Lena Jakubčáková

Katarínu Kiovskú, ktorá sa predstavovala aj ako Baba z lesa, som stretávala od detstva, pravidelne od môjho dospievania. V tom čase už dlhšie žila v novom dome v lese nad Ružínskou priehradou, ktorá na prelome rokov 1969 a 1970 definitívne zaliala jej rodný dom ako posledný objekt veľkej, vtedy už pár rokov zaniknutej obce Košické Hámre. Dlhoročná individuálna vzbura, ktorú s mamou podstúpila v boji o domov, slobodu a vlastné hodnoty a ktorú spracováva samostatný archívny výskum, výrazne ovplyvnila jej ďalší samotársky a „samorastlý“ život, ktorý som dokumentovala až do jej smrti. Okrem portrétov to zachytávajú najmä intuitívne vytvárané zátišia odkazujúce na tému vanitas, ktoré poukazujú aj na nenápadnú krásu a čistotu vyžarujúcu na temnom pozadí, ktorá v prípade Kataríny Kiovskej ostávala pre väčšinu ľudí dlho ukrytou alebo nepovšimnutou. V istom zmysle je to aj výpoveď o našej slepote voči iným súvislostiam pravdy a krásy, ktoré sa nám na nepohodlných miestach skrátka nechce vidieť.

Spojenie silného príbehu a silnej osobnosti sa odzrkadľuje aj v jej rozprávaní, z ktorého vychádzajú texty spracované podľa prepisov rozhovorov a monológov z videonahrávok vytvorených na sklonku jej života. Sú v nich zakonzervované ďalšie aspekty jej osobnosti ako humor, bezprostrednosť, viera, intuícia, detská úprimnosť, inteligencia, láskyplné analýzy osobností jej domácich zvierat a rozhovory s nimi, ale aj tvrdohlavosť či poverčivosť. A medzi riadkami obrazov a textov je napokon aj naše priateľstvo, ako aj časť samej seba, ktorú vo mne Baba z lesa zanechala.