Peter Korček

Martin Huba, herec. Dostojevskij nás učí, že človek zmúdrie len v utrpení. Keď sa dnes ľudia s úzkosťou pýtajú, či sa niekedy vrátime tam, kde sme boli, existuje na to podľa mňa len jediná odpoveď: záleží to len od toho, ako sa budeme správať. Stretli sme sa s niečím, na čo nikto z nás nebol pripravený, no reagovať sme museli. Keď pre nič iné, tak pre pud sebazáchovy. Nie všetky reakcie boli inšpiratívne. Preskúšalo nás to. Bolo by naivné myslieť si, že všetci obstojíme, a tým myslím aj na organizačnú štruktúru nášho štátu. Nijako extra sme neobstáli, ale málokomu vo svete sa to podarilo bez tieňov.

Zuzana Pustaiová, fotografka. Prestala som sa báť. Druhá vlna pandémie mi priniesla veľa zmien. Ako mnohým iným, aj mne stále veľmi chýbalo cestovanie, spoznávanie nových miest, nové podnety a chodenie na výstavy. Ale nemôžem povedať, že by mi toto obdobie neprinieslo aj niečo pozitívne. Pokiaľ ide o moju tvorbu, prestala som sa báť, viac som sa vrhla do experimentovania, do hľadania nových prístupov a nových foriem.

Iveta Ditte Jurčová, režisérka. Žijeme riskantný život. Vedeli sme to už dávno pred pandémiou, ale ňou sa všetky strachy, riziká, obavy a pochybnosti ešte viac vyjavili a nabrali obludné rozmery. Veľa sme o tom spolu s Michalom hovorili. Sme rodina, máme syna, hypotéku, a ani jeden z nás nemá stabilný príjem. Nevieme, čo sa stane, aká budúcnosť nás čaká, či sa diváci vrátia, ako budú reagovať naši partneri, donori. To všetko nahlodávalo naše sebavedomie a pýtali sme sa sami seba, či to, čo robíme, je správne. Či je uprednostňovanie našej práce pred finančnou stabilitou rodiny v poriadku.

Zuzana Kronerová, herečka. Mohla by som povedať, že kultúra by si zaslúžila viac pozornosti aj financií, viem o mnohých, ktorí prišli o akékoľvek príjmy a príležitosti, ale najviac by sme mali oceniť zdravotníkov a vedcov. Obdivujem ich, sú to hrdinovia. A bolí ma, keď vidím, ako málo vďačnosti im prejavujeme a že nie sú dostatočne ohodnotení. A keď potom vidím ešte aj ľudí, ktorí čítajú všelijaké hlúposti a dezinformačné weby, je mi to ešte viac ľúto a hnevá ma to. Ani pred pandémiou naša spoločnosť neprekypovala empatiou, súcitom a solidaritou, no všetko sa ešte viac znásobilo.

Dalibor Kocián, hudobník. Napriek utrpeniam, ktoré tento čas priniesol, ho vnímam aj ako možnosť posunúť sa vpred. Môže to byť vo vzťahu k sebe samému, k blízkym ľuďom alebo k okoliu. Možno nás to inšpiruje zamýšľať sa aj nad hodnotovým nastavením súčasnosti a porovnávať ho s tým, ktoré predchádzalo covidu.

Alžbeta Vrzgula, režisérka. Kultúra musí bojovať sama za seba, nikto to za nás neurobí. Môj otec hovorieva, že ak o tom, že to má zmysel, nepresvedčí sám seba, ťažko môže presvedčiť iných. Myslím, že má pravdu. Pandémia aj mňa naučila, že všetko je iba v mojich rukách a vyhovárať sa na akúkoľvek nepriazeň zvonka nie je namieste. Ak budeme svojej práci venovať dostatok pozornosti my, tak potom môže zaujímať aj niekoho iného. Je to dlhodobý proces, ale cieľ je jasný. Naša spoločnosť potrebuje zrkadlo, a to by malo a môže nastavovať práve divadlo.

Ján Gordulič, stand-up komik, producent a scenárista. Korona ma naučila, že každé dva mesiace môže mať človek nový biznis plán. Najprv sme si optimisticky vraveli, že tri mesiace bez divákov prežijeme vďaka podcastom. Postavili sme podcastové štúdio, nakúpili sme techniku, mikrofóny, softvér a prenajali server. Prišlo leto a my sme konečne mohli otvoriť vlastný klub s kaviarňou v priestoroch Malej scény, tak sme šili závesy, kupovali chladničky a študovali hygienické normy. Po mesiaci sa klub zatvoril. V panike som si spomenul na svoju eventovú minulosť. Za dva týždne sme vyvinuli online portál s množstvom funkcií a začali organizovať online eventy, ktoré som napísal, zrežíroval aj moderoval. Zachránilo mi to krk, ale kým prišli Vianoce, cítil som, že v sebe nemám kúsok života. A po Vianociach to nebolo o nič lepšie.

Michal Ditte, dramaturg. Na pandémii nič dobré nevidím. Na jednej online konferencii prišla otázka, čo nás pandémia naučila. Moji spolurečníci sa začali priam predháňať v tom, ako veľa im toto obdobie dalo. Nestotožňujem sa s tým. Že som flexibilný a že sa dokážem adaptovať prakticky na čokoľvek,som vedel už dávno. Nepotreboval som na to pandémiu. Nehľadám v nej žiadne pozitíva. Zomrelo viac ako 12-tisíc ľudí, mnohí prišli o zamestnanie. Bolo by nám lepšie bez nej.

Eduard Kudláč, režisér. Stále si hovoríme, že to zlé prejde a bude dobre, ale čo ak sa mýlime? Raz sa mi to snívalo a bolo to peklo. Niežeby ľudstvo nebolo zrelé na vyhynutie, ale prekvapilo ma to. Všetci sa rýchlo uspokojíme s tým, že veci okolo nás sa vždy nejako vyvinú, ale čo ak to bude už len horšie? Čo ak už prežívame spomalený koniec sveta? Taká agónia v mede. Nemôžem si to, samozrejme, pripúšťať, ale jednu noc som týmto úvahám venoval.

Milan Lasica (1940 – 2021), humorista, textár, herec a spevák. Myslím si, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí musia čosi spochybňovať, lebo majú pocit, že tým prejavujú svoj názor. A takisto sú ľudia, ktorí, keď v podstate o nič nejde, len o nosenie rúška, tak proti tomu protestujú ako proti obmedzovaniu svojej slobody. A pritom, keď išlo o skutočné obmedzovanie slobody, neprotestovali.