Robo Kočan

Cyklus Láska, viera, nádej vznikol v roku 1995, kedy som pokračoval v technike sendviču (spojenie dvoch negatívov). Začal som s ňou pracovať v Nottinghame, kde som bol v roku 1993 na študijnom pobyte, a urobil som tam sériu farebných fotografií s názvom Priatelia. Tentokrát som formou spojenia dvoch negatívov (na každom je odfotený portrét iného človeka inej rasy) vytvoril tretieho človeka. Spojil som indiána z Bolívie s Japoncom alebo Európana s černochom. Premiešal som medzi sebou rôzne rasy ľudí. Je to symbolické vyjadrenie tolerancie medzi ľuďmi a národmi našej planéty, ktoré rozpráva o kráse inakosti a rôznorodosti. (autor)

Kočanova portrétna fotografia vychádza z princípov výtvarnej postmoderny: hrá sa s identitou, manipuluje obsahy formou interaktívnych priestorových inštalácií, koláží, montáží a prekladania negatívov.

Tvár sa stáva primárnym subjektom fotografovej tvorby: mieša rasy (Black & White Benetton, 1993; Láska, viera, nádej, 1995), ľudí a psov (Aký pán, taký pes; aký pes taký pán, 1995), tváre blízkych príbuzných a známych (Robino, 1992; Rodinná tajnička, 1992−2002; Falošné znamenia, 1994; Hľadanie (33), 1997 – 1999; Priatelia, 1993 ), ako aj portréty historických osobností /V znamení Strelca (ja a Stalin), 1996/. V princípe hľadá podobnosti a individuálne zvláštnosti, “hrou“ kreuje nové identity. Manipuláciou reality, “klamaním“ o sebe a druhých provokuje otázky o zmysle objektivity, ktorá v tomto prípade nie je kritériom poznania. (Lucia Benická)