Béla Petrik
Prírodné veduty
Obec Rad, záplavy v roku 1924, fotomontáž, dvojitá expozícia, okolo 1924
Pohľad z farskej budovy (verandy), obec Rad, povodne z roku 1924
Obec Rad, pôvodne Ulica Nápolyka (dnešná Lesná ulica), 1932. (Béla Petrik si v súvislostiach s povodňami napísal do kroniky problémy s pitnou vodou. Sám ten stav v kronike nazval paradoxom „povodeň a smäd“
Obec Rad, Hlavná ulica, povodne, okolo roku 1932
Obec Rad, sestra Regina Petrik a Mária Marczi na brehu mŕtveho ramena Tice, 1926
Obec Rad, farský Kostol Najsvätejšej Trojice, zatopená hlavná loď, povodeň v roku 1940
Hlavná ulica, snehový zával, obec Rad (Nagy Rad), 1928
Hlavná ulica, snehový zával, obec Rad (Nagy Rad), 1928
Snehová kalamita, chlapec so psom, plot pred kúriou židovskej rodiny Mencznerových, obec Rad, rok 1926 – 1928
Obec Rad, snehová kalamita, 1927. (Technické údaje: Zamračené, 1/7 sekundy, 12 clona, anastigmat objektív)
Autoportrét, rybár, rieka Tisa pri Malých Trakanoch, okolo 1905 – 1907
Malé Trakany, mŕtve rameno rieky Tisa, okolo 1912
Autoportrét, neznáme miesto, pravdepodobne zrúcaniny hradu, okolo 1905 – 1907
Sestra Regina vo farskej záhrade, obec Rad, okolo 1920 – 1922
Pravdepodobne Malé Trakany, rodinný dom Petrikovcov, hospodársky dvor, okolo 1905 – 1907
Miesto bez identifikácie, člnkovanie, pravdepodobne na rieke Tisa, okolo 1907 – 1912
Malé Trakany, mŕtve rameno rieky Tisa, okolo 1912
Béla Petrik
1905 – 1932,
Prírodné veduty
Máloktoré fotografie Bélu Petrika vykazujú takú silnú príbuznosť ku krajinomaľbe 18. – 19. storočia ako piktorialisticky ladené veduty a prírodné (vodné) scenérie s prvkami architektúry, hradmi, figuratívnymi výjavmi, člnkovaním a inými ľudovými aktivitami. Podobne ako pri fotografiách sakrálnych priestorov, Petrik vždy komponuje do rozsiahlej prírodnej scenérie figuratívny výjav – postavu človeka.
Koncepcia Petrikových záberov si privlastňuje oba typy tzv. ideálnej krajiny a realistickej krajiny. Fotografie obsahujú rovnako podanie atmosférických javov, monumentalitu, vysoký horizont, heroickú idylickú krajinu s antickými motívmi, ktorú dotvára vzdušná priestorovosť. Petrik objavuje tiež tvár domácej prírody, plochú rovinu s mŕtvymi ramenami oblastných riek, ktorá v poetike svetelnej atmosféry pripomína hustú a vlhkú atmosféru. Niektoré fotografie sú akoby programovo náladovým pozadím pre romantizujúce figuratívne scény. Sú to prevažne autoportréty, portréty príbuzných, známych či detí. Snímky prírodných vedút odkazujú na dôverné poznanie lokálnej krajiny, prostredia a ľudí miestnej komunity. Petrikove fotografie predstavujú premyslenú prácu s objektmi a lineárnou perspektívou. Prevažne obsiahle celky zdôrazňujú obrazový príbeh, ktorý je stanovený zlúčením viacerých identít vecí, miesta, objektov a hlavného motívu – človeka.