Vanda Rozenbergová

Výstava: v Prírode / autor: Andrej Vanga / kurátorka: Vanda Mesiariková / miesto: Squarol, Mestský park Prievidza / trvanie výstavy: 10.03. - 17.05.2023 / organizátor: Ars Preuge

Pozorné oko nájde krásu v každom okamihu roka, na tom istom poli vidí v každej hodine obraz, ktorý sa nikdy predtým neobjavil a už nikdy sa nevyskytne znovu.

Ralph Waldo Emerson, Príroda

Poľana - pod Príslopom, 2013

Kto je ten človek, ktorého nedohľadáme na sociálnej sieti? Nevieme, kam sa obrátiť, na koho, kto nám povie – kto to je. Potom ho zazrieme, jeho vysokú postavu v diaľke na kopci. Nevieme presne, či je to postava, alebo strom, vie s nimi dokonale splynúť. Volá sa Andrej Vanga a výstava jeho fotografií Príroda bola inštalovaná v prostredí mestského parku v Prievidzi v objekte Squarol.

Squarol je multifunkčný priestor, primárne určený na prezentáciu diel, dômyselný výstavný systém, drevená konštrukcia, ktorú v rámci workshopu postavili – zhlobili, študenti architektúry (Woven)! Pod kuratelou mesta je tento výnimočný OBJEKT v láskavej opatere združenia Ars Preuge. Duchovne krehký a premenlivý objekt mestského parku je zároveň veľmi pevný, hmotný a konkrétny bod. Drevostavba, otvorená doslova na všetky strany, vytvára perfektný prienik medzi prírodou a človekom. Squarol je skonštruovaný tak, aby sme sa na každú vec, povedzme teda, že na výtvarný objekt, mohli dívať zo svojho uhla. Inštalácia Vangových fotiek sa uskutočnila v prvej marcovej dekáde, v čase, keď boli stromy nahé a expozícia vytrvala až do plnej zelenej. Vo finále, na konci, v máji, tam za holým konárom na fotografii, presvitala smaragdová zeleň v zapadajúcom slnku a vnímavému oku ponúkla ďalšiu interpretáciu: všetko, čo vidíme teraz, je dokonané.

Aranžovanie týchto obyčajností na Squarole bolo ako byť v oku hurikánu. Prírodné objekty na fotografiách a príroda a jej objekty v bezprostrednom okolí – to jest v parku, sú deje, či veci, či životy jedného druhu. Interakcia medzi čiernobielymi fotkami v expozícii a meniacou sa prírodou doslova na dosah bola tou nadstavbou, tým, čo výstavu odlišovalo od iných. Ak sme sa okolo obrazov prešli dva, či tri razy za týždeň a pristavili sme sa, nemohli sme si nevšimnúť kontrast, aký vznikal v čase.

Hrochotský mlyn ll, 2015

Čiernobiela na fotografiách začiatkom marca splývala so sivými a hnedými tónmi naokolo. Dni plynuli a zo všednosti sa začala vynárať bojazlivá zelená, deň za dňom prechádzajúca do sýtych mnohozelených tónov. Výstavu otváral chladný dážď, ťažké mračná, obnažené konáre a končila sa gýčovo modrou oblohou a výskajúcimi deťmi opodiaľ. Mestský park v Prievidzi je parkom, aký by sme neočakávali v malebnom mestečku s úhľadnými domčekmi a cukrárňami na každej ulici. Prievidza nie je také mesto, preto to nie je taký park. Prievidza je oppidum s náložou predsudkov od posmeškov o diere po zdôrazňovanie, že Prievidza nie sú Bojnice. A pretože Prievidza teda nie je cukríkovým mestom, má park s nasledujúcou charakteristikou: nádherne organizovaná húština s chodníkmi a cestičkami, s mostami a riekou, s oddychovou zónou, brezami, dubmi, bukmi, osikami, agátmi, smrekmi, borovicami aj vysokou trávou. Vďakabohu za to.

Aj pri snímaní prírody je hlavným motívom zvyčajne príbeh. Háčik Vangovej tvorby je v tom, že fotografuje iba prírodu. Máme na mysli prírodu ako súhrn vecí a javov, ktoré sú tým najvšednejším pozadím našej dôležitosti, prírodu ako substanciu, ktorá odjakživa obklopuje a tvorí samu seba vrátane človeka. Kamene, kôra, fragment stromu, chodili sme okolo a nikdy sme nezodvihli hlavu do výšky, aby sme sa pozreli hore, roky sme míňali len kmeň a je to v poriadku. Žili sme tak prirodzene, ako to predikuje už samotný výraz: prirodzene, prírodne. Vangove výjavy sa nachádzajú prakticky na najobyčajnejších miestach. Pozornosť venuje kompozícii a rozvrhnutiu obrazu na tri časti. Dokonale to vidieť napríklad na fotografii Budinská skala l, 2014, keď kompozícia vytvára dokonalú súhru v hre s atmosférou a dôležitý je každý milimeter. Andrej Vanga je reinkarnovaný Emerson, azda bez náboženských konotácií, ktoré dnes môžeme interpretovať iným jazykom, no, pravdupovediac, je to práve extrakt Emersonovho ducha, čo vo Vangovi zostáva.

Budinská skala l, 2014

Stojíme pred Vangovou fotografiou s balvanom Budiná - Jánošíkova diera, 2014, ktorá je dômyslene umiestnená tak, že niekde okolo stredu je vertikálne zohnutá a pripevnená na drevenej konštrukcii. Kameň - balvan - je v strede zlomu, opticky však akoby vzdialený a vytvára dojem hĺbky. Deformácia fotografie smerom dovnútra umocňuje pocit intimity. Sme tam, jednoducho sme tam. Predstavme si, že sme ráno vstali do dňa, ktorý je bez zvukov, bez kávy aj bez farieb. Vykročili sme do krajiny, sme v nej, nie sme v meste, nie sme v civilizácii. Išli sme udupanou cestou, poprášenou snehom s pahýlikmi suchej trávy pod nohami. Míňali sme kry bez listov, pne, suchú palinu, na obzore sa črtala sotva viditeľná línia kopca. Vošli sme medzi stromy, prekračovali sme kamene, lístie bolo vlhké, les voňal vodou, hnilobou a zvieratami. Zastali sme pri kameni.

Budiná - Jánošíkova diera, 2014

Prírodné objekty rozdeľujú priestor horizontálne aj vertikálne, zjavne to môžeme vnímať na fotografii Krpele lll, 2013. Vertikálne „Sústromie“ v strede a pozdĺžna brázda za ním a tiež pred ďalšími stromami dodávajú snímke slávnostný, mimoriadny a čistý ráz. Príroda nemá rada symetriu, vytvára totiž pofidérny dojem dokonalosti, a ani Emerson, ani Vanga si nemyslia, že by ju príroda chcela akcentovať. Naše pozorné oko však takéto výrezy míňa každý deň, vo všetkých smeroch a mnohonásobne, ide len o to, či o to stojíme.

Krpele lll, 2013

Pri všetkých fotografiách máme zároveň pocit záhadnosti, ktorá nedesí. Je blízka, je nám povedomá, spôsob Vangovho videnia má moc meniť postoje, má schopnosť otvárať v nás mnohé ďalšie oči, zapadnuté prachom.

Čas, ktorý sme strávili v mestskom parku v Prievidzi, stojac na Squarole, priamo na tej drevenej podlahe, alebo sme sa vzdialili a vnímali sme obrázky z odstupu, ten čas je zapísaný. Vynorí sa nám v hlave, kedykoľvek opustíme svoje vankúšové zóny a vojdeme do Vangovho, či Emersonovho chrámu. Ak výber fotografií Príroda vidíme v interiéri, je to celkom iné, ako keď ich máme pred sebou in medias res, priamo v ohni, v deji, v daždi, na slnku, v tráve, v centrálnom mozgu ľudstva – totiž v prírode. Inštaláciu tvorili nielen fotografie, ale aj citáty z Emersonovej knihy Príroda, umiestnili ich na panely. Každý z ôsmich odkazov bol dômyselne zaradený vedľa fotografie, nijako však nenarúšal optiku vnímania. Citácie tu považujeme za inovatívny a úsporný prvok s filozofickým presahom. A tiež si všimnime, že všetky tie fotografie vzbudzujú dojem, že Vanga je v lese, o ktorý sa človek našťastie nestará.

Našťastie preto, lebo len taký les vytvára podmienky pre všetko živé, pre ohrozené druhy, pre prirodzené pnutie medzi druhmi, pre život. Preto je Vangov les naozajstný organizmus, krásny v utrpení, v živorení aj rozmachu, v melanchólii a smútku, je krásny v pravde. Ideme ďalej, nachádzame meander zamrznutého lesného potoka, bez ozveny leta, bez ničoho. Len holá, pustá pravda: Zvolenská Slatina - Ľubica l, 2013.

Možno prichádza jar, ideme svojou cestou sami - a tam, v miernom svahu, sa zachytávame o holé konáre. Strom, čo prosí, alebo naopak, možno sa chystá pchať hlavu do piesku, ukryť svoj zdroj, lebo svoje korene má v jadre Zeme, a v poslednej chvíli ohýba chrbát, aby pohľadom dolu pokoril sám seba: Zolná - Zadky, 2013.

Zolná - Zadky, 2013

Príroda ako súhrn individualít vo finále pracuje pre celok. Andrej Vanga nám ponúka fyzický kontakt s nekonečnom, s tým, ktoré je v každej žilke listu, s nekonečnom, o akom čítame v motivačných brožúrach a nerozumieme tomu. Andrej Vanga je šlabikár pohľadov na to, čo urputne hľadáme, no pre brvno v oku nevidíme smietku na prahu. Andrej Vanga reprezentuje životný štýl, ktorému by sme radi podľahli, ale nevieme, či by sme prežili a máme strach. Príroda je ochotná existovať mimochodom – a to je pravdepodobne kľúčová zmienka o Vangovom vnímaní. Nech žije Squarol.

Fotoreport výstavy nájdete tu.