O fotografii, ktorá nevznikla

Nefotografie     

Jozef Ondzik: Fotografia, ktorá (ne)vznikla.

Svoje fotografie nosím v hlave. Aj tie, ktoré som ešte neurobil. Mám ich aj plné skicáre. To aby som nezabudol. Zaznačím a nakreslím si ich, napíšem návod a inštrukcie. Vstanem aj v noci z postele, ak mi niečo napadne, lebo niekedy je to iba chvíľka a ak ju ihneď nezaznamenám, obraz sa opäť vynorí nevedno kedy. Väčšinou je ten nápad reakciou na videné a počuté alebo na sen. Alebo príde len tak. Realita je pre mňa najväčším zdrojom imaginácie. Nič nie je tak magické ako realita. Ale rozumiem aj tomu, prečo je najlepšia fotografia tá, ktorú sme neurobili. Možno lepšie povedané, ešte neurobili. Je totiž o sile, ktorá nám dáva zmysel tvoriť ďalej. Veríme, že to najlepšie ešte len príde. Ak by som si myslel, že som svoju najlepšiu fotku už cvakol, je čas skončiť. Čakám na obrazy, ktoré som ešte neurobil. Mám ich plnú hlavu a plné skicáre. A dúfam, že skutočnosť moje predstavy ešte znásobí a dofarbí.

Koncom decembra v roku 1999 som sa túlal zasneženým severovýchodným Slovenskom. V Novej Sedlici som sa zastavil v maličkom obchode s pár stoličkami na posedenie. Zohriať sa a niečo zjesť. Chlap, ktorý sa volal Jano, sa mi prihovoril: „Načo tu chodíš teraz v zime?! Všetci sú zalezení doma, nič neodfotíš! Príď v jari! Máme malé pole, žena sa zapriahne do pluhu a ja oriem. To bude fotka!“ Potom ma pozval domov a z krabíc vyťahoval ako poklady fotografie Pavla Vavrouška. Náš „Pavlo“, ako ho volal, nafotil v Sedlici svoj najdôležitejší projekt. Pozeral som na Pavlove skvelé fotky a videl som už aj tú svoju. Na jar so tam bol znova. Dom, v ktorom býval Jano, bol opustený. Jano zomrel. A tým zhasla aj moja predstava, že urobím fotku, ktorú som už od zimy nosil v hlave.

O tri roky neskôr, v roku 2002, som pracoval na výstave a knihe Obrazová správa o stave krajiny – Slovensko 002. Z dediny do mesta, to bol podtitul mojej práce. Chcel som dokumentovať rozdiely medzi východom a západom Slovenska. V najvýchodnejšej slovenskej dedine Novej Sedlici som svoju prácu začínal. Večer sme sa už len tak prechádzali, keď nás pozvali do dvora na opekanie a kus reči. Celá rodina si užívala teplý jarný večer. Spýtal som sa, čo robili cez deň. „Sadili sme zemiaky,” odpovedali. „Traktorom?” pýtam sa ďalej. „Čoby, pole je malé, neoplatilo by sa. Robíme to po starom, ručne. Žena sa zapriahne do pluhu a ja pluhom robím riadky…” Rozbúchalo sa mi srdce. „A zajtra čo robíte?”„No, zajtra ideme ešte na to malé políčko tuto rovno za domom…" Fotografie, čo chcem urobiť, si nosím v hlave. Mám ich aj plné skicáre.

Nefotografie     

Nefotografie je zbierka textov slovenských fotografov, ktorí opisujú svoju skúsenosť s nezachytenou fotkou. Projekt iniciovala Mária Piatriková s cieľom vytvoriť divadelnú inscenáciu a následne knižnú publikáciu. Inšpirovala sa zbierkou Willa Steacyho Photographs not taken a zamerala sa na slovenskú fotografickú obec, ktorú oslovila s otázkou: “Čo je ten moment, ktorý sa Vám nepodarilo zachytiť, ktorý máte stále v pamäti?” Tridsať šesť odpovedí slovenských fotografov sa pre ňu stalo východiskom pre inscenáciu Nefotografie. Autorská hra Divadla K (Projekt Kekse) spracováva tieto spomienky, obrazy a koncepty transformáciou do iných médií. Vytvára priestor pomyselného laboratória, kde performeri skúmajú materiály (texty, fotografickú tvorbu autorov, médium fotografie...) a reagujú na ne.

Texty do inscenácie poskytli: Juraj Bartoš, Laura Belišová, Leontína Berková, Pavol Breier, Peter Fabo, Petra Feriancová, Jana Gombiková, Matej Hakár, Táňa Hojčová, Lena Jakubčáková, Jakub Jančo, Šymon Kliman, Robo Kočan, Martin Kochan, Dušan Kochol, Soňa Maletz, Peter Marek, Veronika M. Markovičová, Boris Németh, Jozef Ondzik, Katarína Poliačiková, Rudo Prekop, Marek Pupák, Zuzana Pustaiová, Tomáš Rafa, Peter Rónai, Jozef Sedlák, Rudolf Sikora, Pavel M. Smejkal, Viktor Šelesták, Ján Šipöcz, Jana Šturdíková, Diana Takácsová, Ján Viazanička, Martin Vongrej a Peter Župník.