Trojexpozícia       

Je leto a moja myseľ má dovolenku. Alebo sa iba tak tvári. Je náročné vypnúť v sebe pozorovanie a všetky poryvy ega, ktoré sa konštantne potrebuje porovnávať a sebautvrdzovať. Koľko sekúnd/minút sme schopní kráčať mestom a dívať sa bez toho, aby sme posudzovali? Dá sa vôbec videnie oddeliť od premýšľania? Videnie od neustáleho hľadania záberu? Kladiem dookola jednu nohu pred druhú a uvedomujem si, že ani schopnosť pomenovať, nad čím a ako premýšlam, nie je zárukou svetového mieru a všeobjímajúcej lásky a že je asi zbytočné premýšľať nad vecami, ktoré neviem zmeniť.

V hlave mi vŕta, kde je tá hranica, že niečo robíme, lebo to tvorí našu bytostnú prirodzenosť a jednoducho to musíme robiť, a tým, že potrebujeme, aby naša práca bola videná? Existuje vôbec? Či už je to tak alebo onak, tušíme, že jedinou zmysluplnou hrou uprostred našej nahraditeľnosti umelou inteligenciou je byť lepší ako svoje včerajšie ja.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Unavený slnkom

Ralph Gibson (1939) je už dávno klasikom severoamerickej scény. A mám jeho tvorbu i veľmi rád. Svojím spôsobom mi pred veľa rokmi otvoril cestu k fotografii ako umeleckému médiu. Na snímke vidíme torzo muža, ženy? Tmavej pleti alebo len slnkom spálenej? Ostré svetlo, ešte viac zvýraznené kontrastným pozitívnym procesom. Divák skoro prižmúri oči. Vyžehlená košeľa, starostlivo vyhrnutý rukáv. Zdá sa, akoby sa s niekým rozprával, pozorne počúval. Ak u nás je takýto deň (pri vode?) teraz už spájaný skôr s neformálnym tričkom a bermudami, voľakedy to bývalo inak. Možno je to ale len z výletu v otvorenej krajine. Estetikou môže fotografia niekomu pripomenúť videoklip k megahitu Wonderful Life a postavu speváka Blacka (môjho rovesníka). Navyše je tu i trochu surreálna, vlastne i erotiky – Gibsonova častá téma, niekedy až vo veľmi explicitných polohách.

Dostatok, ak nie až prebytok svetla a vysoká zrnitosť fotografie naznačujú, že išlo asi o menší výrez z negatívu. Práca fotografa je v tomto prípade teda skôr v „postprocessingu“ než s fotoaparátom. Je to suverénne rozhodnutie tvorcu takto fotografiu komponovať, ostatne „useknutosť“ je i výrazný znak Gibsonovho rukopisu. Teoreticky by podkladom mohla byť aj banálna rodinná snímka z dovolenky. Je to jedno. Fotografa robí výsledok. A tu je i istý problém s „objavovaním“ fotografov, teda keď sa niekto prehŕňa nikdy nevyužitými negatívmi a vybavený dnešnou „skúsenosťou“ ich selektuje a nazväčšuje. Ak nerobí výrez, stále nie je isté, či formát negatívu nie je len daňou za použitú techniku a autor by pri ňom asi neostal. Ak výrez robí, je to ešte ošemetnejšie. Navyše každý, kto fotí, urobí i množstvo „nepodarkov“, skúša si niečo a pod. Táto fotografia by vlastne mohla byť z kategórie „nepodarok“ – omylom stlačená spúšť fotoaparátu. No nie je. Je výsledkom autorského zámeru. A jeho skvelým výsledkom.

Damas Gruska, kultúrny glosátor

Ralph Gibson, Z cyklu Dni pri mori, 1974, Zdroj: British Journal of Photography

Správa o človeku

Nočná obloha predstavuje zážitok času presahujúci ľudskú mierku. Hviezdy a planéty vzdialené svetelné roky od Zeme i od seba navzájom sa „skutočne fyzicky“ vo vesmírnom priestore nachádzajú na pozíciách odlišných od ich pozemského „teraz“ ich svetelnej stopy. Okrem nich však možno zo zemskej perspektívy s dostatkom optického vybavenia vidieť aj vesmírnu stanicu ISS, myriády satelitov výskumných projektov, komerčných subjektov, ako i stroje od Starlink pre osobnú (s)potrebu rýchleho internetu kdekoľvek na Zemi. Pozorovanie, sebapozorovanie a potreba sebaprezentácie si nachádzajú svoje miesto od sociálnych médií až po nebeskú klenbu. Ostatne i vesmírne misie Pioneer 10 a 11 v r. 1972 – 1973 niesli do vesmíru aj vyobrazenia človeka, jeho života v biologickom i komunitnom zmysle, ktoré v prípade stretnutia s mimozemskou inteligentnou civilizáciou majú podať správu o Zemi.

Tok obrazov a vizuálnych informácií o nás sa neustále zrýchľuje a kvantitatívne rastie. Pozorujeme a zároveň sme pozorovaní, pričom stroje, s ktorými túto činnosť vykonávame, získavajú stále väčšiu procesnú autonómiu (drony, fotopušky, satelitné snímky, Google Street View...). Generovanie vizuálov s pomocou umelej inteligencie na základe naakumulovaných obrazov a ich metadát predstavuje komplexnejšiu úroveň organizácie vizuálnych vedomostí v podobe recyklácie obrazov. Posledných 8 – 9 rokov sú tieto metódy prístupné aj širšej verejnosti. Kulmináciu zažívajú v podobe nástrojov typu Stable Diffusion či Midjourney v r. 2021 – 2023. Časť verejnosti používa tieto nástroje takmer ako orákulá k budúcnosti či sa snaží potvrdiť stereotypy o tom, akí sme, alebo na základe datasetov a ich zaujatosti uvažuje, akí by sme mali byť. Zrod fotografie v 19. storočí pripomína túto situáciu, i keď vtedajšie očakávania tematizovali stratu duše, stratu aury, či práve naopak zobrazovanie duchov. Informatici však uvažujú, či dnešné stochastické papagáje – LLM a GAN generátory – neprestanú úplne fungovať, keď začnú recyklovať výstupy samých seba, bez vstupu ľudsky vytvorených vizuálov.

Dívajúc sa na zhluky kovových objektov pomedzi hviezdy a galaxie zrazu prichádza otázka, či je táto situácia vstupu umelej inteligencie do nášho vizuálneho univerza možno šancou. Šancou hľadania novej ľudskej autentickosti (seba)videnia. Ak je možné vytvoriť dokonale idylické vizuály o sebe a o iných na počkanie, bez ľudského stretnutia, iba na základe zozbieraných dát, môžeme túto úlohu prenechať umelej inteligencii a nechať ju bežať v nekonečnej slučke vytvárania dokonalých obrazov, ich „obdivovaniu“ a „strojovému učeniu“ sa z nej. Pre ľudí tak môže vzniknúť priestor pre osobnú autenticitu v mori sebaprezentácie, priestor nepredvídateľnosti, nevypočítateľnosti a nemožnosti komodifikácie života.

Martina Šimkovičová, fotografka, výtvarníčka a pedagogička

Plaketa sondy Pioneer 10, 25.2.1972 , Zdroj: NASA/HQ

Chvála slnka

Táto fotografia okamžite pritiahla moju pozornosť. Má viac úrovní, má hĺbku. Čím dlhšie sa na ňu pozerám, zdá sa mi, akoby sa z nej vynáral ďalší rozmer. A ja už nehľadím na ňu, ale do nej. Alebo ona do mňa? Nie je jasné, čo presne zobrazuje, a o to je to zaujímavejšie. Fantázia má voľné pole pôsobnosti a príbeh sa začína rozvíjať.

Sú to priesvitné „plieško-peniažteky“ z neznámeho sveta, vznášajúce sa v priestore. Priťahované svojím iskrivým zdrojom, vďaka ktorému sú viditeľné. Dostatočne jemnučké, aby boli unášané vetrom, a dostatočne hmotné, aby sa mohli zarosiť.

Možno sú to slnečné bozky na hladine zabudnutého jazera, oživené zeleným okom plným nádeje. Plynú zvnútra von, a raz, ak príde tá chvíľa, aj naspäť. A tak dookola.

Osvetlenie jazernej hlbiny cez divotvorné kúsočky lekien, hibernujúcich v priestore pred časom kvetov. Čistá prítomnosť v momente lusknutia, keď sa pohyb na chvíľu zastaví, ale zostáva mäkký.

Tento pohľad jemnučko cinká, pozdvihuje, delí videné do celistvosti. Ako spomienka na sen, ktorý by sa raz chcel snívať. Tichý odchod na miesto, kde je útulne.

Viera Marčeková, publicistka a tanečníčka

Martin Martinček, Z cyklu Chvála vody, 1977 – 1980, Zdroj: webumenia.sk