Gabriel Kosmály

Pred pár rokmi kráčajúc so sklonenou hlavou po ulici som nechtiac objavil akýsi nový svet, resp. vizuál, ktorý som dovtedy nepoznal. Podobne, ako pri pohľade na ošúchané múry, vynorili sa okrem iného tvary pripomínajúce vymreté aj súčasné zvieratá. Uvedomil som si, že tento svet treba vizuálne zaznamenať. Tomuto projektu som dal pracovný názov: po čom šliapeme. Od toho dňa som nepozeral pred seba, ale pod nohy. Stalo sa to zvykom, ktorého sa dodnes neviem zbaviť. Aby názov projektu znel honosnejšie, premenoval som ho na: fosílie dneška. A tak to ostalo. Na obrazcoch zobrazujem predmety, ktoré stratili svoju funkčnú vážnosť, podstatu a stali sa pre mňa artefaktmi, ktoré poznačilo akési rýchlejšie plynutie času a získali novú pozmenenú tvár. Objavil som, pre seba nehasnúcu inšpiráciu, ktorá nemá koniec. Zároveň som si doma žartovne vyslúžil titul: fotograf smetí. Táto pseudo – nová vecnosť ma neskôr viedla k znovu interpretovaniu tvarov a vkladaniu ich do nových obrazových priestorov. Áno, všetko už bolo, ale nie v odtieňoch mojej prizmy videnia. Pre mňa bolo prekvapením, že významná teoretička fotografie, Klára Szarka, práve z týchto prác vybrala vzorku na výstavu Pictures and Pixels v Kunsthalle v Budapešti. Do priestoru, ktorý v mojej mladosti bol „chrámom“ umenia. Takto sa mi splnil sen, o ktorom som už ako „šupkár“ sníval: možno raz tu budú visieť aj moje obrazy. Tieto predmety sa nachádzajú vo sfére smutného procesu, zabudnutia a akejsi recyklácie. Práve preto sú pre mňa jedinečné a nezabudnuteľné „fosílie“. V tomto príspevku by som niektoré z nich chcel predstaviť v poradí podľa času ich vzniku /od roku 2014 až po 2022/. Samozrejme, tie prvé sú najlepšie.