Petra Cepková

Je ticho, ako keď padá sneh. V Detskom domove sv. Klementa Hofbauera v Podolínci je niekedy ticho. Ocitnúť sa v detskom domove, kde sú múry v izbách detí studenšie ako januárové ráno, je ako zobudiť sa a zistiť, že sme sami. Zistiť, že domov a rodina, to patriť niekam, k niekomu, kto utíši všetky bolesti detstva, je až príliš veľa. V tom tichu, a ani teraz, neviem slovami opísať úzkosť a zúfalstvo, keď musíte v niečo veriť. Človek by si mal vytvárať ten najintímnejší vzťah v súlade s otázkou „Kto som?“, pretože ako inak by sme mohli zniesť pohľad na smútok v očiach opustených detí? Je to ako siahať po nekonečne. Prechádzať sa medzi múrmi takýchto „skoro domovov“ je ako chodiť po veľmi tenkom ľade. Môže sa nám totiž stať, že sa prepadneme do vlastných hlbín beznádeje. (Petra Cepková)

Tieto fotografie nemôžeme obísť, sú silné svojím osudom a pohľadom. Zadívajme sa do očí, ktoré nežalujú. Aby sme sa dokázali vcítiť do ich života, musíme sa chcieť ponoriť do svojho vnútra a položiť si otázku: Kto je ľudská bytosť a kto som JA na tomto svete? A pravdivo si odpovedať. Ocitáme sa v špecifickom prostredí kláštora v Podolínci, ktorý píše svoju históriu od 17. storočia v oblasti vzdelávania a nezištnej pomoci núdznym. Fotografie sú súčasťou projektu Jozefa Sedláka, Ľubomíra Hajdučíka a Petry Cepkovej, ktorý bol zavŕšený vydaním publikácie Damnatio memoriae/Stratenie pamiatky, realizovanej vďaka Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa – Redemptoristi, Fondom na podporou umenia a FMK UCM v Trnave. Fotografie opustených detí, nie vlastnou vinou, interpretujú realitu života. Stali sa príbehom nechcených, odvrhnutých, dôležitých pre štatistické údaje. Sú precíteným dialógom fotografky s objektom fotografovania - človekom, ktorý je darom života. (PhDr. Klára Kubíková)