Štefan Opavský

Výstava: Archív skrytých významov / autori: Pavel Diaz, Tibor Huszár, Karina Golisová / kurátorka: Miroslava Urbanová / organizátor výstavy: Nadácia Miloty Havránkovej / spoluorganizátori výstavy: Galéria mesta Bratislavy, Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave - 33. Mesiac fotografie /miesto: Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Bratislava / trvanie výstavy: 4. 11. 2023 – 18. 2. 2024

Archív skrytých významov je v poradí tretím výstavným projektom Nadácie Miloty Havránkovej. Rovnako ako dva predošlé predstavuje diela troch autorov – Pavla Diasa (1938 – 2021), Tibora Huszára (1952 – 2013) a Kariny Golisovej (1997) v kurátorskej koncepcii Miroslavy Urbanovej.

Vybrať a vzájomne konfrontovať dielo trojice fotografov, navyše generačne oddelených, je neľahká úloha. Autorov spája najmä dokumentárny žáner a možno ešte inklinácia ku komunitám a udalostiam na okraji spoločenského záujmu. Inak je ich práca vzájomne osobitá. Tematicky i štylisticky. Niet divu, ide predsa o výrazné autorské osobnosti s jedinečným fotografickým rukopisom. Tak ako po minulé roky, aj tentoraz je výstavný projekt riešený ako tri samostatné minivýstavy. Každá je inštalovaná v samostatnom oddelenom priestore suterénu Pálffyho paláca a dopĺňa ich spoločná projekcia.

Po vstupe do priestorov výstavu pomyselne otvára jej najstarší účastník. Humanistický fotoreportér, dokumentarista a pedagóg Pavel Dias sa predstavil s pestrým výberom čiernobielych momentkových a street fotografií. Súčasťou výstavy sú aj reportážne fotografie z okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a z pohrebu Jana Palacha o pol roka neskôr. Dias je reprezentantom klasickej čiernobielej reportáže, odchovaný na diele H. Cartier-Bressona a jeho súčasníkov, a preto aj snímky z vypätých udalostí pôsobia nezvykle upokojujúco a nekonfliktne. Napríklad fotografie z okupovanej Prahy ’68: aký to rozdiel v porovnaní s expresívnymi zábermi od Josefa Koudelku!

Tibor Huszár bol hromový chlap ešte aj na sklonku života s podlomeným zdravím. Tak ako žil, vyzerali aj jeho fotografie. Huszárove fotoreportáže sa vyznačujú drsným štýlom, avšak bez ohľadu na to, či fotografoval Rómov v podtatranských osadách alebo komerčný portrét politického predstaviteľa. Vždy pracoval s veľkou dávkou citu a profesionality.

Na výstave sú zastúpené jeho najznámejšie fotografie z cyklu Cigáni, reportáž z väzenského protestu v Leopoldove, ktorý sa udial krátko po páde komunistického režimu v reakcii na vyhlásenú prezidentskú amnestiu a neskôr vyústil do násilnej vzbury. Výstavný výber dopĺňajú fotografie z ďalších Huszárových dokumentárnych cyklov zo slovenských obcí a niekoľko portrétov významných slovenských osobností.

Pre Karinu Golisovú sa fotografovanie komunít na periférii postupne stalo umeleckým programom. Vo vystavenom cykle nadväzuje na dokumentárny cyklus Utópia (2020), ktorý nafotografovala, keď žila medzi umelcami v polooficiálnom squate na Košickej v Bratislave. Jej aktuálna výstava mapuje prostredie hudobníkov a návštevníkov undergroundových koncertov a na rozdiel od Utópie je nafotografovaná farebne, čím sa odlišuje od svojich starších kolegov. Fotografie dopĺňajú úvahy fotografovaných týkajúce sa (hudobného) undergroundu.

Výstava budí zmiešané pocity. Na jednej strane vidíme troch vynikajúcich autorov, z ktorých dvaja plným právom patria do československého fotografického panteónu, a azda nevyznie nenáležite prianie, aby sa k nim jedného dňa zaradila aj tretia vystavujúca. Na strane druhej pôsobí výstavný projekt ako celok trochu nedotiahnuto a ak aj organizátori mali zámer uviesť vystavených autorov do porovnávacieho kontextu, ten sa nie celkom naplnil.

Golisovej veľkoformátová inštalácia doplnená o texty pôsobí asi najkompaktnejšie, fotografie sú štýlovo súčasné a obsahovo bezprostredné a autentické. Autorka je nielen remeselne zručná fotografka, schopná pracovať s priestorom rámu, vystihnúť správne svetlo a emóciu fotografovaných ľudí. Predovšetkým sú to témy, ktorými sa zaoberá a ktoré sú v jej rukách uveriteľné. Dokumentuje sociálne fenomény vytláčania skupín ľudí „na okraj“, a zároveň svojimi fotografiami tento okraj normalizuje. V širšom horizonte vydáva obrazové svedectvo o zväčšujúcej sa medzigeneračnej priepasti, lenže vďaka citlivému spracovaniu obsahujú jej fotografie aj moment univerzálneho ľudského porozumenia.

Na Huszárovej výstave v prvom rade chýba vysvetlenie kontextu k niektorým fotografiám. Nevedno, aké vekové kategórie návštevníkov si prídu pozrieť výstavu, ale dá sa predpokladať, že ľudia mladší než 35 rokov už nebudú vedieť, že postava, ktorú na ústrednej fotografii z väzenského protestu nesú väzni na rukách, je básnik Ľubomír Feldek, vtedajší člen koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, ktorý v mene novej moci prišiel s väzňami vyjednávať o ich politických požiadavkách. Taktiež je nepochopiteľné, z akého dôvodu sú vedľa seba umiestnené portréty Dominika Tatarku a Alexandra Dubčeka. Tatarka, ktorému zničil život komunizmus – režim, ktorého bol niekdajší aparátčik Dubček čelným predstaviteľom – si to nezaslúžil. Buď teda ide o úplnú ignoranciu historických skutočností, alebo o nevedomosť, alebo – pripusťme – bol na takúto dvojicu fotografií dôvod (napokon Dubček bol počas normalizácie tiež prenasledovaný komunistickou mocou a je doložené, že sa dokonca zúčastnil na Tatarkovom pohrebe na jar 1989). Dôvod mal však byť na výstave uvedený do kontextu a vysvetlený. Ďalšia výhrada sa týka trocha nesúrodého výberu fotografií na tak malý priestor. Zaradených bolo viacero najznámejších leopoldovských fotografií tvoriacich kompaktný obrazový celok. Avšak zo zvyšných cyklov sa na výstave nachádza len po jednej-dvoch fotografiách. Nie je jasné, či jednotiacim prvkom mala byť skutočnosť, že zobrazujú Rómov (bez detailnej znalosti sa to nedá jednoznačne identifikovať, a prečo by to vlastne divák vôbec robil?), a ak aj áno, ťažko si potom vysvetliť zaradenie fotografie z cyklu Letokruhy večnosti s cirkevnou tematikou, či už spomínaných portrétov osobností.

Čo sa týka Diasovej kolekcie, svojím humanistickým zameraním trocha vybočuje spomedzi svojich dvoch spoluvystavujúcich, ktorých fotografie mapujú spoločenskú perifériu. Text k výstave vypovedá o autorovom záujme o ťaživé historické momenty, napríklad povojnové osudy židovského obyvateľstva či fotografie priestorov, kde sa kedysi nachádzali koncentračné tábory. S výnimkou jedinej, pravdepodobne turistickej fotografie z Birkenau z r. 1965 však nič z toho na výstave neuvidíme. Ostáva dodať, že vystavené fotografie sú samy osebe skvelé.

Súčasťou výstavy je projekcia, kde sú v slučke premietané krátke životopisy vystavených autorov a niekoľko fotografií každého z nich. Projekcia bývala súčasťou aj v minulých realizáciách Nadácie Miloty Havránkovej, ale na tomto mieste sa prihováram za jej výrazné prepracovanie alebo zrušenie. Pôsobí totiž zvláštne, bez viditeľnej súvzťažnosti, akoby do nej zaradili fotografie, ktoré sa z priestorových dôvodov nezmestili na výstavu.

Posledná poznámka sa týka koncepcie kurátorských textov. Sú štyri – krátky text k výstave ako celku (vysvetľujúci aj zvolený názov výstavy – Archív skrytých významov), a tri medailóny vystavených autorov. Výhodou takého členenia je, že text o autorovi môže byť vyvesený v miestnosti, kde sú aj vystavené jeho fotografie. Nevýhodou je, že takto koncipované sprievodné kurátorské slovo je príliš rozdrobené a neplní svoj základný účel – previesť diváka výstavou ako celkom, poukázať na spoločné i rozdielne znaky výstavného výberu jednotlivých autorov, umiestniť jednotlivé vystavené diela do spoločného ideového rámca. Pritom v textoch sú opisované niektoré fotografické cykly, ktoré by do jednotiaceho rámca zapadali, ale na výstave nie sú zastúpené, čo divák zistí až pri prezeraní výstavy. Čítanie textov sťažuje aj otravná hviezdičková forma („autori⭑ky“, „rovesníci⭑čky“, „účastníci⭑čky“ a pod.), len aby sa nemuselo použiť generické maskulínum. Keď už bol zámer zdôrazniť rodovú neutralitu (čo je, samozrejme, vítané a v poriadku), treba zvoliť citlivejší prístup k jazyku a neznásilňovať ho.

Napriek uvedeným výhradám ide o dobrý projekt a návštevu výstavy nemožno neodporučiť. Výstava bude prístupná do 18. 2. 2024.