Mária Šimová

Poznávam sa. Pripodobňujem sa k fotografickému papieru - ja som tá citlivá vrstva. Ja som tá citlivá vrstva, pre ktorú svetlo je vonkajším vplyvom, ktorý ma scitlivuje a chemické procesy sú reakcie, ktoré sa vo mne dejú. Reagujem. Mením sa. Pracujem v tmavej komore. Samotný akt vyvolávania, pri ktorom vyberám jednotlivé snímky z archívu negatívov, nastavujem zväčšovák, hodnoty, robím skúšky, vyvolávam a ustalujem a následne v ruke držím hotový obraz, metaforicky pripisujem k vyberaniu myšlienok, udalostí z archívu mysle. Tie následne scitlivujem, znova nimi prechádzam a spracuvávam ich.

S obrazom pracujem v dvoch rovinách. V určitých častiach je obraz vyvolaný a ustálený a v iných je zas čistá plocha svetlocitlivého fotografického papiera, ktorá stále reaguje na vonkajšie vplyvy. Prepájam vyvolané a ustálené s neustále vyvýjajúcim sa. Vnútorné s vonkajším. To, čo je vo mne stále s tým, čo sa neustále mení, vyvýja a posúva. Je to proces.