Piotr Gaska

Nemám rád stereotypy, snažím sa nesúdiť knihu podľa obalu a nehovoriť svoj názor, pokiaľ neuvidím na vlastné oči, ale (ale – slovo, ktoré má tú vlastnosť, že automaticky vymaže všetko, čo bolo povedané, resp. napísané pred ním), idúc na festival analógovej fotografie Rotlicht, ktorý sa konal 17. 11. – 26. 11. 2023 vo Viedni, nemohol som sa ubrániť myšlienke, že sa tam idem pozrieť na prácu ľudí, ktorí sa nezmierili s postupom času a vývojom technológie.

Staroveký grécky filozof Herakleitos, spochybňujúc nemožnosť návratu k tomu, čo bolo, či dokonca zakonzervovania toho, čo je, vyslovil vetu, ktorá sa stala trvalou súčasťou masovej kultúry: nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Zdalo sa mi, že vyššie spomenutí sa rozhodli nebrať Herakleita do úvahy, a na lodi s názvom Nostalgia veslujú svižne, ale proti prúdu. Jej posádka, to sú: nenaplnený fotograf, milovník prírody a jej vášnivý dokumentarista. Na fotenie bohatej fauny a flóry v okolí svojho domu využíva zonálny systém Ansela Adamsa, zvládnutý na výbornú. Kedysi fotil veľa portrétov. Žiaľ, časy sa zmenili a kamarátky, ktoré kedysi ochotne skladali podprsenky, aby sa postavili pred objektív nádejného fotografa aktov, majú už deti a niekedy aj vnúčatá. Je tam tiež mladý študent umeleckej fotografie. Do tajov tmavej komory ho zasvätil jeho starý otec, ktorý mu daroval aj svoj ťažko nadobudnutý fotoaparát, kúpený za peniaze z namáhavých letných brigád a peniaze požičané od mamy. Dedko už nefotí. Mladý študent fotografie sa od svojich rodičov dopočul, že jeho stará mama žiarli na fotografie, ktoré jej manžel uchovával v kartónovej krabici niekde na povale. Videl tie snímky a veľmi sa mu páčili, ale toľko nahých žien v lese, na lúke či v zničenej továrni ešte nevidel. Fotky babky tam našťastie neboli.

Spolu s nimi vesluje aj potetovaná hipsterka. Fotoaparát si kúpila na blšom trhu, ktorý vášnivo navštevuje, pretože nové veci, tie z obchodu, nemajú to „niečo“ do seba. Hipsterka nemala také šťastie ako mladý študent fotografie, učí sa sama. Videla nejaké návody na YouTube. Miluje organickosť svojej fotografie, ako to sama nazýva, v podobe tmavých škvŕn, preexponovanej bielej a nie úplne zámernej neostrosti. Jej fotografovanie je spontánne, ako celý jej život.

Nechýbajú ani špecialisti na street foto. Ich rozhodujúcim momentom bola kúpa starej Leicy s jedným objektívom. Na druhý si musia počkať, lebo už táto kúpa stála viac ako niekoľkomesačný plat ich otca. Neustále fotia a hodnotia svoje fotografie na pravidelných stretnutiach. Čoraz menej plamenných diskusií o úpadku skutočnej fotografie, a čoraz viac spomienok na plamenné diskusie o úpadku skutočnej fotografie. Sú tam aj majitelia a majiteľky Miu Miu. Je ťažké ich kategorizovať, pretože robia všetko. Prázdne, špinavé taniere v reštauráciách, odpadky na uliciach, auto s defektom, auto s rozbitým oknom, kríky v noci, kríky cez deň, opitý kamarát po ťažkom piatku, omámený kamarát po dlhej sobote, pes na prechádzke, vlastný odraz v zrkadle na staničných záchodoch…

Nemohol som sa viac mýliť, nemohol som byť nespravodlivejší. Na fotení miestnej fauny a flóry nie je nič zlé, mať foťák po dedovi je poklad, hipsteri už neexistujú, fotky kríkov môžu byť zaujímavé a festival Rotlicht je pre mňa jedným z najväčších prekvapení tohto roka. Festival je mladým subjektom na scéne fotografického diania, ide len o jeho tretí ročník. Každá nová vec trpí detskými chorobami, a Rotlicht nie je výnimkou, ale o tom až o chvíľu. Napriek iba krátkej trojročnej prítomnosti na mape fotografického diania má tento viedenský festival skutočne vysoký štandard, a to výberom prezentovaných diel, miestom výstavy i organizáciou. Festival sa koná v impozantnom postindustriálnom priestore, patriacom viedenskej Akadémii umenia, ktorý len dopĺňa dobrý dojem z výstavy.

Prihlásených bolo 442 prác, z ktorých päťčlenná medzinárodná porota v zložení Vjeran Hrpka, Spela Pipan, Clara Stein, Ján Viazanička a Thomas Licek vybrala víťazov Open Call – 20 autorov a autoriek z troch kontinentov. Každé z vybraných diel si zaslúži pozornosť. Tú pozornosť im, na moje milé prekvapenie, venovali aj festivaloví hostia, ktorí dlhé minúty čítali texty sprevádzajúce jednotlivé výstavy i samotné diela. Ak patríte k pravidelným hosťom vernisáží, viete, že to nie je všadeprítomný štandard. Je ťažké vybrať len niekoľko diel, pretože aspoň 19 z nich skutočne zaujalo, ale keďže nepíšem sprievodcu festivalom, ale recenziu naň, uvediem len niekoľko z nich. Spoločným menovateľom vystavených diel by mala byť téma, za ktorú si organizátori festivalu zvolili Zeitgeist (v preklade. duch doby). Je to zaujímavá a podvratná téma, hlavne v kontexte miesta analógovej fotografie v 21. storočí. S témami festivalov je to ťažko – väčšina účastníkov k nim pristupuje tak slobodne, že v konečnom dôsledku sa téma často stane čisto ozdobným prvkom. Dobre to znie, ale tým, čo majú podľa mňa vystavené práce naozaj spoločné, je technika fotografovania, alebo jednoducho element analógovej fotografie. Výstava nemá presne stanovený smer prezerania diel, miesto je jeden veľký, otvorený priestor umožňujúci slobodné putovanie od jedného diela k druhému, preto sa pri popise diel neuberám žiadnym konkrétnym smerom.

Rebekka Bauer a jej dielo Výstava je skromná inštalácia zložená zo stoličky a stola, na ktorej sme mohli vidieť knihu s fotografiami umelkyne – menej skromnú, s niekoľko stovkami strán a pôsobivej veľkosti. Bauer sa zameriava na prenos medzigeneračnej traumy súvisiacej s 2. svetovou vojnou. Spája 500 fotografií kovových predmetov, ktoré urobil jej starý otec, bývalý vojak Wehrmachtu, s rodinnými fotografiami a archívnymi fotografiami z 2. svetovej vojny.

Eleonora Calvelli, narodená v Taliansku, predstavila časť väčšieho diela, vydaného vo forme knihy v roku 2023, s pomerne originálnym názvom Milovanie sa s G. bude ako keď som prvýkrát ochutnala cheesburger. Talianska autorka sa zameriava na analýzu vzťahu medzi reality show, ktoré na nás útočia v televízii, a intimitou, voyeurizmom a násilím. Jej práca je dlhodobou analýzou toho, ako sa vyvíjal tento typ programov a s ním aj súčasná spoločnosť. Intímny jazyk, ktorý umelkyňa používa, je opakom vtieravého a brutálneho jazyka televízie.

Jurgis Gecys sa vo svojej inštalácii Neexponované snaží ukázať pominuteľnosť pamäti pomocou štyridsať rokov starých kovových platní pokrytých fotografickou emulziou. Pamäť je pre rakúskeho umelca rovnako nestála ako jasné farby spomínaných sklenených tabuliek. Farby, ktoré sa objavili vďaka expozícii, sa po niekoľkých dňoch stratia, zmenia sa nepredvídateľným spôsobom, a zmažú to, čo bolo predtým.

Milan Gies, ktorý pochádza z Holandska, predstavil čiernobiele fotografie nasnímané veľkoformátovým fotoaparátom, klasické, ak sa to tak dá povedať, čo sa týka výberu jazyka. Námetom jeho diel sú muži bez domova, s ktorými autor nadviazal dlhoročnú spoluprácu a zdá sa, že aj priateľstvo. Unavené a bezbranné telá nafotené v umelcovom ateliéri sú výčitkami súčasnému svetu, škrabancom na dobre vyleštenom skle modernej civilizácie. Stratení, neprispôsobiví, neproduktívni, nespotrebovávajúci, tesne pred koncom, alebo možno už počas neho.

Daniel Hill, umelec narodený v USA, ktorého tvorba sa zameriava na otázky súvisiace so sexualitou a identitou skúmanou cez prizmu queer a feminizmu, predstavil dielo Ohraničenie. Jeho dielo je súborom autoportrétov, v ktorých autor skúma večný problém, s akým sa mnohí ľudia stretávajú: spolupatričnosť či odlišnosť v kontexte sociálnych štruktúr. Zaujímavá bola aj samotná inštalácia, na ktorú autor využil staré, nepravidelne veľké police na knihy. Čiernobiele fotografie, estetické autoportréty a fotografie predmetov/symbolov sú na projektovaných obrazoch postavené vedľa seba, oddelené od seba vďaka stenám police. Fotografie premietané v jednotlivých segmentoch sa po chvíli menia, tvoriac súvislú kompozíciu – niekedy sa dopĺňajú, niekedy vytvárajú napätie, v momente môže jedna zmiznúť a dať priestor ďalšej, ktorej vzhľad úplne zmení zmysel prezentovanej koláže.

Artem Humileskyi je autor narodený na Ukrajine. Po zhliadnutí fotografií a prečítaní sprievodných textov k inštalácii s dosť veľavravným názvom Príbeh mojich smrtí vám ako prvé napadne otázka: ako je možné, že tento človek je ešte nažive? Autor využíva archívne fotografie vlastnej rodiny, usporiadané vo forme koláží. Každú koláž dopĺňa mrazivý príbeh z umelcovho života, ktorý, zdá sa, mohol veľakrát predčasne skončiť. Zdanlivo vtipný, zároveň však desivý obsah (alkoholizmus, voľný prístup k zbraniam a hlboké zanedbávanie detí pri výchove), ktorý nachádzame v inštalácii ukrajinského umelca, je dokonalým svedectvom života na konci Sovietskeho zväzu a v období transformácie po jeho kolapse.

Japonská umelkyňa Kei Ito ukázala publiku festivalu Rotlicht, že fotosenzitívna emulzia je dosť široký pojem. Zen pre umierajúcu planétu sú jedinečné hemigramy vyrobené z medu a rôznych druhov olejov. Prírodné látky použité umelkyňou na vytvorenie skutočne zaujímavého diela čerpajú svoj význam z traumatickej histórie Japonska. Autorka nás pomocou prírodných látok, tých istých, aké používali zohavení obyvatelia Hirošimy a Nagasaki na ošetrenie popálenín po výbuchu atómovej bomby, upozorňuje na pozíciu, v ktorej sa nachádza moderný svet. Napriek plynutiu času, napriek ubezpečeniam „nikdy viac“ sme stále na pokraji potenciálnej jadrovej katastrofy.

Lenka L. Lukačovičová, umelkyňa zo Slovenska, sa vo svojom dlhodobom projekte Lonely Planet Trnávka zaoberá bežným problémom gentrifikácie a stierania hraníc medzi mestom a jeho perifériami. Oblasťou fotografického záujmu autorky je Trnávka – jedna z mestských častí Bratislavy. Ide o miesto, ktoré dlho nepodľahlo vonkajším procesom nanucujúcim zmeny či pokusom prispôsobiť sa požiadavkám urbanistickej estetiky moderných miest, ktoré poznáme: veľkoobchody, športové centrá či nové domy kontrastujúce s chudobným charakterom miesta. Lukačovičová vo svojom systematickom dokumente zachováva to, čo sa pominie, kriticky analyzuje moderný svet a nabáda k reflexii. Jej výstava pozostáva z veľkoformátových tlačovín pripevnených na kovových konštrukciách stojacich na podlahe. Pri prechádzaní medzi nimi máme pocit, že prechádzame priestorom odfoteným umelkyňou, na jednej strane usporiadaným, no na druhej strane plným vizuálneho chaosu.

Zaujímavý projekt Stretávka predstavila americká fotografka Diane Meyer. Je pravda, že výšivky na fotkách nie sú žiadnou novinkou, no projekt umelkyne určite stojí za zmienku. Školské fotografie, ktoré všetci poznáme z detstva. Veľký deň pre fotografovaných, pretože dnes pôjdu do školy v najlepších šatách, či nohaviciach, niektorí s veľkou nevôľou, niektorí s veľkým vzrušením. O emóciách sprevádzajúcich malých žiakov základných škôl sa z ich tvárí veľa nedozvieme, pretože sú pokryté niťou, ktorá vytvára dojem digitálnych pixelov. Vďaka tomuto prístupu sa môžeme sústrediť na zdanlivo menej dôležité veci: vyššie spomínané oblečenie, ktoré nám veľa napovie o dobe, keď bola fotografia urobená, interakcie medzi deťmi a vzpriamené strnulé držanie ich tela. Vďaka tomuto prístupu máme dojem, že sa nemenia fotografovaní ľudia, ale iba ich štylizácia a interiérový dizajn prostredia. Myšlienka, ktorá napadne divákovi pri pohľade na Meyerovej dielo, je smutným konštatovaním toho, že vzdelávací systém so svojimi strnulými, konformnými pravidlami je stále živý, že na vzdialenosti, časovej aj priestorovej, nezáleží, a stále podliehame procesu zjednocovania, konformizácii… Just another brick in the wall, spievala raz istá všetkým známa kapela.

Práca Keď ideš na juh, plačeš dvakrát od fotografa Nika Erika Neubauera využíva veľmi klasický fotografický jazyk, to ju však neoberá o zaujímavosť. Niekedy je fajn pozrieť si čiernobiely, sociálny, dojemný, dobre nafotený, dobre zeditovaný dokument v podobe knihy. Neubauer rozpráva príbeh o meste Bari, ktoré sa nachádza na juhovýchodnom pobreží Talianska. Fotografovaním na čiernobiely film autor pripravil túto slnečnú krajinu o jej klasické hnedé a modré farby. Dielo nič nestratilo, ale získalo charakter intímneho denníka umelcovho života v kontexte miestnej komunity, ku ktorej autor zjavne prechováva vrelé city.

Fotografia je úžasné médium (prepáčte za hrozné jazykové klišé, ktoré neznášam), kde 199 fotografií vydá za tisíc slov. 199, pretože toľko fotografií použila dvojica nemeckých umelcov Birte Zellentin a Patrik Budenz vo svojom obrovskom diele Moc, sledujúcom politické transformácie počas 100 rokov (1921 – 2021). Zameriavajúc sa na protagonistov svetovej politiky, ktorí majú obrovský vplyv na životy a osudy jednotlivých národov a sveta, stavajú autori vedľa seba portréty štátnikov, politikov, diktátorov a vládcov. Archívne fotografie naskladané na seba vytvárajú niečo ako geologické vrstvy. Sety jednotlivých vrstiev sú usporiadané podľa mocenských premien prebiehajúcich v jednotlivých krajinách. Ľahko rozpoznáme črty známych, dôležitých historických postáv. Vďaka tomuto prístupu nám umelci ukazujú obraz politickej moci, prekresľujú portrét vládcu a vzhľadom na takmer nulový počet ženských portrétov naznačujú patriarchálny charakter politiky.

Víťazkou Open Callu sa stala Zuzana Pustaiová. Dielo slovenskej umelkyne s názvom Interlude je skúmaním procesu odchodu z vlastnej biologickej rodiny do novej rodiny, do ktorej sa pripájame akousi zmluvou uzavretou pri vstupe do vzťahu s partnerom. Umelkyňa si vo svojej tvorbe kladie otázky o sociálnych očakávaniach súvisiacich s týmto faktom, dokumentuje pocit stratenosti a nedostatok jasných návodov, ktoré by mohli pomôcť zorientovať sa v novej životnej situácii. Pustaiová zobrazuje stav prechodu pomocou autoportrétov, intímnych fotografií domáceho priestoru a fotografií predmetov. Pomocou metafory, vizuálneho napätia, bielej a čiernej farby nás umelkyňa uvádza do vlastného sveta plného otázok o tom, čo bolo predtým a čo bude potom. Víťazka Open Callu mala možnosť prezentovať svoju tvorbu na samostatnej výstave v priestoroch EGA Frauen im Zentrum.

Rotlicht festival nie je iba o víťazoch Open Callu. Dlhý je aj zoznam sprievodných podujatí. Výstavy fotografických diel v galériách po celej Viedni, workshopy, stretnutia s umelcami, prezentácie kníh, diskusie. Viem, každý festival ponúka podobné atrakcie, no nie každý sa môže pochváliť toľkými – a nezabudnite, toto je len tretí ročník tohto nádejného festivalu, ktorý už teraz predstavuje veľmi vysokú úroveň.

A aké sú tie zmieňované detské choroby? Áno, možno nie sú nijak zásadné, nie sú to veci, ktoré ovplyvňujú jeho kvalitu, ale sú to veci, ktoré trochu dráždia. Otvorenie festivalu, naplánované na 19:00, bolo, ako som sa dozvedel, nie po prvý raz posunuté na 21:00. A nesúviselo to s technickými problémami, ktoré mohli nastať, lebo hlas moderátorky v skutočnosti zaznel už o 19:30, ale zdĺhavým, nudným otvorením.

Samozrejme, je prirodzené, že každé podujatie potrebuje otvorenie, predstavenie účastníkov a zmienku o štedrých sponzoroch, ale myslím, že by sa to dalo zhrnúť do 30 minút. Veľmi vďačné publikum, snažiace sa započúvať do hlasov ľudí hovoriacich z pódia, asi po pol hodine stratilo záujem, myslím, že nie pre nedostatok rešpektu voči organizátorom či vystavujúcim umelcom, ale pre zlé ozvučenie. Druhým dôvodom, a podľa mňa dôležitejším, sú mimoriadne nezaujímavé otázky zle pripravenej moderátorky. Ako príklad uvediem dve z nich: Prečo ste sa rozhodli zúčastniť sa festivalu? Čo je vašou inšpiráciou?

Tento ročník festivalu Rotlicht sa skončil, a verím, že nebol posledný. Ako som sa snažil ukázať, napriek odkazu na staré fotografické techniky z neho organizátori nespravili sentimentálnu prehliadku v štýle „bolo, a už nie je“. Namiesto toho sa im podarilo preniesť, či skôr spojiť dva zdanlivo oddelené svety/jazyky. Prvý, z minulosti v podobe fotografických techník a niekedy aj jazyka, a súčasný v podobe diskutovaných tém a nových spôsobov komponovania fotografických príbehov.

Som rád, že analógová fotografia žije, a darí sa jej, hneď tu, za rohom.