Petra Cepková

Dôležitou sa pre mňa stáva problematika identity, ale predovšetkým rodu ako spoločenského konštruktu. Vymazaním pohlavných znakov hovorím o tom, že podstatným zostáva človek. Rozhodla som sa teda vytvoriť androgýnnych jedincov. Vytváram jednu identitu, bezpohlavnú, nedefinovateľnú. Zaujíma ma, čo sa stane, keď z tiel zmiznú tieto znaky. Podstatnou sa stáva neutralita, zmazanie tak často diskutovanej odlišnosti a vytvorenie iného, utišujúceho a robiaceho bezbolestným, a hľadanie odpovedí – teda lieku, ktorý je vymanením sa z animalizmu bytia v ríši bezbolestna. Názov Analgetikon odkazuje na základný vyšší mravný princíp ako základ ľudskej existencie. Zlo, nenávisť, láska, všetko, na čom je postavené hľadanie odpovedí – teda lieku. Je to hľadanie utišovadiel na úrovni riešení bolestí človeka. Je odpoveďou na základné otázky bytia, počnúc náboženstvami a končiac najodvážnejšími a najextravagantnejšími filozofickými úvahami. Mať, vlastniť, dominovať, rozhodovať o živote druhého, bez ohľadu na základné: ži a nechaj žiť, týkajúce sa duality muž – žena, človek – spoločnosť, a konfrontujúce štáty, civilizácie a náboženstvá. Dôsledkom čoho napokon je ono biblické: miluj blížneho svojho, ako seba samého, bez rozdielu rodu, rasy, religiozity, alebo sociálneho postavenia. (Petra Cepková)

Analgetikon sa pred nami otvára v bytových interiéroch, kde dominujú rozostlané postele a mäkké plyšové pohovky. Fragmentácia tela ako jedna z typických čŕt umenia postmoderny stavia telo mimo estetiku a mení ho na ideologický nástroj. Na obrazoch Petry Cepkovej ženské a mužské telo prestáva fungovať ako nositeľ rodu a svojou chorobnou bledosťou a krehkosťou zároveň desí. Ľudské víťazstvá nad prírodou bývajú nejednoznačné. (Lucia L. Fišerová, Václav Macek)