Jana Čavojská

Ludia odnikiaľ

Pacientka nemocnice v Mapuordite v Južnom Sudáne. Po takmer päťdesiat rokov trvajúcom vojnovom konflikte tento región ešte oficiálne neexistoval ako samostatná krajina.

Žena s leprou v Južnom Sudáne. Ludia chorí na lepru musia opustiť dedinu. Žijú na jej okraji.

Po zemetrasení v roku 2010 sa Haiti stalo ešte horším miestom na život, ako bolo predtým. Prakticky sa zosypal obrovský kus krajiny. Pouličné násilie a kriminalita ešte vzrástli. Preto v škole v Port-au-Prince nepúšťajú do dvora ani len rodičov. Musia čakať svoje deti pred bránou.

Azerbajdžan je krajina s vysokým počtom vnútorne vysídlených ľudí. Mnohí žijú v provizórnych podmienkach, odkedy opustili svoje domovy v Náhornom Karabachu po vojne v 90. rokoch. Ďalších úrady vysťahovali kvôli stavbe ropovodu Baku – Ceyhan.

Dievčatko s bábikou na ulici v Yangone v Mjanmarsku.

Ihsan Saglam, pouličný predavač čaju, v Diyarbakire, hlavnom meste Kurdov na východe Turecka.

Ukrajinskí vojaci na svojej pozícii v dedine Marinka, len dvesto metrov od pozícií doneckých separatistov.

Ordinácia lekára v Sinuni v regióne Sinjar v irackom Kurdistane. Jezídi, ktorí túto oblasť obývajú, čelili genocíde zo strany Islamského štátu. Tie hrôzy zničili životy aj tým, ktorých nezavraždili.

Grigorij, ortodoxný kňaz, ktorého spolu s ostatnými etnickými Gruzíncami vyhnali z Južného Osetska.

Chlapec z rybárskej komunity na brehu oceánu v Saint Louis v Senegale. Hladina oceánu tu stúpa a zaplavuje rybárske dediny. V mori ubúdajú ryby, lebo ich vo veľkom lovia ázijské a európske lode. Voda v studniach je slaná. Ktovie, akú má chlapec budúcnosť.

Ulica v Diyarbakire, neoficiálneho hlavného mesta kurdskej menšiny na východe Turecka. Turecké úrady pomaly búrajú domy a sťahujú ľudí preč z centra.

Lukas Avendaňo je muše, príslušník tretieho pohlavia kmeňa Zapotékov: muž, ktorý sa cíti byť ženou a miluje heterosexuálnych mužov bez toho, aby táto láska mohla mať niekedy naplnenie.

Traja tínedžeri z Afganistanu prečkávajú mrazivú noc v prístrešku v lese neďaleko bosnianskeho mesta Bihač. Zo svojej krajiny ušli pred násilím. Plánujú ilegálne prekročiť hranicu do Chorvátska. Znamená to pochod cez hory a krutú bitku, ak ich chorvátski pohraničníci chytia.

Mladí muži sa umývajú v decembrové ráno v troskách ilegálneho utečeneckého tábora Vučjak pri bosnianskom meste Bihač pár dní potom, ako provizórny tábor úrady zvalili a jeho obyvateľov násilím previezli do zle vybavených táborov v okolí Sarajeva.

Vysídlení ľudia na východe Ukrajiny, ktorí museli opustiť svoje domovy po tom, ako separatisti vyhlásili Doneckú ľudovú republiku, našli útočisko v komunitnom centre neďaleko mesta Slavjansk.

Budhistický mních sa umýva v utečeneckom tábore pre príslušníkov etnika Karenov, ktorí ušli do Thajska pred perzekúciami zo strany mjanmarskej armády.

Žena so svojou mačkou v jednoduchej ubytovni na území Doneckej ľudovej republiky pre ľudí, ktorým počas vojny zničili domy.

Holič a jeho zákazník pod holým nebom v blate v tábore Idomeni na grécko – macedónskej hranici, ktorá v marci 2016 zastavila cestu utečencov a migrantov ďalej do Európy.

Jaime Pinilla je osudom pripútaný k sutine v kolumbijskom údolí Muzo, ktorú prehrabáva a hľadá v nej smaragdy. Pred rokmi si nešťastnou náhodou odstrelil nohu. Nič iné však robiť nevie a potrebuje peniaze pre svoje štyri deti, ktoré žijú s Jaimeho bývalou ženou na inom mieste.

Správca cintorína pre príslušníkov rybárskej komunity v meste Saint Louis v Senegale. Stúpajúca hladina oceánu vyháňa rybárov z ich domovov. Onedlho dosiahne aj na cintorín. Vyženie aj mŕtvych?

Jana Čavojská
2008 – 2020,  Ludia odnikiaľ

Ako reportérka a fotografka som na svojich cestách neustále stretávala ľudí na úteku. Stali sa súčasťou mojich príbehov, moje príbehy sú často o nich. Sú to ľudia, ktorí stratili svoj domov pre vojnu, násilie, extrémnu chudobu, živelné pohromy či klimatické zmeny alebo pre arogantný prístup orgánov štátnej moci. Ďalší sa narodili do neistého prostredia sporných či neuznaných území. Iní, patriaci k menšinám každého druhu, neúnavne hľadajú svoju identitu v majoritnej spoločnosti.

Fotografovala som v Južnom Sudáne, Gruzínsku, na Haiti, v Indii, Turecku, Mjanmarsku, Keni, Bangladéši, na frontovej línii východnej Ukrajiny, v Iraku, Kolumbii, Bosne či v Grécku. Tieto fotografie sú pre mňa súčasťou rozprávania príbehu, rovnako ako písaný text alebo video. Môj prístup k fotografii je čisto reportážny, bez aranžovania či konceptuálnych tendencií. V celom procese vzniku príbehu je pre mňa kľúčový vzťah s človekom, ktorý je v jeho centre. Nechcem len prísť, urobiť fotografiu a odísť preč. Zároveň som ja sama od ľudí na úteku dostala veľmi veľa. Som rada, že mnohí z nich sú mojimi priateľmi.