Viki Kollerová

Kameň ako pomaly sedimentovaný čas. Lom ako miesto, do ktorého špecifického časopriestoru agresívne zasiahol človek, aby z neho vyťažil v čo najkratšom čase čo najviac materiálu. Odpáliť, nalámať, naložiť, odviezť, spracovať, opustiť. Turisticky neveľmi atraktívna prírodná pamiatka, lom na okraji Bratislavy, odráža hybridizáciu prírodného s umelým prostredníctvom nenávratných zmien po ľudských zásahoch v rámci štruktúry tohto bohatého náleziska granodioritu.

Fotografka Viki Kollerová reflektuje viacero rovín privlastnenia si tohto priestoru — agresívnu ťažbu v minulosti, strach zo súčasného samozvaného strážcu zanechávajúceho výhražné odkazy v okolí, ale predovšetkým svoje dočasné intervencie, v ktorých lom neinvazívne osídľuje vlastným telom. Kollerová po prvýkrát fotí ucelenejšiu sériu v plenéri na Slovensku, kde má divokosť o.i. podobu potagovaného skalného previsu. Odlišné kvality do jej fotografií prináša tunajšie dramatické svetlo — predovšetkým pri modulácii tela a okolia. Podprahovo znepokojujúce ostáva práve narúšanie prirodzených cyklov tohto miesta, nesúlad v prežívaní jeho rôznych časovostí. Ticho, ktoré láme každé stupnutie na vetvičku či zanadávanie po potknutí sa o zabudnuté betónové závažia obrastené machom. Kollerovej prerastanie a načúvanie krajine je v tomto prípade plné paradoxov: je láskavé, ale aj plné vnútorného napätia, sprostredkúva humorné aj zádumčivé kompozície. Jej fotografie sú starostlivo naplánovanými momentkami, z ktorých vyžaruje atmosféra zlomu, narušenia, ale aj snahy o prehĺbenie, precítenie, vtelenie sa do nevyspytateľného lokálneho mikrokozmu, ktorý do seba prijal všetko navláčené z okolia a pritom nestratil nič na svojej majestátnosti. (Miroslava Urbanová)