Monika a Lubo Stacho

Jedným z hlavných odkazov fotografického súboru Ľuba a Moniky Stacho Dva domy jedného pána je snaha o prebudenie historickej pamäte, ako aj osobnej zodpovednosti – nielen za udalosti, ktoré sa odohrali počas II. svetovej vojny a po nej, ale aj za dnešný stav spirituality a duchovna v spoločnosti a v každom z nás. Projekt je potrebné čítať v širšom kontexte predošlej tvorby Ľuba Stacha, ktorý síce nie je členom židovskej komunity, problematikou židovstva a predovšetkým tragédiou holokaustu sa však zaoberá vo svojej tvorbe už od polovice 90. rokov. A to formou dokumentárnej i výtvarnej fotografie, ale aj prostredníctvom intermediálnych presahov, ako je inštalácia, priestorový environment alebo video.

Sklady, kiná, posilovne alebo jednoducho chátrajúce stavby namiesto svätostánkov naplnených veriacimi sú doslovným i symbolickým obrazom istého morálneho prázdna, ktoré u nás a v nás zostalo po zdecimovaní jednej kultúrnej i náboženskej tradície, a ktoré môže v budúcnosti rovnako ľahko spôsobiť vyprázdnenie i kresťanských kostolov. Napriek tomu, že katolícke, pravoslávne a protestantské chrámy pôsobia na fotografiách plnšie, živšie, pozitívnejšie, projekt Dva domy jedného Pána nemá mať konfrontačný charakter. Domnievam sa, že autorom išlo predovšetkým o poukázanie na spoločné korene židovsko-kresťanskej Európy, ako aj na spoločné riziká duchovnej devastácie.

Pri pohľade na snímky sa nás zmocňuje zvláštny pocit. Tichá sila sakrálna pokojne pôsobí i v zdanlivo zahltenom a neprehľadnom prostredí. Fotografované priestory akoby si uchovali svoj genius loci a udržali svoje duchovno aj vo dvojiciach postavených na napätí spirituality a konzumu či kultu tela. Naopak, jeden priestor prežaruje druhým a napĺňa ho svojou energiou. Dívame sa dovnútra a chvíľu tam spoločne prebývame. V dvoch domoch jedného Pána.

Lucia L. Fišerová (skrátený text)