Boris Németh

Narodil som sa v socialistickom Československu za železnou oponou. Moja prvá spomienka na Európu pochádza z roku 1990. Mal som desať rokov a po otvorení hraníc sme s rodičmi vyrazili na nákupy do susedného Rakúska. Všade boli pre nás dovtedy nedostupné legá, walkmany, farebné oblečenie. Bol som úplne očarený. V tomto novom svete ma vyrušovali len nápisy „Slováci, nekradnite!“

Dnes, takmer po tridsiatich rokoch, sme už súčasťou tej veľkej Európy, cítime sa v nej ako doma, stačí nám sadnúť do auta a ísť. Ale tak, ako sa vtedy obávali Rakušania nás, obávame sa my nových prišelcov. A voláme po nových hraniciach, železných oponách, ktorými by sme sa uzavreli pred cudzím nebezpečenstvom ohrozujúcim nás, Európanov.

Idylický pocit, že do tej očarujúcej Európy patríme, narúšajú len nápisy v rakúskych pohraničných lesíkoch: „Nevyhadzujte smeti!“ Po slovensky, nie po nemecky. Práve tieto jemné bizarnosti, ktoré narúšajú naše predstavy o nás samotných aj o svete okolo nás, ma zaujímajú.