Pavel Maria Smejkal

Už roky za zaoberám premýšľaním o vzťahu diktatúr k svetu slobodného individua, čo sa najvypuklejšie vyskytovalo v našom okolí počas 2. svetovej vojny. Situácia počas tohto svetového konfliktu nebola v širšom kontexte až taká výnimočná - pokusov o vyhladenie nejakej skupiny ľudí bolo v histórii viacero, nemožno teda tento problém považovať za celkom výnimočnú anomáliu. Naopak, je to jav, ktorý sa vyskytuje opakovane a s ako takým s ním preto treba počítať aj v budúcnosti. Udalosti 2. svetovej vojny sú síce najrozsiahlejším pokusom o vyhladenie nejakej ľudskej skupiny, ale ja som si ju vybral preto, že mi je osobne najbližšia, najznámejšia a zachovalo sa z nej najviac dokumentárneho obrazového materiálu. A tiež preto, že od tých čias prešlo už dosť rokov, aby sa stala "históriou" pre väčšinu ľudí. Pritom dostatočne živou históriou. Veď aj náš život bol týmito udalosťami významne ovplyvnený.

A prečo sa nám zrazu ľudia spred šesťdesiatich rokov zdajú akosi povedomí? Každý človek má potenciál. Mali ho aj ľudia na originálnych záberoch. Po digitálnych úpravách podoba na fotografiách evokuje tváre v súčasnosti celosvetovo známych "hviezd" - väčšinou hercov, spevákov a hudobníkov, športovcov, vedcov. Dnes predstavujú symbol úspechu, symbol využitia ľudského potenciálu. Súčasne sa ale pýtam: mohli by sa títo ľudia dostať za určitých okolností do podobnej situácie? Mohol by som sa sám dostať do podobnej situácie? Čo musíme urobiť, aby sme sa do takejto situácie nedostali? Čo môže byť zárukou neopakovania sa týchto situácií? Je možné, že sa tieto situácie musia opakovať? Nakoľko sme my súčasníci súčasťou dejov dávno /?/ minulých? Bolo to skutočne dávno? Nie je to vlastne ešte stále naša súčasnosť?