Adrián Švec

Vyrastal som v prostredí, kde boli zbrane bežnou súčasťou života. Môjho a mal som pocit, že aj všetkých v tom mikrosvete, v ktorom som žil obklopený mojou rodinou, priateľmi, rodinnými známymi, doktormi, poľovníkmi, policajtmi, športovými strelcami, zberateľmi a fanúšikmi zbraní. Prítomnosť zbraní bola pre mňa prirodzená a nikdy som o zbraniach neuvažoval ako o niečom negatívnom, nebezpečnom pre spoločnosť, nechcenom.

Keď som ako študent odišiel pracovať do USA v rámci výmenného programu, počas ktorého si ľudia ľahkou brigádou zarábali peniaze na cestovanie a štúdium, pre mňa ako študenta z krajiny Východnej Európy to bolo hlavne o práci na dve smeny, aby som zarobil dostatok na moju prvú pištoľ a fotoaparát. Spomínam si na tú veľkú dilemu - čo urobím, ak nezarobím dostatok na obe veci? Ktorú uprednostním? To bolo v roku 2003. Neskôr som pracoval v Českej republike vo fabrike Česká zbrojovka (jeden z popredných výrobcov automatických zbraní na svete) ako Junior Sales Manager. V Novembri 2015 som bol takmer zastrelený spoločne s mojou snúbenicou v Paríži na terase reštaurácie La Belle Equipe.

Dnes žijem v spoločnosti, kde sú zbrane sociálne neprípustné a sú spojené niekedy až s nenávisťou širokej európskej verejnosti. Prostredníctvom tohto vizuálneho projektu pozorujem svet zbraní. Ukazujem, ako dnes vyzerajú držitelia zbraní, predajcovia, lovci a členovia bezpečnostných zložiek. Chcem ukázať ich tváre, keďže veľa ľudí, ktorí zaznávajú zbrane a vyjadrujú sa na tému držiteľov zbraní, častokrát žiadneho ani nikdy nevideli. Zároveň sa snažím pochopiť, prečo som tak túžil vlastniť zbraň.

Tento projekt nie je obranou zbraní, ani ich zatracovaním. Dokumentuje stav spoločnosti. Ako zbrane vyzerajú, na akých miestach sa nachádzajú, kto sú a ako vyzerajú ich držitelia.