. Predstavujem si, ako sa v bezpečnom objatí vody môže telo rozpomenúť na čas strávený v maternici, jemne nadnášané plodovou vodou a kolísané pohybmi matky.

Svetlo a text

V roku 2016 vznikol blog s názvom Eggtuition, ktorý sa stal miestom, kde Katarína začala uverejňovať svoje texty potom, ako sa písanie postupne stalo dôležitou súčasťou jej tvorby. Eggtuition nie je len pomenovanie Kataríninej zvláštnej schopnosti odhadnúť presný čas varenia vajíčka, aby bolo tak akurát na mäkko, znamená aj zapojenie intuície v celkovom vnímaní sveta, schopnosť byť v spojení so sebou a zároveň otvorený k prostrediu. Vtedy dokážeme aj v iných oblastiach života odhadnúť ten správny moment. Respektíve počkať si naň a netlačiť, neznásilňovať prirodzený tok udalostí. Skrátka, dôverovať múdrosti času.

Tu sa opäť vraciame k fotografii, pretože ku každému textu na blogu Katarína uverejňuje aj (zvyčajne) jednu fotografiu. Sama autorka blog kedysi charakterizovala veľmi jednoduchou, ale dokonale vystihujúcou vetou: „Rada zachytávam svetlo a príbehy v textoch a na fotografiách”. Sú to často krátke, ale intenzívne výseky z každodennosti, také, ktoré si všimneme a zaznamenáme, iba ak dokážeme zažívať pomalý čas, ak si vytvoríme priestor a prestaneme mať potrebu neustáleho konzumovania externých obrazov a informácií. Ak pri čakaní na autobus alebo cestou v električke necháme mobil vo vrecku a pozeráme sa z okna, alebo v kaviarni pozorujeme hostí pri vedľajších stolíkoch či ruch na ulici. Vtedy môžeme zbierať príbehy, pozorovať dráhu slnka, vychutnávať… Z blogu Eggtuition sa v roku 2019 vyvinul newsletter Soft Boiled, ktorý Katarína rozosiela každú nedeľu – s textom a fotografiou.

Hovoriac o fotografiách, spomeňme výstavu, ktorú mala Katarína v Jiří Švestka Gallery v Prahe v roku 2018 s názvom Katarína Poliačiková/ Stephen Shore. Generačne aj geograficky vzdialení autori, a pritom veľmi blízky prístup k fotografovaniu. Obaja pracujú metódou prehlbovania pozornosti voči realite, nepotrebujú si, slovami samotnej autorky, nič vymýšľať, manipulovať či pridávať. Obom stačí iba dívať sa, nachádzať a zaznamenávať. Na tomto princípe fungujú aj Katarínine posledné dva knižné projekty, o ktorých ešte bude reč.

Nič nepridávať, nič nevymýšľať

S dôrazom na dôležitosť písania a textov v Kataríninej tvorbe sa vhodným médiom prezentovania stala autorská kniha. Prvou, kde sa práca s textom stala koncepčnejšou, je kniha – katalóg s názvom Skipping School, Learning the Fire of Things vydaná v roku 2019. Prvotným zámerom totiž bolo vytvoriť katalóg sumarizujúci autorkine projekty. Vzhľadom na povahu, respektíve vývoj Kataríninej tvorby, sa jej forma klasického umeleckého katalógu zdala nedostatočná a vznikla preto „intímna zbierka diel a krátkych textov o každodennosti, ľudských vzťahoch, riekach, cestách, hoteloch, púšťach, vesmíre a mnohom ďalšom”.

V minulom roku vydala Katarína knihu Soft Boiled, ktorá pozostáva z textov rovnomenného newslettra, posielaných v období od decembra 2019 do decembra 2020. 53 týždňov, 53 textov, doplnených o 53 fotografií. Odosielanie newslettra sa stalo každú nedeľu rituálom, ktorý nadobudol ďalší význam po vypuknutí pandémie. V knihe spolu s autorkou prežívame text za textom jej rok a jeho cyklus, plynutie. Zmena prechádza prirodzene aj do tém.

Aj keď stále spomíname vnímavosť a všímavosť, mali by sme zdôrazniť, že to nie je iba pozeranie sa na svet, ale aj jeho preciťovanie všetkými zmyslami a v konečnom dôsledku celým telom. Tému telesnosti nemôžeme od tvorby Kataríny Poliačikovej oddeliť. Naplno sa prejavuje v diele Learning Water, Salty Eyes, kde nám naše telá pripomína cez vodu a sama svoje telo vode oddáva. Zakúšanie sveta cez dotyk je prítomný aj v diele Souvenirs of Fire, kde zase autorka hlboko preciťuje dotýkanie sa zhorených fosílií a cez kožu vníma ich krehkosť a pominuteľnosť, i keď sú stále v jadre stelesnením miliónov rokov veku Zeme. Často a rada sa dotýka kameňov. Úvod knihy Soft Boiled začína vetou: “Dear reader, welcome to Soft Boiled, I hope this book feels good in your hands.” A zmyslové zážitky nás sprevádzajú celou knihou. Často cítime chuť espressa či konkrétnych jedál, či už na Slovensku, v Portugalsku alebo inde na svete. Zmyslové je i prežívanie svetla, slnečnej energie.

Cez, takpovediac, úplne obyčajné situácie nás autorka učí, možno nevedomky, umenie vyhľadávania a vychutnávania si malých radostí, ktoré v súčte v našom prežívaní zavážia viac ako veľké pozitívne udalosti. Potrebu tohto prístupu k životu ešte viac zvýraznila pandémia, keď nám veľké pôžitky typu cestovanie, živá kultúra, gastronomické zážitky, boli zo dňa na deň odopreté.

Až pri písaní tohto textu som si uvedomila, ako som čítaním Kataríniných textov postupne nadobudla pocit blízkosti a spriaznenosti s ňou. Došlo mi, ako veľmi sú jej texty osobné. Jej zdieľaná intimita zarezonovala s mojím ladením a citlivosťou voči zdieľaniu osobných príbehov. Jej písanie je veľmi autentické a taká sa mi javí aj jeho autorka. A rovnakú kvalitu autenticity v sebe nesú aj jej fotografie.

V textoch sa autorka venuje aj úvahám o fotografickom obraze a osobne ma zaujal text s názvom The Pleasure of Not Knowing, v ktorom opisuje jednak jej prvú spomienku na to, keď bola sama fotografovaná a jednak jej záľubu v zbieraní starých anonymných fotografií. Aké vzrušujúce je rozjímanie nad fotografiami, o ktorých vôbec nič nevieme, a ktoré tak pôsobia ako katalyzátor fantázie a spriadania možných príbehov.

Fotografia hrá dôležitú úlohu aj v poslednom projekte s názvom Deň. Na spoluprácu Katarínu Poliačikovú oslovila Galéria mesta Bratislavy pri príležitosti 60. výročia založenia galérie v roku 2021. Spôsob, akým sa zhostila takej významnej výzvy, potvrdzuje vyššie vyslovené tvrdenia o jej autentickom prístupe. K inštitúcii pristúpila s citlivosťou sebe vlastnou a vymyslela spôsob, ako vzdať hold Mirbachovmu a Pálffyho palácu. V ich priestoroch strávila 12 hodín – od svitu do súmraku – v jeden septembrový deň, aby dokázala navnímať, ako do interiérov vstupuje slnečný svit, ako nimi počas dňa putuje, až kým zapadne. Svetlo je jednou z dôležitých zložiek výsledného diela, ktoré pozostáva z fotografií a dvanástich textov. V nich predkladá paralelné, nenápadné až intímne histórie inštitúcie, ktorými dopĺňa oficiálny „veľký príbeh” Galérie mesta Bratislavy. Všíma si najmenšie detaily, venuje pozornosť krištáľovým lustrom, galerijnej flóre, a tým, ktorí sa o ňu starajú, červenému kobercu, pracuje aj s archívnym materiálom, vyhľadáva informácie, ktoré zasadzuje do súvislostí v zmysle „obľúbiť si vec cez jej príbeh”. Nezabúda ani na neviditeľnú, ale dôležitú prácu tých, ktorí sa prevádzkovo starajú o priestory galérie. Verím, že každý, kto si autorskú publikáciu Deň preštuduje, bude do GMB už navždy vstupovať s pocitom väčšej blízkosti, dôvernosti. A to je unikátny výsledok, v zmysle snáh približovania galerijných inštitúcií svojim divákom. Kniha vyšla koncom roka 2021.

Výnimočná, ale aj vedome kultivovaná vnímavosť voči realite a schopnosť nachádzať a zdieľať malé každodenné, ale aj veľké príbehy, sa v tvorbe Kataríny Poliačikovej prelieva od komplexnejších projektov ku komornejším fotografickým dielam a aktuálne k textom. Pre mňa samotnú je posudzovanie dvoch rozdielnych foriem umenia – vizuálneho a literárneho – v tvorbe jedného autora novou skúsenosťou. U Kataríny sa však príklon k písaniu javí ako prirodzený vývoj, pretože má okrem schopnosti pozorovať aj vynikajúcu schopnosť popisovať. Jej texty sú, ako sme už spomínali vyššie, výrazne zmyslové, voňajú, chutia, znejú, inšpirujú, prebúdzajú spomienky, vťahujú čitateľa do plného prežívania. Ich čítanie je takmer telesným zážitkom.

Poznámky:
1 Patrik Garaj: Nepoznané slasti s Katarínou Poliačikovou, In: Denník N, 3. september, 2018 online, citované 21. 1. 2022

2 Katarína Poliačiková: Ako horí čas? Suveníry ohňa v Národnom prírodovednom múzeu v Lisabone, In: Artalk, citované 21. 1. 2022