Zuzana Pustaiová

Každý, kto sa raz prehrabával starými rodinnými fotografiami, predstavil si iste životné osudy osôb, ktoré boli na nich zobrazené. O niekom sme toho z rodinného rozprávania vedeli viac, o inom menej, a o väčšine vôbec nič. Do postáv na zošednutom fotografickom papieri si tak premietame vlastné predstavy a skúsenosti. Z výrazov tvárí a póz ľudí na fotografiách usudzujeme, ako sa cítili, čo prežívali a ako ich vnímali súčasníci. Dokážeme takto vytvárať celé paralelné rodinné histórie a konfrontovať ich s našou vlastnou žitou realitou.

Fascinácia spletitou sieťou rodinných vzťahov sa stala základom i pre cyklus Family Album. Autorka Zuzana Pustaiová ho vytvára nepretržite už sedem rokov. Z rodinných albumov vyberá archívne fotografie predkov, zhotovuje z nich reprodukcie a tie potom rôzne výtvarne upravuje. Zásahy sú úmyselne dekoratívne, rešpektujúce vizuálnu formu obrazovej predlohy. Mohli by sme si myslieť, že použité čipky, farebné nálepky, zápalky, pierka, nite, milimetrové papiere slúžia len na skrášlenie. Ale veľmi by sme sa mýlili. Až pri bližšom pohľade si uvedomíme, že fotografovaní sa na archívnych fotografiách neobjavili náhodou. Stlačeniu spúšte do určitej miery predchádzalo plánovanie – fotografovaný spravidla súhlasil, že sa vôbec ocitne na fotografii, a potom sa rozhodoval, ako sa obliecť, aký zaujme výraz a akú pózu, v akom prostredí sa bude fotografovať, a týmito rozhodnutiami zadefinoval (možno nevedomky) spoločenskú rolu, v ktorej chce byť videný a vnímaný v rámci svojho postavenia i v rámci rodiny.

Tento charakteristický stereotyp autorka problematizuje a spochybňuje. Tradičné roly prevracia naruby. Posúďte sami: skupinový portrét mužov, opierajúcich sa o farebné plastové slamky. Svadobný pár, tancujúci naprieč galaxiou. Nastúpení vojaci, držiaci namiesto pušiek zápalky zo škatuľky s logom EÚ. Dvaja objímajúci sa muži, zarámovaní v čipkovanej obrube. „Geometrická“ analýza prípitku. Farebné včeličky obletujúce muža ochutnávajúceho víno z demižónu v pivnici. Portrét ženy v poli, obkolesenej perlami (v skutočnosti ide o uzlíky). Fotografia vojaka základnej vojenskej služby pred tankom, ktorému z hlavne visí farebná zástavka. Alebo portrét mladej ženy, ktorej sekundujú dve dvojice naklonovaných mladíkov-dvojčiat. Nikto neostal ušetrený. K svojim úbohým príbuzným a predkom pristupuje autorka s pichľavým, ironickým humorom. Je to však humor zároveň citlivý, úprimne otvorený a láskavý. Autorka rozohráva pred nami absurdné divadlo, v ktorom sú hercami osoby na fotografiách a kulisami autorkine zásahy. Diváci sa na predstavení smejú, ale domov odchádzajú so znepokojivým pocitom, že sa vlastne smiali sami na sebe.

Branislav Štěpánek