Jozef Lauruský

Keď som sa v polovici 70. rokov vrátil z vojenčiny do civilu, kúpil som si zrkadlovku Zenit-E a začal som ňou fotografovať. V tom čase som sa zamestnal v Chemkostave v Strážskom. Jedného dňa do mojej dielne prišiel riaditeľ závodu a uvidel na stene moje zväčšeniny. Tie sa mu technicky pozdávali a spýtal sa ma, či by som nechcel fotiť aj pre firmu. Súhlasil som. Popri práci závodného automechanika som začal dokumentovať sprievodné akcie, ktoré sa odohrávali v závode. Oslavy MDŽ, dni stavbárov, športové dni, či stranícke a ROH schôdze. Jadrom mojej fotografickej činnosti však bolo zachytávanie výstavby rozšírenia závodu a sociálnych zariadení, kanalizácií. Fotografoval som havárie za účelom dokumentácie pre poisťovňu. Popri tom som časom začal fotografovať aj kolegov pri práci. Súviselo to s tým, že v roku 1980 som v Humennom nastúpil do tzv. Diaľkovej školy fotografie, kde sme v rámci praktických cvičení mali nafotiť portrét, krajinu, zátišie a repotráž. Priťahovali ma hlavne portrét a reportáž, pre ktoré bolo moje pracovisko ako stvorené. U nás sa stále niečo dialo, a zároveň sme mali aj viacero kolegov z Vietnamu, ktorých som portrétoval. V závode som fotografoval do roku 1988, kedy som odišiel z firmy.